a k horolezectvu dostal, i na to, ako zdolal Peak Lenin v Pohorí Pamír. Ako najmladší člen expedície.

Marek je študent Technickej univerzity v Košiciach, konkrétne elektrotechnickej fakulty. Vo voľnom čase "lozí po vysokých skalách". "Mojou vášňou a športom, ktorý rozvíja moje telo aj ducha, je horolezectvo. Je to šport, ktorý mi je veľmi blízky a spája v sebe nielen lezenie po nejakých skalách či adrenalín, ale aj cestovanie a spoznávanie nových krajín a kultúr. Nikdy som si nemyslel, že sa k niečomu takému dostanem. Keď som chodil na strednú školu, bol som štyri roky na internáte v Šaci. Mal som tam kamaráta, o ktorom som ani netušil, že sa venuje lezeniu. On mi raz povedal, že ide do horolezeckého klubu v Košiciach, vraj organizujú nejaký kurz pre horolezcov. Šiel som s ním a odvtedy chodím do klubu. Zo začiatku som liezol na umelé steny. Nešlo mi to a bol som z toho trošku znechutený. Ostatní boli šikovní, krásne sa im liezlo. Ja som nevládal."

No nevzdal sa. A to, čo sa dialo ďalej, je iba výsledkom toho, že je veľkou pravdou, že ak človek niečo veľmi chce, dokáže to. "Snaha ma posúvala dopredu. Získaval som známosti a kontakty. Postupne sa stávalo, že ma kamaráti volali, keď išli liezť napríklad do Tatier. Potom dostali ponuku vystúpiť na Mont Blanc do francúzskych Álp. Kamaráti však nemali pre mňa miesto v aute, mal som teda smolu. Bol som z toho smutný, nevedel som sa s tým zmieriť, lebo som veľmi túžil ísť tam. Začalo sa mi o tom dokonca snívať. Ako leziem na hory, na Mont Blanc. V jedno sobotné ráno som sa zobudil a rozhodol sa, že tam idem."

Na prvý pohľad by sa to mohlo zdať ako čisté šialenstvo. Mnohí by to možno aj vzdali, no Marek si povedal, že sa na Mont Blanc dostane a hotovo. Vybavil si všetky potrebné doklady i poistenia a začal sa baliť. A celú túto cestu absolvoval celkom sám. "Dodnes sa na tom kamaráti bavia, ako som raz prišiel na internát s obrovským batohom vybavený mačkami a cepínmi. Pýtali sa: Ty kde ideš? A ja že na Mont Blanc. Oni: Čo? Kedy? Ja na to: Teraz, o chvíľu mi ide nočný vlak... Boli z toho hotoví. Dnes, keď sa s nimi stretnem a niekomu ma predstavujú, povedia: To je ten, čo prišiel za mnou a povedal: Ta ja idem na Mount Blanc," smeje sa Marek s odstupom času.

Počas tejto prvej väčšej cesty stretol mnoho ľudí, ktorí sa určite čudovali, že sa niekto len tak vyberie na Mount Blanc a ešte k tomu celkom sám. Z celej cesty má Marek množstvo zážitkov. "Bol som vtedy práve v Shamune," spomenul si na jeden. "Bol som hladný, tak som si sadol do trávy, rozložil konzervy a začal jesť. Zrazu prišli Japonci a začali si ma fotiť ako nejakú atrakciu. Ja som taký bezprostredný, tak som ich jedlom ponúkol. Zostali z toho vyvalení, no prisadli si. Tak tam so mnou jedli chlieb s tuniakom a ešte si to aj fotili..."

Na noc sa uchýlil do Base Campu, kde boli Angličania. Okrem iného s ním hovorili aj o počasí. Povedali, že v campe čakajú už tri týždne, kým sa počasie zlepší, aby mohli ísť hore. Akurát ďalšie štyri dni malo byť krásne. Akoby už len na neho čakali. "Okrem iného mi povedali aj informáciu, ktorú som pred cestou nevedel. Za tie tri týždne tam zomrelo 15 ľudí, ktorí sa o výstup pokúšali. Bola to pre mňa taká prvá silnejšia facka. Hovorí sa, že hory učia pokore. Doma sa človek môže hrať, na čo chce, no tam, keď ide o život, je zima, človek má dopukané pery, všetko ho od slnka páli, no nemôže si zložiť okuliare, lebo by oslepol, nechutí mu jesť, kvôli výškovej chorobe vracia a má neustále bolesti hlavy, na nejakú frajerinu nie je priestor."

Marek sa však na to cítil. Túžil po tom, snívalo sa mu o tom, tak veľmi to chcel, že možno aj keby jeho telo vyslalo nejaký signál, nepočul by ho. Nad výbavou, ktorú si vtedy zobral, dnes už len krúti hlavou a smeje sa, ako v tom dokázal prežiť. Rukavice, ktoré mal, boli príliš tenké, no zimu necítil. Takisto "mačky" neboli najmodernejšie. Dal mu ich nejaký kamarát, ktorý ich niekde v garáži pozváral. Na Mount Blanc však vyšiel. "Zažil som tam nádherný východ slnka," spomína. "Mal som zvláštne pocity. Hovoril som si, že ja, práve ja, Marek Nagy, som tu, na najvyššej hore Európy. Bolo to silné. Slnko svietilo, obloha bola modrá a ja som sa pozeral na tie hory okolo..."

Možno aj práve kvôli týmto pocitom a pre svoju lásku k horám sa Marek rozhodol aj ďalšie leto (rok 2008) vycestovať na hory. Vyliezol teda na Elbrus v pohorí Kaukaz. Minulé leto sa zase vybral do Ázie, do pohoria Pamír. V oboch prípadoch ako najmladší člen expedície. "Volal mi kamarát, s ktorým som bol na Elbruse a s ktorým som začínal liezť v Tatrách. Povedal mi, že má v aute jedno voľné miesto, či idem. Bol to zlomok sekundy, nepremýšľal som, hneď som povedal: Aj keby som nemal čo jesť, idem. Začali sme vybavovať víza, povolenia, pozývacie listy, letenky... Najlepšia cesta bola letieť z Budapešti cez Moskvu do Taškentu v Uzbekistane a odtiaľ sa dostať cez hranicu s Kirgizstanom až do južnej časti cez Oš, kde sa začína rozkladať Pamír. Dvaja, ja a kamarát Henrich, sme leteli 25. júla, traja ďalší, Peťo, Martin a Tomáš, mali prísť o päť dní za nami."

Do Taškentu prileteli ráno. Hoci boli unavení a zmoril ich časový posun, policajti ich nenechali vydýchnuť. Slováci absolvovali kontroly a vypisovanie papierov, kto sú, na čo prišli, koľko majú peňazí a kam idú. Keď sa to skončilo, šli obaja do parku, že si oddýchnu. Ako včely na med sa k nim zleteli taxikári, ktorí im núkali, že ich odvezú kamkoľvek, dokonca im vybavia aj hotel. Jeden bol veľmi neodbytný, preto obaja jeho služby využili. Odviezol ich k jednej milej babičke, ktorá ponúkala izby. Zo starkej sa však vykľul poriadny biznisman, keď od horolezcov vzala 40 eur za jednu noc. "Na druhý deň sme sa taxíkom vybrali do Uzbekistanu, čo je dosť ďaleko. Bolo to však za veľmi výhodnú sumu. Stále, keď sme stretli nejakú kontrolu, taxikár sa úctivo zdravil a každému dával peniaze. Nerozumeli sme, prečo. Taxikár mi povedal, aby som sa pozrel pod sedadlo. Siahol som tam a vybral asi trojkilový balíček s nejakým bielym práškom. Boli to nejaké drogy. Teda z nás urobil nedobrovoľných priekupníkov drog. Cestou sme sa zastavili aj v reštaurácii. Vedúca nás tam hneď obskakovala, dokonca nám ponúkala aj 'devušky', ktoré sme si mohli zobrať až domov..."

Ďalší zážitok ich čakal pred hranicami, keď taxikár odovzdával drogy. S ľuďmi vonku sa hádal a obaja Slováci sa ozaj báli, že dôjde k nejakej prestrelke. Nakoniec to dobre dopadlo a oni šťastne došli až na hranicu. Tam ich čakal šok. Colník im oznámil, že hranica je zatvorená a otvorí sa až ráno. "Rozhodli sme sa noc prečkať vonku v spacákoch. Už v noci som sa zobudil na strašné kŕče. Ráno som začal vracať, hnačkovať, mal som vysoké horúčky, bolo mi veľmi zle. Našťastie sme sa spoznali s jedným chlapíkom. Volal sa Abacham, čo v preklade znamená pekelne chamtivý. Nevedeli sme, čo nás s ním čaká, po skúsenostiach, čo sme mali. Abacham nás vzal k sebe domov. Jeho mama sa o nás postarala, navarila nám čaj i ponúkla koláč. Keďže ja som bol chorý, liečila ma. Tri dni som o svete nevedel. Mal som vysoké horúčky, vracal som a hnačkoval. Bol som slabý a nemohol som nič jesť. Bál som sa, že kopec zostane pre mňa iba myšlienkou. Našťastie sa to zlepšilo. Medzitým už prišli aj Martin, Tomáš a Peťo." Dvaja Slováci tam spoznali úžasných ľudí, ktorí im ponúkli svoj príbytok, svoje medicínske skúsenosti, pohostili svojou kuchyňou a nechceli za to žiadne peniaze.

Slováci pokračovali v ceste. Z Ošu sa potrebovali dostať do Base Campu v Acitas, z ktorého mali absolvovať samotný výstup. Zohnali si odvoz a šli. "Je to vo výške 3 600 metrov a už tam sme cítili prvé bolesti hlavy. Zložili sme sa a pripravovali na cestu do C1 (1. výškový tábor) vo výške 4 200 metrov. Aj odtiaľ mám množstvo zážitkov. Vozil som sa na koni, navštívil som jurty a deťom rozdával müsli tyčinky a energetické čokolády. Hladko sme došli aj do C1, no tam sme sa dozvedeli, že Maťovi je zle. Vraj hovorí hlúposti a niečo splieta. Dali sme mu nejaké injekcie proti výškovej chorobe. Mysleli sme, že počkáme jeden deň a on príde k sebe. Boli tam s nami však aj Rusi a tí nám povedali, že mali taký prípad a na druhý deň ho našli mŕtveho. S Maťom sme teda dvaja šli naspäť dole do Base campu. Ráno som sa sám vrátil do C1."

Tam našiel odkaz, že dvaja kamaráti šli postaviť stany do C2 a večer sa vrátia. Marekovi však bolo dlho, šiel im teda oproti. Cestou stretol dvoch Chorvátov, ktorí boli dosť zničení. Ponúkol im teplý sladký čaj. "Jeden z nich potom v akomsi interview po výstupe povedal: Nevedel som, že žijem, kým mi jeden Slovák nedal trochu čaju, ktorý mal pre mňa hodnotu tisíc dolárov... Vyššie som stretol aj mojich dvoch kamarátov. Hovorili o príšerných bolestiach hlavy a ani sa nezastavili, šli rovno dole do C1. Neskôr som sa tiež vrátil. Ďalší deň sme vyšli do C2. Po ceste sme sa dozvedali o mnohých, ktorí sa tam zranili či zabili. Človek tam na každom kroku cíti smrť. Tie cesty sú ťažké. Mali sme rešpekt."

Traja kamaráti šli ďalej, postaviť C3. "Tam nás čakala hrozná búrka, mysleli sme, že nám potrhá stany. V takých výškach a teplotách (mínus 30 °C) to už hraničilo so smrťou. Ja som sa len modlil, nech to vydržím. Čas odchodu na vrchol sme stále odsúvali. Bolo zlé počasie, nechceli sme hazardovať so životom. Nakoniec sme teda pomaly začali výstup. Stúpali sme nahor doslova z kroka na krok. Fúkal hrozný vietor a napriek mnohým vrstvám oblečenia som mal omrzliny. Na posledných metroch začalo, našťastie, aspoň trochu hriať slnko."

Konečne bol vrchol na dohľad. No z piatich Slovákov, ktorí expedíciu začali, naň však nevyšli všetci. "Na vrchol som vyšiel iba ja sám. Dvaja kamaráti to vzdali. Hore však boli iní, účastníci iných expedícií. Hoci sme sa nepoznali, nasledovali objatia, slzy, šťastie a rešpekt. Bol to skutočne silný zážitok. Samozrejme, urobil som si nejaké fotky a videá." Osláv nebolo konca kraja. "Dole, po zostupe, som sa potom 'zrúbal' s nejakými Rusmi," smeje sa Marek pri spomienke na tento nezabudnuteľný zážitok. "Celé to stálo za to..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári