ať finančné prostriedky určené na rôzne projekty boja proti tomuto ochoreniu. V neposlednom rade pôjde aj o osvetu, to, aby ženy vedeli, o čom táto zákerná choroba je a ako jej predchádzať. O rakovine prsníka sme sa porozprávali s doc. MUDr. Máriou Wagnerovou, Csc., prezidentkou košickej pobočky Ligy proti rakovine, a oslovili sme aj dve Košičanky, ktorých život výrazne ovplyvnilo toto zákerné ochorenie.

Vznik rakoviny prsníka ovplyvňuje, tak ako pri iných druhoch rakoviny, množstvo vnútorných aj vonkajších faktorov. "Pri rakovine prsníka sú to najmä životospráva a genetická predispozícia. Teda to, či niekto v rodine touto chorobou trpel. Ďalej sú to faktory ako bezdetnosť, skorá menštruácia a jej dlhé trvanie, užívanie liekov s estrogénom či pitie alkoholu," hovorí Dr. Wagnerová. "Okrem týchto faktorov však rakovinu vyvolávajú desiatky, ba možno aj stovky ďalších vecí. U štyroch z piatich žien s rakovinou prsníka sa rizikový faktor nenájde."

Polovicu prípadov rakoviny prsníka diagnostikujú pacientkam nad 65 rokov. "Niekedy však rakovina prsníka postihne aj mladšie ženy. Sú to, žiaľ, prognosticky horšie stavy. Rakovina prsníka postihuje dokonca aj mužov, ale tieto prípady tvoria len jedno percento celkového počtu prípadov." Pri liečbe nádoru na prsníku sa spolupodieľajú štyri hlavné formy liečenia. "Rádioterapia, cytostatická liečba, hormonálna a biologická liečba." Úspešnosť liečby závisí od včasnej diagnostiky. Keď sa rakovina podchytí už v počiatočnom štádiu, úspešnosť liečby dosahuje až 90 percent. S neskoršími štádiami predpoklad úspešného vyliečenia klesá.

Aby človek riziko vzniku rakoviny prsníka čo najviac eliminoval, mal by dodržiavať aspoň základné rady lekárov. Najmä dobrú životosprávu, a ak je to možné, vyhýbanie sa stresovým situáciám. "Dôležité je aj samovyšetrovanie," vysvetľuje Dr. Wagnerová. "Chceme ženy naučiť, aby sa dokázali prezerať pravidelne a samy. Príznaky, ktoré by im mohli naznačiť, že niečo nie je v poriadku, sú najmä zmena tvaru prsníka, hmatateľná hrčka či stiahnutá bradavka. Vďaka osvete sú už ženy dostatočne uvedomelé na to, aby takéto príznaky nepodceňovali a vyhľadali lekársku pomoc samy. Je to výsledkom neúnavnej práce Ligy proti rakovine v posledných dvadsiatich rokoch. Vďaka nej dokážeme nádory zachytávať vo včasnejších štádiách."

Na Slovensku ročne pribudne 25 000 novodiagnostikovaných nádorov, z toho 2 800 nádorov prsníka. Je to smutne vysoké číslo. Tešiť môže aspoň pokles úmrtnosti. "Je to práve vďaka tomu, že nádory dokážeme zachytávať v skorších štádiách. Aby sme to mohli tvrdiť aj naďalej, je potrebné o rakovine hovoriť. Preto sú veľmi chvályhodné podujatia ako Avon pochod. Je potrebné, aby ľudia o onkologických hrozbách vedeli." Do budúcnosti plánuje Liga proti rakovine pokračovať vo svojej hlavnej náplni činnosti. "Sú nimi najmä osveta, psychosociálna pomoc onkologickým pacientom a podpora výskumu," dodala na záver dlhoročná prezidentka košickej pobočky.

Dva skutočné príbehy Košičaniek, do života ktorých výrazne zasiahla rakovina prsníka

Najprv jej vyoperovali hrčky, potom amputovali celý prsník

Košičanka Mária, ktorá má 53 rokov, bola dlhoročnou pracovníčkou košických železiarní. Keď mala 37 rokov, začala tušiť, že s ňou niečo nie je v poriadku. "Mala som veľmi nenápadné príznaky. Jeden môj prsník bol na dotyk veľmi citlivý, mala som kvôli tomu problémy najmä pri obliekaní," spomína Mária. Problémy pretrvávali a čo bola možno chyba, až po trištvrťroku sa odhodlala k ráznemu krokui. "Dovtedy som si myslela, že ide len o nejaké hormonálne problémy, že sa to časom samo zlepší. Po niekoľkých mesiacoch som sa však konečne 'dokopala' k tomu, aby som navštívila lekára. Šla som ku gynekologičke. Tá mi diagnostikovala nejaký zápal a dala mi naň masť. Keď odznel zápal, už som tam mala hmatateľnú hrčku."

S hrčkou šla, samozrejme, na ďalšie vyšetrenie. "Dodnes si pamätám deň, kedy mi robili prvú mamografiu. Vtedy mi v prsníku objavili nádor." V roku 1994, keď jej ho našli, ešte neexistovalo toľko na verejnosti šírených informácii o rakovine prsníka. "Aj komunikácia lekára s pacientom bola diametrálne odlišná. Dnes sa už môže pacient pýtať viac." Aj kvôli nedostatku informácii sa Mária nádoru, samozrejme, zľakla. "Hlavou mi behali rôzne čierne myšlienky, percentá o úspešnosti liečenia. Bála som sa najmä kvôli deťom. Nechcela som ich opustiť, dokiaľ nebudú samostatné."

Nasledovala punkcia prsníka - vpichom jej z neho odobrali vzorku, ktorá mala určiť, či je hrčka zhubná, alebo nie. "Výsledky boli negatívne, no ja som sa aj tak rozhodla pre operáciu. Urobila som dobre. Pri operácii totiž zistili, že šlo naozaj o zhubný nádor." Máriina intuícia ju teda nesklamala. Liečenie rakoviny prsníka však chirurgickým zákrokom nekončí. "Nasledovala kombinovaná chemoterapia s rádioterapiou. Chemoterapiu som znášala veľmi ťažko. O deti sa chodila starať moja mama. V týždni, keď som podstupovala chemoterapiu, som musela byť zatvorená v tmavej miestnosti bez akýchkoľvek pachov. Prežívala som muky, neustále zvracala a hnačkovala."

Ťažké obdobie však vydržala a bola rada, že dostala šancu žiť. "Po dvoch rokoch sa mi však problémy vrátili. Opäť som mala hrčky. Už som nechcela podstupovať punkciu, trvala som na tom, nech mi ich vyberú. Už v tom čase bolo trendom snažiť sa zachovať prsník, preto mi odobrali len jeho časť." Po ďalšom absolvovaní náročnej liečby sa však rovnaké problémy opäť vrátili. "Nebolo to všetko, o ďalšie dva roky sa hrčky vrátili po štvrtýkrát. To som už psychicky nezvládala a rozhodla som sa pre amputáciu prsníka."

Pre ženu je rozhodnutie vzdať sa prsníka veľmi ťažkým. Mária však nemala na výber. "Jednoducho som si mohla vybrať medzi tým, či mať prsník a byť 'pod zemou', alebo sa ho vzdať a žiť. Navyše som vedela, že existuje mnoho žien, ktoré žijú bez prsníka. Existujú mnohé pekné náhrady, špeciálna spodná bielizeň alebo výplne podprseniek, ktoré vyzerajú dobre a prirodzene." V dnešných časoch už medicína pokročila natoľko, že lekári dokážu vymodelovať prsník aj z tkanív z brušnej časti pacientky.

Odkedy Márii amputovali prsník, je už v poriadku. Desať rokov tak môže kľudne spávať. Keby však tvrdila, že sa už rakoviny nebojí, klamala by. "Každý rok chodievam na preventívne kontroly. Stále mám nepríjemný pocit, stiahne sa mi žalúdok." Napriek tomu si uvedomuje dôležitosť prevencie. "Každej žene by som odporučila, aby nezatvárala oči pred rizikami a podstupovala pravidelné kontroly. Keď ich ignoruje, môže hazardovať so svojim životom."

Keby nešla na operáciu, už by tu možno nebola

Katarína patrí k ženám, ktoré si nikdy ani len nepripustili, že rakovina zasiahne ja ich život. Opak bol však pravdou. „Pracovala som na pošte, na oddelení, kde sme vymieňali balíkové zásielky zo zahraničia," spomína 54-ročná Košičanka. "Zdravotné problémy som začala mať okolo roku 1990. Zistila som, že mám hrčku na prsníku. Prišla som ku gynekológovi a ten si myslel, že je to len zapálená mliečna žľaza. Dal mi na to mastičku." Nebol to však jediný problém, čo Katarínu trápil. „Mala som silné bolesti brucha a tiež kŕče. Keď som prišla do nemocnice, povedali mi, že ide o zápal slepého čreva. Nechali si ma na pozorovania a keďže na druhý deň bolesti zmizli, pustili ma domov."

Problémy s bruchom hodila Katarína načas za hlavu. Trápil ju najmä prsník. „Nepozdávala sa mi hrčka, ktorá z neho nezmizla. Minula som už takmer celú masť od gynekológa a stále som mala problémy. Šla som teda na chirurgiu. Keď som im prsník ukázala, vedeli, že pôjde o nádor a do týždňa som už bola na operačnom stole..." Na to, ako toto obdobie vyzeralo, sa Mária dobre pamätá. Po chirurgickom zákroku, počas ktorého jej odobrali celý prsník, nastúpila na rádioterapiu a chemoterapiu. „Prvú chemoterapiu som podstúpila tesne pred Vianocami. Liečbu som opakovala takmer pol roka."

Keď už bolo všetko v poriadku, zdalo sa, že sa na rakovinu pokúsi zabudnúť. Po asi roku a pol sa jej však vrátili problémy s bruchom. „Zase som mala neznesiteľné kŕče. Už som sa bála, čo na to povedia lekári. Niektorí si začínali myslieť, že si vymýšľam. Jeden z odborníkov, ktorých som navštívila, však rozhodol, že si môj stav vyžaduje dôkladné vyšetrenie. Tak mi objavili nádor na hrubom čreve." Katarína si myslí, že ho mala už od prvých bolestí v roku 1990. „Neviem, či to je možné, ale podľa mňa jeho rast spomalila rádioterapia a chemoterapia, ktorú som podstupovala kvôli prsníku. Po tom, čo som prestala podstupovať terapiu, sa zase prejavil. Našťastie sa ho potom lekárom podarilo vyoperovať." Po operácii hrubého čreva absolvovala ďalšiu rádioterapiu.

V ťažkých časoch bolo pre katarínu veľmi dôležité to, že sa mala o koho oprieť. Rodina ju veľmi podržala. „Manžel sa veľmi bál, no predo mnou nedal nič najavo. Pomáhal mi a bol skvelý. Mama ma zas zastupovala doma. Nemohla som variť, keď som bola v kuchyni, kvôli silnej liečbe ma napínalo. Deti si zas do kalendára poznačili akýsi režim. To, kto a kedy uprace, nakúpi a podobne." Za to, že je už 19 rokov v poriadku, môže vďačiť prevencii a tomu, že si svoje problémy všímala a snažila sa ich riešiť. „Keď som v práci vravela o mojej rakovine prsníka, kolegyne mi vraveli, že by na operáciu nešli. Odpovedala som im, že keby som na ňu nešla, už by som tu možno nebola..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári