Boris Hanečka: Pre mňa to, čo neokoštujem, neexistuje

Na májovej premiére opery Francesca Cileu Adriana Lecouvreur v Štátnom divadle Košice sa podieľal zaujímavý realizačný tím. Režisérka Andrea Hlinková si ako kostýmového výtvarníka pozvala známeho a populárneho módneho návrhára Borisa Hanečku.

Po premiére sme ho vyspovedali, aby sme zistili, či aj on pociťoval v hľadisku trému a či mu navrhovanie divadelných kostýmov zachutilo.

„Možno by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že som počas premiéry nemal prečo mať trému, pretože v tej chvíli to už bolo naozaj mimo mňa, nemohol som zasiahnuť a už to bolo len a len na hercoch a orchestri. Lenže, celú premiéru som sa premodlil," priznal sa B. Hanečka. Ako doda, od začiatku sa okolo prípravy predstavenia diali čudné veci... „Nechcem maľovať čerta na stenu, ale to predstavenie sa všetkým videlo akési začarované. Dialo sa veľa zvláštnych vecí: ja som si zlomil ruku, jedna zo speváčok mala prasknutú kosť... Bez toho, aby som to dramatizoval, môžem povedať, že sa diali okolo nás všelijaké záhady."

Adriana Lecouvreur patrí medzi mimoriadne náročné opery. Nehráva sa často, o to väčšia výzva to bola pre celý realizačný tím. „Prirodzene, obrovská výzva to bola aj pre mňa. Chcel som, aby kostýmy boli efektné, ale musel som myslieť na milión ďalších vecí. Ako napríklad bude speváčka môcť zvládnuť áriu, keď jej budem chcieť dať v jednej scéne na hlavu obrovský turban? Skúsenosti s divadelnými kostýmami som mal minimálne. Doposiaľ som pomáhal kamarátom z VŠMU pri ich školských predstaveniach, takže to nebolo na takej profesionálnej úrovni ako v Košiciach. Na druhej strane však musím povedať, že tvorba pre divadlo a tvorba pre prehliadky má veľa spoločného. Tiež hráte na efekt. Z úplne iného súdka je tvorba pre zákazníčky. Divadlo však ponúka priestor pre výrazné detaily, ktoré blysnú do oka, aj keď sedíte v poslednom rade..."

V košickej inscenácii tejto opery posunula dej režisérka aj do súčasnosti, o to viac možností sa otvorilo aj pre návrhy kostýmov. „Mňa nadchla hlavne rokoková časť kostýmov. Použil som však aj turecké vplyvy, čínske či kabaretné. Všetko však má svoj zmysel a odôvodnenie. Pri tvorbe kostýmov pre predstavenie musíte mať koncepciu, nesme to byť len taký mix kadečoho. Napríklad Adriana má do začiatku do konca na sebe ten istý korzet, len ostatné časti oblečenia sa menili. Ten korzet udáva od začiatku do konca jej charakter."

Ondreja Mráza natiahol B. Hanečka do akéhosi pršiplášťa. „On hrá grófa, ktorý je vysokopostavený vážený muž, no zároveň je chemik, doma sa venuje svojim pokusom. Preto má na sebe biely plášť. Zároveň však na tom z priesvitného materiálu snobské sako. Akoby to hovorilo - som majetný, ale doma som chemik a ktohovie, či dobrý... Kostým dokáže veľa napovedať o charaktere postavy. Preto som napríklad Adrianu a Principessu v ich spoločnom duete obliekol do kabáta a kožucha s výraznými ramenami. Je to odkaz na 80. roky, keď sa nosili vypchaté plecia a na silnú, emancipovanú ženu."

B. Hanečka priznáva, že pri tvorbe kostýmov pre košickú inscenáciu sa doslova "vyšantil". „Divadlo je úžasný svet. V prvom rade je to o tíme ľudí, o spolupráci. Napríklad v krajčírskych dielňach sa niektoré dámy chytali za hlavu, keď som im ukázal návrhy a povedal im, čo od nich chcem. Ani jedna však nepovedala - nedá sa to, neurobíme to. Všetky uznali, že to bude ťažké, ale že urobia, čo sa dá. Majú kopu skúseností a veľmi si ich vážim. Napríklad práve pri kožuchu Principessy najprv netušili, ako to urobiť, aby mala obrovské ramená a hlavne, aby to držalo tvar. Šlo o zložitý strih, ale podarilo sa im to. No a napríklad v krinolíne Adriany, ktorú má v istom momente na sebe, je 50-metrová kostica, ktorú bolo treba navliecť do stuhy. To je robota na pol dňa! Robil som to sám, nemal som to srdce o to niekoho požiadať..."

Skúsenosti s prácou pre divadlo určite prenesie B. Hanečka aj do bežnej tvorby. „Stane sa tak, či chcem, alebo nie, lebo podvedome sa tie skúsenosti budú predo mnou vynárať. Tvorba pre divadlo mi zachutila. Je možné, že sa na čosi podobné ešte nechám prehovoriť, lebo hoci to bolo naozaj komplikované, stálo to zato. Som rád, že som sa na to podujal, lebo pre mňa to, čo neokoštujem, neexistuje. Teraz som hlavne zvedavý na to, ako ľudia prijmú moje kostýmy i celú operu. Ja osobne si myslím, že táto inscenácia je vhodná aj pre diváka, ktorý operu veľmi nepozná, aby si k nej našiel vzťah. Nie je totiž - ako sa hovorí - ´lopatistická´, ale naopak - núti premýšľať a doslova si žiada vidieť ju minimálne ešte raz," dodal na záver.