lovenského daviscupového tímu a riaditeľom turnaja Košice Open.

Najlepší slovenský tenista v histórii sa k rakete a loptičke dostal logicky, lebo doma v Prievidzi sa tomuto športu venovali aj jeho otec a starší brat. "Ešte som poriadne ani nevedel udržať raketu a už som naháňal loptičky. S partiou môjho brata sme potom hrávali, poobedia som trávil tenisom. Mám na to veľmi pekné spomienky, ja som sa snažil vyrovnať starším, a to bola možno moja výhoda," prezrádza Miloslav Mečíř. Nikto ho nútiť nemusel, samého ho to veľmi chytilo za srdce. "Ja som sa dal nahovoriť do bárs čoho, na škole i do basketbalu či atletiky. Za domom sme hrávali aj futbal, ale tenis to vyhral. Aj preto, že futbalový štadión bol na druhej strane mesta, takže som to s tréningami ani neskúšal."

Prvé úspechy nenechali na seba dlho čakať, v dvanástich rokoch vyhral majstrovstvá kraja. "Otec so mnou v detstve cez prázdniny absolvoval strašne veľa turnajov. Stúpal som v rebríčku a v 16 rokoch ma vybrali do strediska vrcholového športu na Slovane. Tam som spravil pomerne veľký skok, lebo v Prievidzi sme napríklad hrávali len v lete, v zime iba raz za čas."

Prišli dvojfázové tréningy a evidentné napredovanie. Kto o jeho talente pochyboval, musel prestať po tom, čo už ako 16-ročný vyhral juniorské majstrovstvá Československa. "Hneď nato som triumfoval aj na majstrovstvách do 21 rokov. Dostal som sa do reprezentácie a prišiel prvý výjazd do Talianska. Vyhral som turnaj v Bari do 16 rokov. Tam začala moja medzinárodná kariéra." Začali ho registrovať, postupne som si trúfal už hrať aj s mužmi. "V 18 rokoch som už obiehal prvé satelitné okruhy. Hneď na úvodnom v hale v zime som ochorel..."

Zúčastnil sa juniorského Wimbledonu i Roland Garros, na Galeovom pohári hral proti Wilanderovi vyrovnaný zápas. Od Pragosportu, ktorý vtedy nad všetkým bdel, dostal na podpis štatutárnu zmluvu. "Bol som už sebestačný, mohol som si zaplatiť aj letenku. Pozvánky šli cez pražský sekretariát zväzu, oni nachystali pasy. Mal som ich viacero, kvôli vízam. Ak by bol len jeden, to by sa nedalo stihnúť povybavovať doložky, veď som cestoval z jedného turnaja na druhý. V posledný juniorský rok som už bol taký rozlietaný, že posledný ročník gymnázia som musel rozložiť. Vychádzali mi však v ústrety, učitelia ostali často aj po pracovnom čase, aby mi niečo vysvetlili."

Na prvé profesioinálne turnaje ho nominovali už ako amatéra, rýchlo sa dostal do mužskej reprezentácie. "Prvý Grand Prix turnaj s podpísanou zmluvou som hral v Madride, to bol už úplne iný pocit. Človek už vedel, že mu nejaké peniaze aj ostanú, keď niečo vyhrá. Nebolo to už len o preplatenom cestovnom a diétach. Bol to taký zlom aj v zodpovednosti."

Samozrejme, v ére komunizmu muselo byť všetko pod kontrolou Prahy. "Zmluva bola v podstate podobná, akú mali umelci s Pragokoncertom. V rámci ATP som sa mohol podľa výkonnosti prihlásiť, kam som chcel, nekládli žiadne obmedzenia. Akurát dve krajiny boli tabu. Južná Afrika kvôli apparteidu a Čile. Tam však vtedy turnaje ani nebývali."

Prakticky v priebehu dvoch rokov preletel v rebríčku ATP z ôsmej stovky do prvej. Príjmy pribúdali. "Cez Pragošport sme museli robiť vyúčtovania. Tam boli presne stanovené percentá, koľko treba odviesť. Vtedy to volali umelecký sprostredkovateľský poplatok. Síce toho veľa nesprostredkúvali, ale ja som to bral vlastne ako daň."

Mečíř vďaka svojmu nevyspytateľnému štýlu zvládol preniknúť až do najužšej svetovej špičky. Jeho najvyššie umiestnenie v rebríčku bolo 4. miesto, ktoré dosiahol 22. februára 1988. "Rivalita tam bola veľká. Drvivá väčšina však bola kamarátska. Boli aj výnimky, tie sa držali dosť stranou. Samozrejme, najbližší kontakt sme udržiavali my, čo sme boli v bratislavskom stredisku. Darilo sa nám totiž, Maroš Vajda bol v päťdesiatke, Braňo Stankovič v stovke. Z ostatných boli veľmi priateľskí najmä Švédi, ale aj niktorí Francúzi, Holanďania či Austrálčania. Ťažko mi konkrétne menovať, môžem však povedať, že s Changom sme boli párkrát na rybách."

Pobybovať sa medzi absolútnou elitou planéty, to prináša aj enormný psychický tlak. "Bolo treba obhajovať veľa bodov, dávať rozhovory. Keď to trošku nešlo,už sa novinári pýtali, aký je problém. My sme mali odlišný rebríčkový systém ako teraz, popočítal sa priemer z odohraných turnajov. Keď sa teda nejaký nevydaril, nedal sa ani vymazať z rebríčka. Každý výkyv sa prejavil a udržať konštatnú výkonnosť bolo dosť náročné. Vyrovnanosť je veľká a je to "mäso". Také gladiátorstvo v nežnejšom prevedení. Sústavné napätie. Nie je to ako napríklad atletika, kde človek ide na päť pretekov za rok a medzitým má prípravné obdobie. Po pretekoch má pauzu na regeneráciu. V tenise sa hrá od pondelka do nedele celý rok. Keď sme sa dostávali do záverečných kôl, tak sme mali jeden deň na presun a už sa nás pýtali, prečo nehráme tak dobre ako na predchádzajúcom turnaji, lebo tam nás videli vo finále a tu sa trápime v prvom kole. Naozaj ťažké, ale na vrcholnej úrovni nie je ľahké robiť asi nič."

Rád spomína aj na Davisov pohár, kde žiadne trenice medzi Čechmi a Slovákmi nepociťoval.
"Na súťaž družstiev som sa vždy tešil, lebo tenisový život je inak samotársky. Ja som vychádzal so všetkými, mali sme dobré kamarátske vzťahy. Často sme hrávali spolu aj štvorhry. Lepšie sa mi hralo s našincami ako s nejakými cudzincami. V tomto ma strašne potiahol Tomáš Šmíd. V tých rokoch som bol už pomerne vysoko v rebríčku dvojhry, ale v štvorhre nie. On ako svetová špička, hráč top desiatky sveta v štvorhre, bol skoro s každým nasadený, kým so mnou sa sotva dostal do turnaja. Po pár týždňoch prišli nejaké finále a už som sa vyšvihol aj ja. Jemu dosť vďačím, že som sa neskôr pomerne dobre uplatnil aj vo štvorhre."

Ako každý tenista, aj on mal hráčov, proti ktorým nerád nastupoval. Lendla zdolal len raz, na veľkých turnajoch s ním prehrával. "Mne sa najprv zle hralo na tvrdých povrchoch. Potom som si na ne zvykol a pre zmenu sa mi prestalo dariť na antuke. Zo začiatku sa mi nehralo dobre ani proti Indovi Krišňanovi. Vyzeral taký maličký, ale bol veľmi šikovný, hral rýchlo po odskoku. Ja som naňho tlačil, no behal som len ja. Tomu som veľmi nerozumel."

Dvakrát bol vo finále grandslamového turnaja. Na US Open v roku 1996 aj na Australian Open 1989 však prehral. Nemrzí ho trošíčka, že aspoň jeden Grand Slam nemá napriek úspešnej kariére v talóne? "Možno aj áno. Olympiáda v roku 1988 však bola dobrou náplasťou. Ľudia u nás to veľmi vnímali a aj pre mňa, ktorý som olympiádu sledoval odmalička, to bol zážitok. Atmosféra bola perfektná, stretli sme sa s inými športovcami, držali sme spolu palce Pribilincovi, keď šiel do cieľa. Potom nám priniesol ukázať zlatú medailu, ja som mal akurát pred semifinále. Hovoril som si - je pekná, tak makaj."

Slová pretavil v činy a na krk aj jemu onedlho mohli vešať najcennejší kov. Pre mnoho ľudí je v súvislosti s Mečířom olympijské finále najpamätnejším zápasom. On to celkom tak nevníma. "Nedá sa povedať, pamätám si aj veľa iných zápasov. Ten rok som dvakrát s Edbergom prehral, tam som ho porazil. Bolel ma už trošku chrbát, ale vyšlo to. Vo finále som mal Mayotta, ktorého som dvakrát zdolal, ale raz som prehral. Trošku som sa obával, ale sústredenie bolo a forma tiež. Bolo to ako sen. Človek to ani nevnímal, ako sa sústredil, až potom si všetko uvedomil." Koluje chýr, že za zlato mal dostať auto, ale nikdy ho nevidel. "Už presne neviem, ako to bolo. Dostal som finančnú odmenu. Už si nepamätám, či som mal dostať buď to, alebo auto, alebo aj jedno aj druhé. Ja som bol najmä rád, že som tam bol a neriešil som, či niečo dostanem."

Olympijský víťaz si zaslúžil krajší koniec kariéry, ale šport vie byť aj krutý. Posledný zápas kariéry odohral Mečíř v druhom kole Wimbledonu 1990 so Švédom Edbergom. Potom sa podrobil operácii chrbtice vo Francúzsku a už sa na dvorce nevrátil. "Vyskúšal som všetko možné, ľudových liečiteľov i konzervatívne liečby. Stav sa však zhoršoval. Najprv stačil deň pauzy, potom už týždeň. Napokon som musel oddychovať mesiac. Už sa to nedalo. Veril som, že po operácii ešte budem môcť hrať. Kvôli tomu som na ňu šiel. Nevyšlo to. Keď som sa zobudil, necítil som sa príliš dobre. Učil som sa trochu chodiť, citlivosť mám dodnes obmedzenú."

Neskôr sa uplatnil ako tréner, viedol Karola Kučeru, pričom spoznal súčasných hráčov. "Športovci sú zväčša priateľskí. S Federerom sme si zahrali ping-pong, či formuly na automatoch. Myslím, že som do športovej rodiny zapadol, cítil som sa v nej dobre." UŽ šestnásť rokov zahrieva stoličku nehrajúceho kapitána slovenského daviscupového tímu. "Rokmmi som si zvykol. Snažím sa už aj odosobniť, lebo som zistil, že atmosféra sa dosť prenáša. Keď je človek nervózny, vidia to aj hráči. Som rád, že aspoň takto sa môžem angažovať a niekomu to azda pomôže. V Davis Cupe je výborná atmosféra, chalani sú fajn, bojujú. Radi do reprezentácie chodia, nie sú sebeckí. Je ľahšie robiť kapitána, keď všetci chcú." Čerešničkou na torte bol postup do finále v roku 2005. "Keď sme začínali v najnižšej svetovej skupine, ani by mi to nenapadlo. Rozmýšľal som, že bude dobre, ak budeme v druhej najvyššej skupine, tam, kde sme aj teraz. Nečakal som, že budeme v tej elitnej hrať finále. V ňom bolo aj trochu smoly, že aj s Karolom Beckom to tak dopadlo, že už za nás nemohol hrať (dopingový prípad - pozn. aut.). V plnej zostave sme mohli nad Chorvátmi aj vyhrať."

Okrem práce pri slovenskej reprezentácii je roky aj riaditeľom challengerového turnaja Košice Open na Aničke. Ten tohtoročný sa hral minulý týždeň a veľkú radosť mu urobil jeho syn Miloslav mladší. Ako hráč piatej stovky sveta prekvapujúco postúpil do štvrťfinále dvojhry a spoločne so Semjanom vyhral štvorhru. "Či je ťažké byť mojim synom, to sa treba spýtať jeho. Určite to však nemá ľahké, bol vystavený väčšiemu tlaku od ľudí. Ja sa už preto snažím držať trochu v ústraní. Zo začiatku som mu dosť radil, aj veľa s ním odohral, teraz už menej," uzavrela debatu 46-ročná osobnosť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári