orozumieť po slovensky celkom obstojne a vôbec sa nehanbil rozprávať našou rečou. Na otázky odpovedal väčšinou po slovensky, pomáhal mu však aj tlmočník. Porozprával nám o škole i živote mimo nej.
„Som z Kanady, z Ontaria, z mesta Toronto," hovorí Andrew po slovensky. „Narodil som sa v Toronte, býval som aj v Kalifornii a predtým, ako som prišiel na Slovensko, som býval vo Vancouveri. Mám 18 rokov a tu chodím do 3. ročníka. V Kanade som už skončil a chystám sa na vysokú školu. Mám jedného brata – dvojča, volá sa Westley a sestru Porschu." Andrew nezaprel športového ducha krajiny, odkiaľ pochádza. Šport miluje. Hraje vodné pólo i kickbox, baví ho plávanie. Istý čas pracoval ako plavčík.
„Kanada je veľká krajina, no nie je tam veľa obyvateľov. V zime je u nás veľmi chladno, bežne mínus 20 °C. Na juhu je však relatívne teplo," opisuje Andrew svoju domovinu. Na ozázku, či pri stručnej charakteristike Kanady nezabudol na nejaký typický šport, okamžite zareagoval. „Áno, samozrejme, hokej," smeje sa. „Tiež som ho kedysi hral, ale nie ligu. Iba rekreačne."
Keď sa niekde v zahraničí opýtame, či cudzinci vedia niečo o našej krajine, zväčša dostaneme rovnakú odpoveď: Československo. Podobne je na tom aj Andrew. Aj on si myslel, že sme s Čechmi stále spojení. Pri tejto otázke ukázal aj svoj zmysel pre humor, keď odpovedal po slovensky, s použitím rúk. Ukazoval aj na uši, aby vysvetlil, že o Slovensku predsa len niečo „počul". „Vraj tu máte výborné pivo a pekné ženy. Mal som iba málo informácií o Slovensku aj o susedných štátoch, Poľsku, Maďarsku... Pozrel som si niečo na internete, ale nemal som na to veľa času, venoval som sa škole a práci, aby som sem mohol ísť. Ale to, čo som videl, sa mi páčilo. Rád si urobím názor o navštívenej krajine sám."
Prvé dni v cudzine prežíva každý ináč. Väčšinou sú však spoločné zmiešané pocity. Strach, prekvapenie, očakávanie, vzrušenie... Ako sa cítil na začiatku pobytu mladý Kanaďan? „Prvý deň ma rodina, u ktorej som býval, vyzdvihla na letisku a poukazovala mi väčšiu časť mesta. Hneď sa mi zapáčilo, je veľmi pekné. Videl som aj veľa pekných dievčat a žien. To je hlavné," smeje sa. "Strach som vôbec nemal, akurát som nikomu nič nerozumel. Bol to pre mňa úplne nový svet a noví ľudia."
Každý študent vystrieda počas pobytu v Košiciach tri rodiny, aby „pochytil" čo najviac zo slovenského spôsobu života i kultúry. Rodina, v ktorej Andrew momentálne býva, je trochu netypická. Tvorí ju len otec a syn Peter, ktorý je momentálne na výmennom pobyte v USA. Samozrejme, ani najlepšia rodina nenahradí domov. Za tým sa cnie aj študentovi z Kanady. Čo mu tu z nej najviac chýbalo? „Moje auto," vzdychol si. „Nemôžem tu jazdiť. V Kanade mám auto a tam jazdiť môžem. Chýba mi aj rodina a kamaráti, hoci tu som si našiel mnoho nových. Ďalšia vec, čo mi veľmi chýba, je angličtina. Mám rád Slovensko, páči sa mi slovenčina, no už mi chýba to, že doma všetkým rozumiem a oni rozumejú mne."
Predmety si vyberajú
Ako už Andrew spomenul, v Kanade svoj stredoškolský život ukončil. Na Slovensku si ho teda užíva. Alebo nie? „Nemám veľmi rád školu. Tak ako všetci," smeje sa. „Tu sa mi ale páči. Všetci hovoria, že Gymnázium Šrobárova je najlepšia košická škola. Spolužiaci sú veľmi dobrí, pomáhajú mi v rozprávaní po slovensky. Učiť sa jazyky, to mi veľmi nejde. V škole som sa učil francúzštinu, no nebolo to dobré. Slovenčina nie je najľahší, ale ani najťažší jazyk. Učí sa ťažko, no keďže som s ním stále v styku, je to lepšie. Pochytil som aj nejaké základné výrazy z maďarčiny, keďže jedna z rodín, u ktorých som býval, hovorila po maďarsky."
Stredná škola v Kanade, ktorú Andrew ukončil maturitou, je iná ako Gymnázium na Šrobárovej. „Sú veľmi odlišné. Na Slovensku je škola formálnejšia. U nás je to uvoľnenejšie, snažíme sa si to ešte užívať. Naša škola je založená na výbere predmetov. Každý si môže vybrať to, čo ho viac zaujíma. Buď viac kurzov umenia, či matematiky, obchodné záležitosti... nie je to ešte taká vyslovená príprava na vysokú školu ako u vás."
Za najväčší rozdiel považuje Andrew vzťah učiteľa a študenta. V Kanade vraj nie je taký formálny ako tu. Učiteľ volá študentov ich krstnými menami. Rozdiely sú aj v predmetoch. Na otázku o nich Andrew odpovedal takmer ako typický východniar. Vidno, že sa v slovenskej triede plnej tínedžerov dobre adaptoval. „Ježišmária...," smeje sa. "...v Kanade nemám napríklad náuku o spoločnosti a, samozrejme, slovenčinu. To je asi všetko. U nás máme viac umenia, tiež školu obchodovania, teda niečo ako vaša ekonomika. Viac si môžeme vyberať svoje zameranie, nemusíme mať všeobecné predmety ako tu."
V zahraničných školách je ešte jedna zvláštnosť, ktorú naši študenti nepoznajú. Sú ňou školské rovnošaty. „Na strednej škole, do ktorej som chodil v Kanade, nie sú povinné, ale rovnošatu som kedysi tiež nosil. Keď som bol malý, chodil som do kresťanskej školy a tam som musel mať predpísaný odev. Väčšina škôl v Kanade nemá rovnošaty povinné. Čo sa týka rôznych pravidiel a zákazov, u nás sú školy liberálnejšie. Tetovania, pírsingy, minisukne..., všetko je povolené, kým to niekoho neuráža, alebo sa príliš nevymyká normálu."
Keďže je medzi školami tak veľa rozdielov, je niečo, čo by Andrew vzal z Kanady a zaviedol u nás a naopak? „Neviem, či by to bolo možné. Gymnázium je všeobecná príprava na vysokú školu, u nás si študent vyberie konkrétne kurzy a predmety, ktoré ho zaujímajú a ktoré chce študovať. Neťahal by som sem teda veľa vecí. Azda len to, že u nás, ak sa učiteľ v niečom pomýli, alebo niečo nepovie podľa študenta dobre, začne sa diskusia a študent môže učiteľa opraviť. Naši učitelia majú takéto konfrontácie radi, zvyšuje to aktivitu študentov. Neviem, či by niečo také prešlo tu."
Keď sa Andrew vráti do Kanady, v štúdiu bude pokračovať na vysokej škole. Iba pred pár týždňami sa dozvedel, že ho prijali na Britsko–kolumbijskú univerzitu v jeho meste. Vie, že bude študovať jazyky, stihol sa prihlásiť zatiaľ na kurz španielčiny. Ešte však nie je celkom rozhodnutý, čo presne z neho raz bude.
Ako sú rozdiely medzi školami, sú aj medzi krajinami. Asi nie je na svete taká, kde by cudzinca nič neprekvapilo. Aj Kanaďan tu zažil niekoľko prekvapení. „Prvé boli tie socialistické bloky. Nikdy som nič také nevidel. Tiež nemáme tzv. Hlavnú ulicu. U nás je to len ulica, okolo ktorej sú ďalšie. Nie je to ako tu, nejaké námestie či centrum s obchodmi, kde sa ľudia stretávajú. Jedným s ďalších prekvapení bol pre mňa hokej a to, že je tu pre ľudí taký dôležitý. Myslel som, že iba u nás je to také. Na hokej som bol v Steel aréne a veľmi sa mi to páčilo. Máte dobrých hokejistov. Ste dobrí," zhodnotil obyvateľ hokejovej veľmoci.
V Košiciach okrem Steel arény navštívil mnoho miest a veľmi sa mu páčilo napríklad na letisku. „Dovolili nám ísť do riadiacej veže. Bol som aj v kine, v divadle, v OC Optima, v podzemných priestoroch Dolnej brány. Navštívil som aj veľa pekných miest. Okrem Košíc tiež Prešov, Liptovský Mikuláš, Jasnú, Banskú Bystricu i Martin. Bol som na Spišskom hrade, Krásnej Hôrke i Strečne... Okrem nich sme boli aj v Bulharsku, Taliansku, Grécku, Maďarsku, Česku."
Najväčšiu zmes emócií spôsobilo Andrewovi iné miesto. Naša neslávne známa Mestská časť Lunik IX. Pri otázke, či bol aj tam, sa zasmeje. „Áno, bol som tam s otcom a bratom z jednej z rodín, u ktorej som býval. Keď sme sa dostávali bližšie, začal som sa báť. Otec sa na mňa pozrel a zaspieval mi 'Home, sweet home' (Domov, sladký domov, pozn. red.)," smeje sa Andrew. "Ale v Kanade aj v Amerike sú takéto veci tiež. Napríklad v Toronte máme celý takýto distrikt. Máme vyslovene getá, no nie je to až také strašné, ako tu. Môj brat je na výmennom pobyte v Indii a tam sú slumy, v ktorých to je zase horšie ako tu."
Veľkú noc si berie domov
Keďže tu Andrew strávil celý školský rok, zažil aj sviatky - Vianoce a Silvester. Aj medzi nimi sú v oboch krajinách určité rozdiely. „V Kanade nekupujeme živú rybu. Čudoval som sa, že tu áno, a ešte ju aj klepnete kladivkom po hlave. Namiesto kapra jeme moriaka či kurča. Raz sme to vyriešili aj tak, že sme šli do čínskej štvrte a tam si objednali 'čínu'. Rozdielom je aj tradícia, pri ktorej si rodina pred večerou dá prípitok. V Kanade také niečo nepoznáme."
Keďže veľkým rozdielom bývajú zvyky a tradície, zaujímalo nás, aké z našich sa páčili Kanaďanovi. Odpoveďou prekvapil, lebo nespomenul žiadny vianočný či novoročný. „Veľkonočné zvyky sú fantastické. Tie si beriem aj domov. Obliať dievča, 'zbiť' ho korbáčom a ešte za to dostať aj peniaze či čokoládu, to je super zvyk. To je veľmi dobrý deň. Niekoľko dievčat som oblial aj ja. Dokonca na Hlavnej ulici som stretol zopár cudzích pekných dievčat a neodpustil som si to. Oblial som aj ich..."
K tradíciam i zvykom patrí aj naša typická kuchyňa. Andrew toho ochutnal veľa. „Halušky s bryndzou boli veľmi dobré. U mojej prvej rodiny, maďarsky hovoriacej, som ochutnal aj maďarské jedlá. Guláš, lečo, rôzne polievky. Mám rád slovenské jedlo. Chutili mi napríklad aj klobásy. Jedol som aj tradičné buchty, parené knedle či pirohy. Z ničoho mi nebolo zle, všetko bolo dobré. Ale stalo sa mi, ešte u prvej rodiny, že som sa bol najesť v meste u McDonalda. Keď som prišiel domov, núkali mi jesť zajaca. Ja som sa hanbil priznať, že som už jedol a tak som to zjedol. Bolo mi strašne zle, lebo som sa prežral..."
Z celého pobytu si Andrew odnesie množstvo zážitkov, kontaktov, skúseností, vedomostí aj suvenírov. „Všade, kam prídem, zbieram malé poháriky s obrázkami a nápismi krajín. Robím to už od desiatich rokov. Takže aj odtiaľto som si niekoľko odniesol," dodáva na záver Andrew.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
