denti z ďalekej cudziny. Dnes prinášame rozhovor s jednou z nich, Brazílčankou Caroline Linshalm Lenzi. Na Slovensku strávila jeden školský rok a tento rozhovor absolvovala po slovensko-anglicky.

Caroline, podobne ako jej dvaja "kolegovia" zo zahraničia, prišla na Slovensko vďaka humanitárnej organizácii Rotary. Trom študentom vybrala práve našu krajinu. "Volám sa Caroline Linshalm Lenzi," predstavuje sa dievčina. "Som z Brazílie, konkrétne zo Svätej Kataríny z mesta Timbó. Mám 17 rokov a tu chodím do druhého ročníka. Rada chodím von s priateľmi, do prírody, čítam knihy a pozerám seriály. Mám rada volejbal, futbal i beh. Moja rodná krajina je dosť odlišná od Slovenska. Aj sever od juhu sa u nás odlišuje. Juh je skôr európsky. Severná Brazília je zas typicky brazílska, až latinská. Žijú tam priateľskí ľudia, čo zbožňujú tanec a hudbu. Je to najväčšia obývaná krajina na svete."

Študentka síce opísala svoju krajinu, no nespomenula dve jej, pre nás základné charakteristiky. Až po pripomienke si to uvedomila. Je vidieť, že pre ňu je futbal a karneval úplnou samozrejmosťou. "Áno, to je," smeje sa. "U nás sú dva typy karnevalov. Veľké sú v mestách Sao Paulo a v Rio de Janeiro. Sú typicky farebné, plné hudby a tanca. Druhý typ sú karnevaly na severe, ktoré sú odlišné od južných typom hudby aj rytmom. A futbal milujeme," smeje sa. "To je naša vášeň. Teraz sa veľmi tešíme na majstrovstvá sveta. Tiež som hrala futbal, no skôr, keď som bola malá."

Brazílčanka v maďarskej rodine

Prvé dni v novej krajine sú pre každého ťažké. Aj Caroline mala trochu strach, čo ju tu čaká. Našťastie, na každého študenta dohliada hosťovská rodina. Tá sa o neho postará po každej stránke. Každý študent vystrieda tri rodiny. Pre Caroline bola tou treťou maďarsky hovoriaca rodina. Študentka z Brazílie teda okrem slovenčiny pochytila aj čo-to z maďarčiny a maďarskej kultúry. Každé tri mesiace sa hosťovská rodina mení. "Moja terajšia rodina, Tóthovci, je veľmi milá. Majú taký zvyk, že mi vždy núkajú jedlo. Často sa pýtajú: Nie si hladná? To som si všimla vo viacerých rodinách. Všetky sú milé, priateľské, láskavé a súdržné. Tóthovci majú dve deti. Mám brata Karola a sestru Flóru, no tá je teraz na výmennom pobyte v Japonsku v Tokiu."

Každý človek si pred cestou do novej krajiny zisťuje, čo je vlastne zač. Na otázku, či Caroline o Slovensku niečo vedela, odpovedala so smiechom. "Cez internetový prehliadač Google som si čo-to pozrela. Poznala som, podobne ako mnohí iní, iba Československo. Na internete som videla trošku z histórie, revolúcie a dozvedela som sa tam, že sa oba štáty rozdelili. Pozrela som si aj slovenské jedlá. Videla som napríklad bryndzové halušky, no nevedela som si predstaviť, ako asi chutia."

Keď príde človek sám do novej krajiny, navyše s cudzím jazykom, kde nikomu nerozumie, určite to nie je ľahké. Kým sa adaptuje, uplynie aj niekoľko týždňov. Ako to pociťovala Caroline? "Nerozumela som jazyku a sama seba som sa pýtala, kde to, preboha, som. Všetko bolo pre mňa nové a zvláštne, no vďaka rodine, u ktorej som bývala, som sa po čase cítila ako doma. Z mojej krajiny mi tu najviac chýba jedlo," smeje sa. "Typické brazílske korenisté, keďže Slováci korenia menej. Chýba mi aj nápoj z guarany, ktorý tu nie je. A, samozrejme, smutno mi bolo aj za mojou rodinou."

V novom meste i krajine sa každý snaží vidieť z nového sveta čo najviac. V Košiciach je čo obzerať i kam ísť. Aj Caroline navštívila mnoho zaujímavých miest. "Absolvovala som 'Potulky mestom Košice'. Dozvedela som sa všeličo zaujímavé o histórii Košíc i Hlavnej ulici a boli sme aj v podzemných priestoroch Dolnej brány. Tiež sme boli v Slovenskom technickom múzeu, v Miklušovej väznici a so školou sme navštívili Štátne divadlo. S 'maďarskou' rodinou som bola na predstavení v maďarskom divadle Thália."

Spolu s ostatnými študentmi, ktorí sú na Slovensku vďaka Rotary, navštívila Caroline aj iné miesta na Slovensku i mimo neho. Videla Taliansko či Grécko, na Slovensku navštívila okrem miest aj hrady Strečno, Spišský hrad, Betliar a Krásnu Hôrku. Priznáva však, že najviac sa jej páčili Košice.

Po príchode učiteľa nevstávajú

Na gymnáziu v Košiciach sa mladá Brazílčanka cíti veľmi dobre. Má vraj skvelých spolužiakov, ktorí jej pomôžu, keď niečo potrebuje. Medzi jej školou doma a tou košickou je, samozrejme, mnoho rozdielov. "Navštevujem školu Cetisa. Je to trojročná stredná súkromná škola a oproti Gymnáziu Šrobárova je maličká. Navštevuje ju 150 žiakov. Máme viac voľnočasových aktivít ako tu a rôzne športové hry. Po troch rokoch absolvujú žiaci testy, podobne ako vaši maturanti vo štvrtom ročníku. No sú ťažšie." Po skončení strednej školy sa Caroline chystá na vysokú, no zatiaľ nevie, čo bude študovať.

Podľa mladej Brazílčanky je na Slovensku vzťah učiteľa a študenta založený na väčšom rešpekte ako u nich. "U nás sú to až kamarátske vzťahy. Sme si s učiteľmi bližší, nie je to také formálne ako tu. Ďalším rozdielom je napríklad to, že tu, keď učiteľ vojde do triedy, žiaci sa postavia. V našej škole to nerobíme. V triedach máme najviac 27 žiakov a označené sú ako tu A, B. Rozdiel je iba v tom, že obe triedy sa v poslednom ročníku zlúčia."

Rozdiely sú aj v predmetoch. Doma má Caroline ako hlavný jazykový predmet španielčinu, tu slovenčinu. Priznáva, že je to ťažký jazyk. "V jeho učení mi pomáhala aj slovenská rodina a absolvovala som aj hodiny navyše. Skloňovanie a časovanie mi dodnes nejde. Problémy mi robia aj niektoré slová. Komplikované sú pre mňa napríklad slová 'šťastný' alebo 'zmrzlina'," smeje sa, no pokúša sa ich vysloviť.

V Brazílii má Caroline predmety, ktoré zase nemala tu. "Na našej škole sú napríklad hodiny umenia. Tu sa učí 'náuka o spoločnosti', no my máme filozofiu a sociológiu. Takisto nemáme predmet 'telesná výchova'. Namiesto toho si u nás vyberáme športy, ktoré chceme mať. Volejbal, futbal, basketbal alebo aj tanec. Naopak, gymnastiku, ktorá je tu bežná, my sme nikdy nemali." Na otázku, ako ju teda zvláda, sa Caroline iba smeje a prevracia oči...

Škola v Brazílii sa začína o 7.20 a končí už o 12.00 hod. Veľký rozdiel je aj v prestávkach. Kým u nás sú 5- až 10-minútové, navyše máme aj veľkú prestávku, u nich trvá každá prestávka iba 3 minúty. Na zahraničných školách sú typické aj rovnošaty. Caroline tvrdí, že u nich to platí iba tak napoly. Majú predpísanú iba bundu a tričko s logom školy. Jediným obmedzením je dĺžka sukne. Musí byť najmenej 5 cm nad kolenami. Ak by to bolo možné, z nášho gymnázia by Caroline preniesla do Cetisi viac rešpektu k učiteľom. V opačnom prípade tu by zaviedla trošku priateľskejší spôsob vystupovania učiteľov.

Prvý snehuliak

Prekvapení tu Brazílčanka zažila viac. Jedným z tých menších bolo to, že po príchode domov sa prezliekame do pohodlnejšieho domáceho oblečenia a papúč. Caroline z toho bola prekvapená. U nich sa totiž tepláky a papuče po dome nenosia. Ostávajú v tom, v čom boli ráno v škole alebo v práci. V Brazílii je tiež zvykom, že obed je najdôležitejšie jedlo dňa a teda všetci sa na ňom doma stretnú. Či už musia prerušiť prácu alebo školu, na obed sa skrátka vždy vrátia domov. Tu také niečo nepoznáme.

Asi najväčším prekvapením bol pre Caroline sneh. "U nás taká zima nie je, sneh som videla prvýkrát. Každé ráno, keď som šla do školy, som mala z toho, že sneží, veľkú radosť. V novembri, keď prvýkrát snežilo, stála som pri okne a dlho som sa na to pozerala," spomína. Na otázku, či jej tu ako obyvateľke horúcej krajiny nebola zima, sa zasmeje. "Na začiatku to bolo zlé, nechcela som ani chodiť von. Bolo pre mňa zvláštne tak sa naobliekať pred tým, než vyjdem z domu. V októbri, keď sa zima začala, som povedala, že ju nenávidím. Shelby (spolužiačka z USA na výmennom pobyte, pozn. red.) mi vtedy povedala, že toto ešte nie je pravá zima... U nás je zima asi taká, ako u vás apríl." Caroline si však na zimu časom zvykla a ako priznala, zamilovala si aj sneh. Dokonca si na Slovensku postavila svojho prvého snehuliaka a na Jahodnej sa naučila lyžovať. "Skoro som si zlomila ruku, no bolo to super," spomína so smiechom.

So zimou a snehom prichádzajú Vianoce a potom Nový rok. Je jasné, že Vianoce na Slovensku sú iné ako Christmas v Brazílii. "Tu som zažila Vianoce také tichšie a pokojnejšie, než zvyknú byť u nás. Samozrejme, aj jedlo je úplne iné a tiež nedržíme pôst. U nás sa vtedy stretne celá rodina, sesternice, bratranci, dedkovia, babky... Je to divokejšie. Zabávame sa, tancujeme. Zvykom je aj to, že starý otec pred jedlom prednesie príhovor, v ktorom zhrnie všetko, čo sa stalo cez rok." Na Silvestra majú tiež iné tradície ako my. "Chodíme celý deň v bielom oblečení a nejeme kuracie mäso. Samozrejme, ideme na pláž kúpať sa, keďže je u nás horúco." Ako už Caroline spomenula, jedlo nielen na Vianoce, ale po celý rok bolo iné ako v Brazílii. Zo slovenských ochutnala všetko, čo sa dalo. Bryndzové halušky, pirohy, kapustu i parené knedle, hoci tie jej pripadali zvláštne. Okrem toho ochutnala aj maďarskú kuchyňu, keďže ju hostila maďarská rodina.

Z našej krajiny a z celého ročného pobytu si mladá Brazílčanka odnesie mnoho zážitkov. S jedným z nich sa s nami podelila. "Chceli sme ísť s kamarátkou, ktorá je z USA, nakupovať do OC Optima. No nastúpili sme na nesprávny autobus a skončili sme na Ťahanovciach," smeje sa. "Boli sme z toho vystrašené. Už sa totiž stmievalo a mesto bolo niekde pod nami. Keďže naše jazykové schopnosti neboli na vysokej úrovni, zavolali sme spolužiačke a tá nás navigovala, aby sme sa z Ťahanoviec dostali tam, kam chceme. Mám z pobytu na Slovensku aj množstvo zážitkov, ktoré raz budem rada rozprávať svojim vnúčatám," uzatvára Caroline so smiechom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári