Napriek daždivému a na jún pomerne chladnému počasiu sa dočkali od východniarov veľkej podpory. Do pochodu sa zapojilo vyše 3 500 ľudí, ktorí si v centre mesta urobili krátky okruh s množstvom celebrít, ktoré sú tvárou tejto kampane. Od samého začiatku sa na nej podieľa aj moderátorka Alena Heribanová.

„Doslova ma dnešný deň dobíja energiou," prezradila nám. „Keď je krásne, tak je prirodzené, že ľudia prídu, lebo ich von vyženie slniečko. Ale keď prídu v daždi, tak ich sem vytiahol pocit, že treba pomôcť a to si veľmi vážim."

A. Heribanová sa stala tvárou kampane AVON-u už v roku 1998. „Bola som jedna z prvých oslovených a keď som zistila, o akú myšlienku ide, vôbec mi nebolo treba rozhodovať sa. Sama som žena, mám dcéry a aj matku a prirodzene sa bojím, aby sa ani jednej z nás neprihodilo niečo zlé. Úžasné je, že táto kampaň je o osvete a o zameraní na prevenciu, a to mi dodáva istotu, že má zmysel v tomto pokračovať. Človek musí počas svojho života robiť veci, ktoré považuje za hlúposti a nemajú pre neho zmysel, lebo sa musí nejako uživiť. O to radšej sa potom podieľam na veciach, v ktoré verím."

Sama je - čo sa týka zdravia - pomerne disciplinovaná. „Nefajčím, nepijem tvrdý alkohol, športujem, chodím na všetky preventívne vyšetrenia, snažím sa žiť zdravo. Hlavne sa však snažím žiť v harmónii a tak, aby som žila pre radosť sebe, ale aj druhým. Mala som obrovské šťastie v tom, že som vyrastala v úžasnej rodine. Vždy sme všetci k sebe mali veľmi blízko a nikdy sme si neubližovali. Ako malé dieťa ma vychovávali starí rodičia, s ktorými som žila približne do svojich piatich rokov. Oni mali strašne radi život, ktorý brali ako vzácny dar. Nikdy si nezakladali na materiálnych statkoch, nikdy nikomu nič nezávideli. Nikdy nič nemali, ale ani nikdy nič nepotrebovali! Mali len svoj život, ľudí, ktorých mali radi. Vedeli sa neuveriteľne tešiť zo života a tieto ich pocity prenikli aj do mňa. Rovnaké to bolo aj u mojich rodičov, ktorí sa o nás starali tak, že nám doma nikdy nedali pocítiť, aj keď sa pre niečo zlostili na celý svet. Učili nás, že všetko, čo sa okolo nás deje, je prirodzená súčasť života, hoc sa nám to niekedy nepáčilo. Podľa mňa človeka výrazne ovplyvní to, z akej rodiny pochádza a ako je vychovávaný. Ja som za to veľmi vďačná a moje detstvo je pre mňa dodnes akýmsi rajom, do ktorého sa v myšlienkach utiekam, keď mi je ťažko..."

Podobne - z pocitu potreby harmónie - vychádzala aj vtedy, keď sa snažila nájsť si chlapa na život... „Isteže, bola som na začiatku vzťahu nadšene zamilovaná, ale to mi nebránilo v tom, aby som rozmýšľala aj nad tým, či s týmto človekom budem chcieť žiť celý svoj život, či si viem predstaviť, že si spolu založíme rodinu, že budeme mať deti. Nuž, vyzerá to tak, že som to vtedy zvážila celkom dobre, veď sme spolu 35 rokov," podotkla so smiechom. S manželom - politikom, manažérom a spisovateľom Jozefom Heribanom - majú dve dcéry, Tamaru a Barbaru. „Recept na šťastné manželstvo nepoznám, pretože podľa mňa žiadny recept ani neexistuje. Spolužitie muža a ženy je o tolerancii a často v ňom treba zabojovať za jeho zachovanie."

A. Heribanová prezradila, že má veľa kamarátok, ktoré sa rozviedli. "Keď sme sa bavili o tom, čo bolo príčinou ich rozvodu, často som ostala prekvapená, lebo mne sa tie ich dôvody nezdali dostatočné na to, aby sa dvaja rozumní ľudia rozvádzali. Nie je totiž možné, aby manželstvo bolo ideálne a čokoľvek sa v ňom udeje, časom aj tak prehrmí... Neviem, ako by som sa zachovala, keby som sa dostala pred hotovú vec, len si myslím, že napríklad jedna noc je nič oproti tridsiatim piatim rokom manželstva... Manželstvo je vec, na ktorej treba neustále pracovať. Nemôžete čakať, že vám spadne do lona a bude samo bez vášho pričinenia dobre fungovať. Rovnako je to aj v práci. Dobrá pozícia je len šanca. A tú šancu treba premeniť, pracovať na sebe, vložiť do toho energiu."

Šancu uplatniť sa v médiách dostala A. Heribanová už po skončení vysokej školy. Na filozofickej fakulte vyštudovala angličtinu-slovenčinu, po jej skončení však vyhrala konkurz na programovú hlásateľku. „Nemyslím si však, že konkurz na hlásateľku bol tou najväčšou šancou, ktorú som dostala. Prvé roky v hlásateľni som sa necítila až tak dobre, oveľa viac som si prácu v televízii začala užívať vtedy, keď som mohla sama tvoriť. Keď som dostala priestor uvádzať programy, robiť talkšou, vnášať do svojej práce autorské nápady a myšlienky a nielen interpretovať text, ktorý mi bol daný. To bola úžasná šanca, ktorej som sa chytila všetkými desiatimi a hoci som mala obdobie, keď som uvažovala, že z televízie odídem, táto práca mi robila a dodnes robí takú radosť, že som vytrvala. Hlavne po revolúcii som mala možnosť pustiť sa do iných vecí a aj to vyzeralo, že sa z mediálnej oblasti vytratím a budem robiť niečo úplne iné. Našťastie sa tak nestalo a som rada, že som v televízii ostala a mám možnosť robiť veci, ktoré sa mi páčia a ktoré mi robia radosť. Venujem sa aj iným veciam, založila som si umeleckú agentúru, no práca v televízii je to, čo ma najviac baví."

Zaujímavé je, že od začiatku svojej kariéry v médiách je vernou tvárou Slovenskej televízie. Na konte má úspešné programy ako Siesta, Soireé z Mlynskej doliny, Babinec či v súčasnosti Anjeli strážni. „Sama neviem, ako je možné, že som ostala STV verná," uvažuje. "Môj brat odišiel do Markízy, neskôr aj manžel, potom švagriná odišla z STV, no ja som ostávala ďalej. Vvždy som totiž mala pocit, že mám takpovediac verejnoprávny rukopis. Vnímam to tak, že tie programy, ktoré majú najvyššiu sledovanosť, dokážu osloviť najviac ľudí preto, že sú aj stavané pre masy ľudí. A to by som ja nikdy nevedela robiť. Nikdy by som nemohla byť tým človekom, ktorý si na svoju stranu prikloní svojím humorom väčšinu, vždy som bola za menšinový žáner. Tak ako sú v hudbe džezmeni, takýto som ja žáner v televízii. Vždy sa však úprimne čudujem, keď som nominovaná na OTA. Predsa len, môj program nie je určený pre väčšinového diváka, vysielame na Dvojke, no aj tak sa nám darí. To je veľmi potešujúce."

V Anjeloch strážnych má A. Heribanová príležitosť vyspovedať osobnosti slovenskej a zahraničnej kultúry, ale i športu, vedy či politiky. Medzi hosťami mala už Karla Gotta, Ladislava Chudíka, Martu Kubišovú, Václava Havla, ale i Jeremyho Ironsa či Franca Nera. „Túto reláciu vnímam ako obrovský dar. Je skvelé, keď sa môžete zblížiť s takýmito úžasnými ľuďmi, keď počujete, ako hovoria o svojich osudoch a často aj ťažkých chvíľach. Priznám sa, že sa mi často stáva, že ma pri nakrúcaní takpovediac prevalcujú emócie. Napríklad, keď sme sa rozprávali s Karin Habšudovou, spomínala, ako jej babka musela chodiť na trh predávať ovocie a zeleninu, aby mali peniaze na to, aby mohla trénovať, cestovať na turnaje. Rozplakala sa. Ja som si spomenula na svoju babku a rozplakala som sa tiež. Tak sme sa tam vyplakali v objatí, potom sa to vystrihlo a nakrúcali sme ďalej. Nuž, stáva sa to, pretože ľudské osudy ma dojímajú."

Hoci by o svojej práci a skúsenostiach, ktoré za tie roky nazbierala, mohla hovoriť hodiny, bulvár si všíma iné. Naposledy si ju podali, keď na krst knihy svojho manžela prišla v odvážnej blúzke. „Ja som však veľkorysá a uvedomujem si, že v demokratickej spoločnosti má bulvár svoje miesto. Nuž, možno je pravda, že som sa pomýlila, keď som sa rodinou nechala prehovoriť a potom to takto vypálilo. Skutočne som sa aj cítila nesvoja, no nakoniec som predsa len na ten krst prišla v priesvitnej blúzke. Keď sa to objavilo v novinách, povedala som si - tvoj problém, mala si si pod to niečo dať," smeje sa s odstupom času. "Často robíme veci, ktoré provokujú a keď to novinári použijú proti nám, tak máme pocit, že nám ubližujú, ale my pritom vieme, do čoho ideme! Takže ja nemám pocit, že mi bulvár ubližuje, veď napísali pravdu - ta blúzka bola naozaj odvážna."

Pod drobnohľadom novinárov je celá rodinka, pretože obidve dcéry sa vydali v šľapajach svojej mamy. „Na to, že nie je ani jeden z nás anonymný, sme si zvykli. Beriem to ako súčasť mojej práce, potrebujem predsa istý marketing, komunikáciu s verejnosťou. Nemôžem o sebe hovoriť pred kamerami, ale chápem, že ľudia o mne chcú vedieť, chcú poznať môj príbeh. Inak by si nevedeli vytvoriť vzťah a ja si uvedomujem, že divák si chce vytvoriť nejaký vzťah k človeku, ktorý sa mu prostredníctvom obrazoviek vkráda do domácnosti..."

Všetci štyria Heribanovci sa navzájom podporujú a držia si palce. „Veď aj tá blúzka bola na podporu knihy môjho manžela... Jeho rukopisy prvá číta Tamarka, ja som až druhá. Asi to bude tým, že Tamarka len chváli, ja aj skritizujem. Nuž ale myslím si, že keď ma už niekto požiada o názor, tak by som mala byť otvorená, ak je to pre dobro veci. Na druhej strane, občas zhodnotí moju prácu aj manžel, musím však povedať, že je lepší, ako ja k nemu. Dobre som sa vydala," dodala s úsmevom.

Dátum narodenia: 11. apríl 1955
Znamenie: Baran
Miesto narodenia: Piešťany
Ukončené vzdelanie: FF UK
Rodinný stav: vydatá, dve dcéry
Relax: rodina

Autor: dnm

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári