Michal Cvoliga z Oravy, ktorý sa niekoľko rokov živí pouličným umením, pobavil aj Košičanov

Život ľudí sa v súčasnosti točí okolo takých vecí ako peniaze, kariéra, bývanie či sociálne istoty. Sú však medzi nami aj takí jednotlivci, ktorí dokážu byť šťastní aj bez klasického zamestnania, či nádeje na vysoký dôchodok. Jedným z nich je Michal Cvoli

ga z Oravy. Tento tridsiatnik sa už niekoľko rokov živí pouličným umením a tvrdí, že je šťastný. Všimli sme si ho počas jeho minulotýždňového pôsobivého vystúpenia v Košiciach.

Michal má 30 rokov a umeniu sa venuje už odmalička. „Ani neviem, ako to celé prišlo. V rodine som nikdy nemal nejakého umelca. Mama síce vedela kresliť, no nikdy sa tomu nejako bližšie nevenovala. Myslím, že som sa s umeleckým cítením jednoducho narodil," hovorí Michal. Prvou formou umenia, ktorá ho zaujala a vlastne zaujíma dodnes, bola hudba. Neskôr na neho zapôsobilo aj pouličné umenie. „Keď som videl v televízii zábery mímov z Paríža, srdce mi až prestalo biť. Hovoril som si: títo ľudia majú ozajstný patent na život... Vtedy mi ani len nenapadlo, že sa budem niečím podobným živiť aj ja."

Vyštudoval odevnú strednú školu v Trenčíne. „Malo to niečo spoločné s umením, no nechcel som sa stať návrhárom. Po škole som odišiel do Prahy, kde som robil rôzne brigády. Keď som si zarobil na prvé auto, vydal som sa do sveta len tak na 'blint'." Cestoval po rôznych európskych mestách, zaujímala ho hlavne ulica a pouliční umelci. „Na cestách som sa spoznal s jedným skvelým umelcom, ktorý pochádza z Írska. Dlhé roky sa živil tým, že cestoval po Európe a robil tzv. živú sochu. Aj mne sa toto umenie zapáčilo a rozhodol som sa, že to skúsim aj ja. Tento kamarát ma naučil veľa. Začal som vystupovať s ním a cestoval ďalej. Myslím, že by som sa bez neho o niečo podobné ani nepokúsil."

So svojím predstavením živej sochy precestoval Michal mnoho krajín, najčastejšie chodieval do Francúzska, Španielska, Talianska a Rakúska. „Vystupovaním som si zarábal na benzín, jedlo a ubytovanie. Robenie živej sochy je najjednoduchšia forma pouličného umenia, na druhej strane aj veľmi náročná práca. Mohol som vystupovať len dve-tri hodiny denne, inak by to bolo psychicky náročné," hovorí s úsmevom. Vo všetkom, čo kedy robil, chcel byť dobrý. „Živých sôch je vo svete veľa. Mnoho z nich však nemá nejaké mimické nadanie, či fantáziu na kostýmy. Ja som sa snažil zapracovať na kostýmoch aj na tom, aby som robil naozaj dobrú šou."

"Práca na ulici" nie je pre slabé povahy. Je potrebné mať silnú guráž. „Keď človek pracuje na ulici, vidí všetko. Radosť, šťastie, dobrých i zlých ľudí, gangstrov, zlodejov... Či pouličný umelec chce, alebo nie, so všetkým z toho príde do kontaktu." Prevládajú síce pozitívne zážitky, nikto sa však nevyhne ani nepríjemným. „Na ulici je veľká konkurencia. V niektorých mestách sú isté ulice ovládané skupinami ľudí. V Benátkach napríklad gondoliermi. Keď som sa postavil na ulicu, ktorá bola 'ich', začal som na seba sťahovať pozornosť, čo sa im, samozrejme, nepáčilo, lebo prichádzali o prácu. Začali na mňa skúšať rôzne triky, aby som odtiaľ odišiel. Keď sa im nedarilo vyhnať ma, jednoducho prišli a obliali ma farbou. Teraz sa už na tom smejem, vtedy som sa nesmial..." To, že by ho okradli, sa však Michalovi ešte nestalo. „Peniaze a osobné veci si veľmi dobre strážim. Je to priorita."

Pouličné umenie vynáša rôzne. Zárobok záleží od obdobia či krajiny, v ktorej vystupuje. „Peniaze pre mňa nie sú prioritou. Stačí mi toľko, aby som mal na základné veci ako benzín, ubytovanie a jedlo. Nechcem robiť nejakú veľkú kariéru. Ide mi o to, aby som bol šťastný. Niekto vedie úspešnú firmu, jazdí na luxusnom aute a nie je šťastný. Ja som vyrovnaný a spokojný, už keď mám peniaze na základné potreby a vidím, že sa moje vystúpenie ľuďom páči a robím im ním radosť."

Michalovo okolie sa na jeho živobytie pozeralo rôzne. Jeho rodičia dlho nevedeli, čo si majú o povolaní syna myslieť. „Spočiatku si nevedeli predstaviť, čo to vlastne robím. Nevedeli, či som na ulici ako nejaký žobrák, alebo ako to vôbec vyzerá. Potom sa na mňa prišli pozrieť, a keď videli, že okolo mňa stojí sto ľudí a všetci sa bavia, pochopili, že je to dobrá vec, umenie a nie žiadne žobranie."

Živou sochou sa Michal po európskych mestách živil asi tri roky. Potom mu to už však nestačilo. „Živých sôch je v každej krajine veľa. Okrem toho mi to už neprinášalo to, čo predtým. Nebol som dostatočne spokojný. Potreboval som vymyslieť niečo nové, čo by bolo pestrejšie, inovatívnejšie a viac by ma to napĺňalo." Vtedy v Salzburgu spoznal umelca, ktorý bol tzv. marionistom. Vystupoval s bábkou, spieval s ňou rôzne piesne a ľuďom sa to páčilo. „Hneď ma to oslovilo. Videl som, že je to zrejme to najlepšie, čo v pouličnom umení existuje. Navyše, ľudia na to skvele reagovali. Keď sme sa zoznámili a bližšie spoznali, videl na mne, že mám talent. Začal som cestovať s ním a postupne ma učil svoje umenie."

Zblížili sa natoľko, že spolu vyrobili bábku, s ktorou Michal vystupuje dodnes. "Pri jej výrobe sme použili množstvo materiálov od PVC, rôzne peny, drevo, až po kovy. Dôležité je práve to, že je originálna. Odkedy sme ju vyrobili, prešla množstvom zmien a teraz vyzerá úplne inak. Stále mi totiž napadne, že by som jej mohol niečo pridať." Za päť rokov, čo s bábkou vystupuje, si ju autor veľmi obľúbil. "Volám ju Džoko. Dokonca sa mi už stalo aj to, že som sa pristihol, ako sa s ňou rozprávam." Má ešte jednu bábku, tú však používa len na súkromné vystúpenia. "Všetky bábky majú len jednu rolu. Džoko je však univerzálny a originálny."

Existujú rôzne druhy bábkarského umenia. „Ja robím svoj nápad, ktorý iní bábkari príliš nepoužívajú. Je to predstavenie určené pre ulicu, nie pre divadelné pódiá, kde si ľudia sadnú na stoličky. Mám to vymyslené tak, aby bola interakcia s ľuďmi čo najsilnejšia, aby sa zabávali čo najviac." Košičania, ktorí sa počas minulého víkendu prechádzali po Hlavnej ulici, mohli vidieť Michalovo predstavenie pred OD Baťa. Vystupoval s bábkou s prepracovanou mimikou, ktorá hrala na klavíri a vystúpenie osviežoval humor s trefnými piesňami. "Ide najmä o humorné vystúpenie, v podstate do neho nemusím veľa rozprávať. Repertoár piesní mám široký, tvorí ho niekoľko desiatok skladieb. To, ktorú v danej chvíli použijem, zvažujem veľmi citlivo. Nechcem totiž, aby sa moje predstavenie stalo fádnym." Košičania ho svojimi reakciami milo prekvapili a vraj sa do nášho mesta určite vráti.

Michal si uvedomuje silu pouličného umenia a bábkarstva, preto sa okrem humoru do svojich predstavení snaží dostať aj nejaké myšlienky. "Hlavnou je už samotné predstavenie. To, že aj v súčasnosti môžeme vidieť, ako sa predstavením zabávajú ľudia rôzneho postavenia, rasy, veku či vierovyznania. Sú si v tej chvíli rovní, každému sa to páči." Okrem toho sa snaží prezentovať aj akúsi osvetu. "Napríklad, ak niekomu na zem spadne plastová fľaška, snažím sa deťom vysvetliť, že ju treba pokrčiť a hodiť do separovaného zberu. Sú to dôležité veci, ktoré nás môžu neskôr zahubiť."

Po tom, čo so svojimi vystúpeniami precestoval takmer všetky väčšie krajiny Európy, môže porovnávať mentalitu miestnych ľudí. "Najlepšie reakcie zažívam vo východnej Európe. Tu sú ľudia najvrúcnejší, najviac sa zabávajú." Najchladnejšie publikum je vraj paradoxne vo Francúzku, kde väčšina foriem pouličného umenia vznikla. "Ľudia sú tam na pouličné umenie už zvyknutí. Cítiť z nich, že ich niečo len tak ľahko neohúri, že to tam majú roky. Navyše musím povedať, že Francúzi sú držgroši."

V porovnaní s východnou Európou je ulica na Západe aj o čosi divokejšia. "Tu sú ľudia úctivejší. Ak je nejaký problém, napríklad s miestnymi Rómami, viem si rýchlo spraviť poriadok. V západných krajinách, kde je veľa rôznych prisťahovalcov, je na ulici omnoho väčší chaos. Stalo sa mi napríklad, že ku mne počas vystúpenia prišiel malý Turek a opľul ma." Pouličný umelec prichádza do kontaktu aj s rôznymi reakciami policajtov. Ako hovorí Michal, záleží to od toho, v akom meste sa nachádza. Niekde je pouličné vystupovanie povolené, inde nie. "Najhoršie sú v tomto smere snobskejšie mestá ako napríklad San Marino. Keď tam umelec začne vystupovať, policajti sa s ním ani nebavia a vyhodia ho. Majitelia kaviarní a obchodov, pred ktoré sa postaví, ho vnímajú ako konkurenciu. Majú toľko turistov, že pouličných umelcov nepotrebujú."

Nepríjemné zážitky mal Michal s rakúskou políciou. "Raz ma cestou domov zastavili a šli so mnou až do hotela, kde mi prehľadali skrinku. Jednoducho som sa im zdal podozrivý. Inokedy zas pri kontrole zistili, že mám veľké množstvo mincí. Musel som s nimi ísť na policajnú stanicu a čakať, kým preverili, či niekde v okolí nebol vykradnutý automat. Jednoducho im na podozrenie stačilo to, že videli slovenskú značku auta..." Policajtov však netreba hádzať do jedného vreca. "Je to individuálne. Aj v Rakúsku som mal pozitívny zážitok s policajtom, ktorému sa moje predstavenie páčilo. Do klobúka mi hodil 20 eur."

Podľa Michala človek na to, aby sa stal dobrým umelcom, umenie študovať nepotrebuje. "Poznám niekoľko prípadov, keď sa z dobrého umelca stal štúdiom 'stroj'. Zameral sa na presnosť i techniku a už nikdy nevytvoril nič vlastné." Michal štúdium umenia nikdy nezvažoval. Mal pri tom možnosť vybrať sa touto cestou. "Keď som vystupoval v Taliansku, po tom, čo som skončil, za mnou prišli ľudia zo známeho milánskeho divadla a pozvali ma na festival, kde sa zúčastňujú tí najlepší bábkari z Európy. Odmietol som. Nerád sa viažem. Neviem si predstaviť, že by som niekam musel chodiť načas alebo nacvičovať v nejakom divadle." Bábkarstvo pri tom nie je jediné umenie, ktoré robí. Aktívne sa venuje aj svojej kapele Emor. Hrá všetko, od džezu po metal.

V súčasnosti Michal cestuje po Európe menej. Maximálne do Krakova a Zakopaného. "Raz za čas si ešte spravím výlet do nejakého slovenského mesta. Určite sa však budem týmto umením živiť naďalej. Neviem, ako dlho to ešte dokážem, ale som spokojný." Aj kočovný životný štýl, ktorým žije, si musí vybrať svoju daň. "Dlhé roky som nemal priateľku. V súčasnosti áno a priznám sa, že ju obdivujem, ako zvláda to, že s ňou nie som tak často, ako by si zaslúžila." Tak skoro sa však neplánuje usadiť, ani nájsť si stále zamestnanie. "Mnohí známi mi kladú otázky, napríklad: a čo bude s dôchodkom?. Každý z tých ľudí bol niekoľkokrát zamestnaný, niekoľkokrát o prácu prišiel a bol uplakaný. Ja mám na ulici istotu. Vyhodiť ma nemá kto a nemusím sa báť žiadnej krízy." Robiť niečo, čo by ho nebavilo, navyše Michal považuje za "zomieranie zaživa".