lo 700 mladých bežcov.

Jedna z najväčších osobností slovenskej i československej atletiky Jozef Plachý žije a pracuje v Prahe už dlhé roky, ale srdcom je stále veľký Košičan. "Vždy ma lákalo urobiť niečo pre Košičanov, veď som sa tu narodil." Plachého míľa, určená Košičanom, je už jeho tretím atletickým projektom na Slovensku. Projekt Hľadáme nového Plachého, ktorý frčí už niekoľko rokov, objavil už nejeden športový talent. "Nie je však podstatou hľadať medzi mládežou adeptov pre vrcholový šport, chceme ju, všeobecne, prilákať k športovým aktivitám. Dostať mladých od počítačov, drog či iných nerestí, ktorým sú v dnešnej dobe vystavení. Takým príkladom je pre mňa Švédsko, kde sa doba, keď mládež holdovala drogám a alkoholu, už zmenila. Mladí ľudia sa už týchto vecí nasýtili a opäť sa vracajú k športu. Mládež je základom všetkého, aj to ma viedlo k tomu niečo pre ňu urobiť."

Mladým sa venuje aj v Prahe. "Robím kondičného trénera vo futbale, pod rukami mám dokonca dvoch mládežníckych reprezentantov Česka. Jeden z nich sa volá Karafiá, a je to obrovský futbalový talent. Trénujem ho už osem rokov, akoby mi bol druhým synom. Sám s tými chlapcami behávam, ale musím priznať, že posledný rok im už rýchlostne nestačím," vraví špičkový strednotratiar šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia.

Dnes už 61-ročný športovec má atletiku stále v krvi. "Šport musí byť pre človeka láskou. Robím ho stále, od skončenia aktívnej kariéry až doteraz. Aj keď som desať rokov pôsobil ako právnik na ministerstve obrany. Vtedy som sa venoval jednému pražskému futbalovémun klubu, potom som sa dal na trénerskú dráhu. A nedá mi, aby som pritom aktívne nešportoval. Šport je mojou krvnou skupinou. Keď nebehám, sadnem aspoň na bicykel. Momentálne to mám z bytu do práce šesť kilometrov a denne túto vzdialenosť absolvujem po svojich, dovedna dvanásť kilometrov."

Osudná chyba v Mníchove

Pred šiestimi rokmi, keď sme sa spolu bavili na olympijskú tému, lebo bolo tesne pred Aténami, vravel, že by sa rád dožil toho, keď aj v jeho rodnom meste otvoria atletické múzeum. Mal by vraj doň čím prispieť, aj keď mnohé veci späté s jeho slávnou kariérou už porozdával. "Stále mám toho ešte veľa. Určite by som tu dal svoje medaily, veď ich mám okolo päťsto v troch krabiciach. Čo s nimi, neroztavím ich predsa v železiarňach..."

Každá z nich má svoju históriu. A Jozef Plachý vie o každej povedať, odkiaľ si ju priviezol, na akých pretekoch ju vybojoval. Všetky si cení rovnako, či už pochádza z krajských majstrovstiev, veľkého medzinárodného mítingu, alebo európskeho šampionátu. "Pre mňa má každá medaila hodnotu, počnúc tou, ktorú som získal na Behu Smeny, až po plaketu, ktorú mám zo stretnutia Európa - Amerika v Stuttgarte. Len z majstrovstiev republiky na stredných tratiach mám 21 zlatých medailí, a tým sa u nás nemôže pochváliť žiaden atlét. Cenné je aj zlato z halových majstrovstiev USA v roku 1972 v slávnej Madison Square Garden, alebo poltucet medailí z majstrovstiev Európy. Na niektorých mítingoch, najmä v Amerike, sme nedostávali klasické medaily, ale také zapichovacie, ktoré vám pripli na ľavú stranu dresu. Aj tých mám veľa."

Medzi raritné kúsky jeho zbierky patrí zlatá medaila z majstrovstiev Sovietskeho zväzu v Soči v behu na 1500 metrov. "Veď ktorý z našich atlétov sa môže pochváliť, že bol majstrom Sovietskeho zväzu? Tam som vyhral aj univerziádu. Tri plakety mám za štart v drese družstva Európy, ktorú som reprezentoval na 800-ke i 1500-ke. V Stuttgarte v roku 1969 som bol vyhlásený za najlepšieho atléta celého stretnutia Európa - Amerika. To si veľmi cením, pretože tam štartovali všetci najlepší americkí atléti z mexickej olympiády."

Jemu olympijský kov v zbierke chýba. "Mohol byť aj zlatý, keď som bol na vrchole výkonnosti a mal som pred sebou osemstovku v Mníchove." Lenže taktickou chybou, ktorú si dodnes vyčíta, sa pripravil o postup do finále. "Ušiel mi o jedinú stotinku. Tesne pred cieľom som sa totiž obzrel cez plece, ako to vyzerá za mnou. A to som robiť nemal. Z prvého, môjho behu, postupovali iba dvaja, zatiaľ čo z druhého časmi až šiesti. Bolo to na porazenie, lebo som bol prvý nepostupujúci, mal som deviaty najlepší čas," tá spomienka na mníchovskú olympiádu v roku 1972 ho občas ešte máta.

Mohol tromfnúť Mexiko spred štyroch rokov, kde dobehol vo finále osemstovky na senzačnom piatom mieste. Ako devätnásťročný reprezentačný bažant. K tomuto umiestneniu sa priblížil aj na sklonku kariéry v Moskve, keď už presedlal na dlhšiu vzdialenosť - 1500 metrov. Vo finále v Lužnikách skončil piaty. "Nikto z našich pretekárov na stredných tratiach sa nemôže pochváliť tým, že bol na štyroch olympiádach." To svedčí o jeho výkonnostnej dlhovekosti.

Slovák Plachý, vtedy ešte s federálnym levíčaťom na hrudi, patril k absolútnej svetovej špičke na stredných tratiach. "To už je čo povedať, pretože títo bežci boli prakticky šesť rokov vyhlasovaní za najlepších športovcov roka vôbec. Na svete, nielen medzi atlétmi. Beh, to nie je rýchlokorčuľovanie. Nedá sa porovnať konkurencia, kde kraľuje Sábliková, s konkurenciou bežcov. Veď tých sú tisíce, ba aj státisíce. Pretekal som v ére takých velikánov ako boli Angličania Coe či Ovett, Kubánec Juantorena, a svoju silu už prezentovali aj africkí bežci, aj keď viac na dlhších tratiach."

Nezabudnuteľné, najmä pre starších priaznivcov atletiky, je Plachého finále na 800 metrov v riedkom vzduchu na mexickej olympiáde. Tam sa v podstate neznámy mladý bežec prihlásil o miesto medzi absolútnou svetovou elitou. Časom 1:45,9 vyrazil dych uznávaným atletickým odborníkom. "Bolo to v nadmorskej výške 2500 metrov, ani ja som sa bez pravidelných dávok z kyslíkového prístroja neobišiel. A v takýchto podmienkach Austrálčan Doubell vo finále vyrovnal svetový rekord Snella - 1:44,3. Boli to fantastické časy, veď vtedy sa o nejakých podporných prostriedkoch, prirodzene povolených, nikomu z nás ani nesnívalo. Nevraviac už o peniazoch, aké atléti dostávali vtedy a dnes."

Dobré boli aj dámske gaťky

Nebolo to vždy iba o naháňaní rekordov a zbieraní medailí, sem-tam sa prihodila aj úsmevná príhoda. Ako napríklad na mítingu v Paríži. "Keď mi praskla gumička na suspenzore a namiesto toho, aby som sa sústredil na finiš, musel som dávať pozor, aby mi nevypadol z trenírok. Jednou rukou som si ho pridržiaval, a tak som dobehol do cieľa. Stalo sa, že mi pritom z trenírok vybehol aj 'habásek', ale čo sa dalo robiť? Pochopiteľne, diváci mali z toho veľkú zábavu. Bez suspenzoru to nešlo, pretože na dráhe ste po kontakte so súperom ľahko mohli prísť k úrazu. Najmä na škvare, kde sme mali na tretrách až osemnásťmilimetrové klince. Raz mi na škvare prepichli achilovku a tri týždne som ju musel mať v sadre. Po tej skúsenosti z Paríža, kde som odhalil aj to, čo som nechcel, som začal pod voľnými trenírkami nosiť aj dámske gaťky. Lebo boli najlepšej kvality, aby to tam držalo pokope. Takže výstroj na preteky mi dopĺňala aj manželka," smeje sa košická atletická legenda.

S tým múzeom v rodných Košiciach to myslí naozaj vážne. "V spolupráci so starostom mestskej časti
Košice-Staré Mesto Ľubomírom Gregom a Olympijským klubom sa chystáme v centre mesta, za magistrátom, umiestniť tabuľu olympionikov, a máme už aj vytypované nejaké miestnosti v olympijskom klube, kde by sme chceli zriadiť múzeum. Ukázať mládeži športové vzory, tak ako to robia vo Fínsku, kde som chodil počas kariéry pretekať najradšej. Tam je v každom mestečku i dedinke pripomienka nejakého slávneho atléta a mládež si to môže pozrieť. Je to doslova atletická krajina, kde si týchto športovcov nesmierne vážia. Bodaj by aj u nás mala atletika zelenú, na štadiónoch, ktoré nie sú určené iba pre futbal. V tom si môžeme brať príklad aj z Prahy. Na sídlisku, kde bývam, je šesť škôl a žiadne zo školských ihrísk nie je urobené tak, že na ňom nie je atletická dráha. O tom môžeme na Slovensku iba snívať."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári