Tento mesačník je určený najmä pre ľudí, ktorí sa jeho predajom snažia postaviť na vlastné nohy. Pri tejto príležitosti sme sa rozhodli porozprávať o živote jedného predajcu Nota Bene. Vybrali sme si Angelu Rybárovú, ktorá je bez domova päť rokov. Sociálni pracovníci ju označujú za veľmi cieľavedomú, šetrnú a húževnatú predajkyňu.

Angela, ktorej pomaly tiahne na šesťdesiatku, je rodenou Košičankou. Jej rodičia pracovali v železiarňach, ona získala dva výučné listy. "Ešte som nemala osemnásť a už som pracovala ako predavačka v drogérii. Na tom istom mieste som robila takmer do štyridsiatky. Dodnes sa pri mne niekedy pristavujú ľudia s tým, že u mňa kedysi nakupovali," hovorí Angela. Bývala s rodičmi a dvomi bratmi v rodičovskom byte na Sídlisku Ťahanovce. Po niekoľkých rokoch sa jej rodičia rozviedli. "Žili sme však stále na tom istom mieste, v tom istom byte. Iba otec sa odsťahoval, s bratom sme ostali bývať s mamou na Ťahanovciach."

S mamou a bratom bývala v rodičovskom byte do roku 1991. Potom ich rodinu zasiahli smutné udalosti. "S dvojmesačným odstupom zomreli otec aj mama. S bratom sme teda v byte na Ťahanovciach ostali bývať sami." V spolunažívaní medzi súrodencami neboli dlho žiadne problémy. Veď šlo o rokmi budovanú skúsenosť. Na nájomné sa skladali rovnakým dielom. Ona pracovala v drogérii, on v železiarňach. Problémy prišli na prelome milénií. "V práci boli problémy. Nájomné nám začali zvyšovať a môj plat sa nepohol. Čo bolo horšie, o nejaký čas ma aj prepustili. Zamestnávateľ mal problémy, bola som nadbytočná..." Situácia by sa dala ako-tak ustáť, no do problémov sa dostal aj brat. "Bol na dlhodobej maródke. Mal žalúdočné vredy a iné zdravotné problémy. Zamestnávateľ o takého pracovníka nemá záujem, o prácu teda prišiel aj on." Nájomné sa pritom stále šplhalo nahor, príjem do domácnosti nebol žiaden. Ušetrených peňazí nebolo veľa, a tak sa čoskoro začal kopiť dlh.

Prišli o byt

Angela však nie je typom, ktorý by sa ľahko vzdal. So stratou práce sa nechcela zmieriť. "Prešla som takmer celé Košice. Z úradu práce ma asi trikrát poslali na miesto, kde už daná firma nepôsobila, alebo mi ponúkli pracovné miesto neexistujúcej firmy." Prácu si hľadala aj sama. "Problémom bol najmä môj vek. Málokde dnes zoberú človeka 'v rokoch'. Keď sa ma na pohovore spýtali na vek, už som vedela, že je zle. Až sa mi niekedy roztriasli kolená." Dôvodom, ktorý jej občas hatil cestu za novým zamestnaním, bol, ako sama priznáva, aj jej výzor. "Zo straty práce, problémov s peniazmi a nájmom som bola v zlom psychickom stave, čo na mne aj bolo vidieť. Dnes som na tom už lepšie, vtedy však zamestnávatelia videli, že na tom nie som dobre. Kto by chcel takú predavačku...?"

Nájomné s inkasom, ktoré mala za byt na Ťahanovciach platiť, bolo osemtisíc korún. "Problémy som mala, ešte aj keď som pracovala. Plat som mala päťtisíc korún 'hrubého'. Keď som o prácu prišla, ostávali mi iba sociálne dávky vo výške tisíctristo korún." Keď sa Angele nedarilo nájsť novú prácu, o záchranu ich bývania sa pokúšal aj jej brat. "Keď mu bolo lepšie, našiel si celkom dobre platenú robotu. Smola sa nám však lepila na päty. Keď už vyzeralo, že bude dobre, začali ho trápiť kŕčové žily. Do práce chcel ísť, no niekedy na tom bol zle až tak, že sa nevedel postaviť na nohy. Aj o toto zamestnanie teda prišiel." Riešením mohli byť menšie brigády. "Brigádovať som nechcela. Sezónne práce by moju situáciu nevyriešili. O prácu som navyše prišla len zopár rokov pred dôchodkom. Aj preto som potrebovala nájsť dlhodobejšie zamestnanie, hoci aj na polovičný úväzok."

V roku 2005 už dlh na nájomnom narástol do neúnosných výšin. Do bytu zavítala neželaná návšteva - exekútor. "Povedal nám, že sa máme zbaliť a do týždňa byt opustiť. Súhlasili sme, nechceli sme robiť cirkus." Zrejme aj to imponovalo úradníkom, ktorí sa zachovali tak, ako by mal každý v tomto odbore. "Keď nás vysťahovali, spolu s chorým bratom nás odniesli rovno do charitného domu na Bosákovej ulici." Miestni sociálni pracovníci našli pre ich situáciu pochopenie a nenechali ich na ulici. Prijali ich do zariadenia, pomohli im vybaviť potrebné doklady. "V tom čase sa zariadenie ešte len chystalo na spustenie plnej prevádzky. Chlapi pomáhali s ťažkými prácami, my ženy sme priložili ruku k dielu menšími prácami."

Angela má aj druhého brata. Svojimi problémami ho však nechcela zaťažovať. "Vychádzame spolu dobre. Ale má päťčlennú rodinu. To by som bola príliš na príťaž." Navyše, bývanie v charitnom dome je podľa nej postačujúce. Zvykla si naň, oceňuje súkromie, ktoré tam má, a to, že sa cíti ako "vo vlastnom". Určitou výhodou pre Angelu je, že je slobodná a bezdetná. Nikdy sa však toho, že sa z nej stane "stará dievka", nebála. Nevadí jej to. Vraj je jej takto lepšie...

"Ruka osudu"

Predajkyňou Nota Bene je už tri roky. "Predávať časopisy mi nenapadlo samo od seba. Navrhla mi to miestna koordinátorka Nota Bene. Som rada, že som sa na to dala. Všetky peniažky sa mi zídu." Začiatky predávania však neboli ľahké. Dodnes si pamätá na prvý predajný deň. "Keď som šla s časopismi, cítila som sa, akoby som šla žobrať." Na odvahe jej nepridal ani prvý zážitok pri predaji. "Slušne som oslovila jedného pána a ponúkla mu časopis. Keby mi bol normálne odpovedal, že nemá záujem, nič by sa nestalo, je to každého dobrovoľná vec. On mi však vynadal. Veľmi škaredo, ani si na to nechcem spomenúť." Angelina psychika zareagovala tým, že jej okamžite vyhŕkli slzy. S plačom sa odobrala späť do charitného domu. "Povedala som si, že na to kašlem. Že mi to za to trápenie nestojí a nemám na to."

Cestou do centra však zasiahla "ruka osudu". "Zastavila ma jedna žena, ktorá videla, ako mi ten chlap vynadal. Utešovala ma a vravela mi, nech si z toho nič nerobím, že takých je veľa. Chcela si od mňa kúpiť jeden časopis. Odmietla som a povedala, že ja s tým končim. Ona to však nevzdala a šla aj ďalej so mnou. Utešila ma a prehovorila na to, aby som to ešte skúsila. Kúpila si jeden časopis, a po nej aj niekoľko ďalších ľudí." Z nepríjemnej skúsenosti si Angela vzala aj ponaučenie. "Odkedy sa mi to stalo, na ulici nikoho neoslovujem. Časopisy neponúkam slovne. Jednoducho stojím, prechádzam sa, predávam ich nenásilnou formou. Kto peniaze má, môže pomôcť, kto nie, nemusí. Rozumiem tomu."

Podobných nepríjemných skúseností si však každý z predajcov Nota Bene "užije" niekoľko. "Najhorší sú 'feťáci' z okolia stanice a Mestského parku. Veľakrát ku mne prídu, chcú mi ukradnúť časopisy, a čo je najhoršie, preukaz predajcu. Mohla by som z toho mať problémy, preto si na nich dávam veľký pozor." Niekedy sú títo "uličníci" ešte vynaliezavejší. "Pošlú jedného z nich, aby od mňa časopis kúpil. Keď ho kúpi, tak s ním žobre. Keď mu ľudia dajú peniaze s tým, že si chcú časopis kúpiť, peniaze vezme, ale časopis si nechá a narieka, ako je na tom zle. Všetky peniaze potom použijú na víno a fet." Angela takýchto ľudí pozná a vie, komu môže, či nemôže časopis predať.

Tulácke bandy z okolia stanice predstavujú pre predajcov Nota Bene, tak ako aj pre iných ľudí, veľké riziko. "Stalo sa, že ma obkolesili a pchali mi ruky do vreciek. Nenosím so sebou pre istotu peniaze, ale niekedy mi zoberú aj tie drobné, ktoré mám za časopisy." Často sú aj agresívni. "Už sa mi neraz vyhrážali bitkou. Našťastie ma ochránili okoloidúci. Takým partiám sa radšej vyhýbam. Našťastie ich už poznám a viem ich zoširoka obísť. Nie som typ, ktorý by sa s nimi na celú ulicu prekrikoval. Radšej sa im v tichosti vyhnem. Sú hluční, takže viem, kedy sa blížia."

Našťastie, predajcovia Nota Bene sa stretávajú aj s príjemnými príhodami, teplom ľudského slova a pochopenia. "Niekedy mi okrem peňazí za časopis dajú aj nejaké jedlo či šaty. Až mi je to trápne. Keď mám šiat veľa, podelím sa s ostatnými obyvateľmi charitného domu. Niektorí ľudia za mnou chodia pravidelne. Najmä tí starší sa aj radi porozprávajú. Oni mi povedia, čo trápi ich, ja im zas prezradím, čo trápi mňa." Stalo sa, že jej na ulici núkali aj varené víno. "Odmietla som. Tak ako je niekto silný notorik, ja som silný abstinent. Iba som toho muža usmernila, kde nájde ľudí, ktorí si radi vypijú," hovorí s úsmevom.

Už nesníva

Čo sa týka peňazí, zarobených za predaj časopisov, nejde o žiadne veľké sumy. "V minulosti to bolo lepšie," spomína Angela. "Až posledné mesiace cítiť, že sú horšie časy." Najväčšou sumou, ktorú kedy dostala, bolo 500 korún od farára, ktorý ju poznal ešte z čias, keď pracovala. "Boli Vianoce. Bol veľmi milý. V tých časoch som dokázala predať aj dvadsať časopisov denne. V súčasnosti je to tak do desať. Po pätnástom dni mesiaca ani toľko. Ovplyvňujú to výplaty."

Od sociálnych pracovníkov sme počuli, že Angela je veľmi svedomitá a sporovlivá. "Aj z tých drobných, ktoré zarobím predávaním časopisov, sa dá čo-to ušetriť. Nemám veľké výdavky. Jedinou mojou neresťou je fajčenie." Okrem toho, že predáva časopisy, dva roky pomáha v charitnom dome, kde býva. Peniaze si odkladá ako akúsi poistku do budúcnosti. Tá je totiž pre ľudí bez stáleho domova veľmi neistá. "Viem, že zariadenie, v ktorom bývam, je iba dočasné. Stať sa môže všetko, a tak sa radšej pripravujem aj na to najhoršie..."

Angela sa však nevzdáva ani sna, že raz bude bývať opäť vo vlastnom. "Podala som žiadosť o sociálny byt. Prednosť však dostávajú ľudia s rodinami." Veľké plány si preto radšej nerobí. "Nesnívam už a nestaviam si vzdušné zámky. Stále mi to totiž prinieslo smolu. Radšej žijem skromne a som spokojná s tým, čo mám. Už sa nechcem na nič tešiť, aby som sa zase nesklamala," uzavrela realisticky Angela Rybárová.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári