Svoj pohľad naň nám ponúkol aj košický cestovateľ Igor Jurík, ktorý ostrov navštívil minulé leto.

„Som študentom geológie na Technickej univerzite," predstavuje sa. „Práve som skončil štvrtý ročník. Moje záľuby sú cestovanie, turistika, jaskyniarstvo, horolezectvo i cyklistika. Cestovanie mám najradšej. Prešiel som nejaké krajiny v Európe a navštívil som aj Island." Tam strávil minulé leto tri týždne, vďaka svojmu profesorovi, ktorý v lete na tomto ostrove učí. „Vzal ma so sebou. Mali sme v pláne týždeň geologického výskumu a zvyšok času turistiku. Šli sme tam v polovici augusta 2009. Letel som s pedagógom a s kamarátom z Bratislavy cez Kodaň do Keflavíku."

Island ich privítal svojím typickým počasím. Zimou, dažďom a vetrom. Prvé pocity Slovákov teda boli zmiešané. Keď totiž odchádzali zo Slovenska, bolo 28 °C. Pri príchode do Keflavíku sa „klepali" pri siedmich stupňoch. „Islanďania majú pekné príslovie. Keď si myslíš, že je zlé počasie, počkaj 10 minút, bude ešte horšie," vraví Igor so smiechom. "Ako prvé sme sa šli ubytovať. Bývali sme v jednej veľmi peknej malej izbe za obrovský peniaz. Už tam nás čakala veľká zvláštnosť, a to postele. Islanďania na nich majú pol metra hrubé matrace." Či sú také hrubé kvôli zime, to sa už Igor nedozvedel.

Ďalší deň venovali obhliadke Keflavíka. Mesto bolo ráno dosť pusté. Islanďania sú známi tým, že vstávajú o 9. hodine a začínajú pracovať o 10. hodine. Igorovi preto pripadali trochu spomalení.... "Šli sme si pozrieť oceán. Skúšali sme sa aj kúpať, no voda mala takých sedem stupňov, čo nám veľmi neprospievalo. Nevydržali sme v nej teda dlho. Neskôr sme sa autom zviezli do mesta. To má veľmi dobrú infraštruktúru, čo sa týka urbanistiky i ciest. A čo úplne zarazilo, bola telefónna búdka uprostred kruhového objazdu. Neviem, ako sa tam ľudia dostanú, akn si chcú zavolať. Čo sa týka architektúry, budovy sú skôr strohé a funkčné. Historické budovy tam nie sú. Všetko majú nové. Pred päťdesiatimi rokmi boli Islanďania chudobní. Rozmach zaznamenali až vďaka geotermálnej energii."

V ceste Igor pokračoval na sever Islandu neďaleko mesta Husavík. Spolu s ďalšími známymi sa tam týždeň venovali výskumom a geologickým prácam. Študovali pobrežné skalné odkryvy a zisťovali, kedy a v akom prostredí vznikli. Či v rieke alebo v delte. „Mesto tiež nebolo veľké. Jeden supermarket, tri reštaurácie a množstvo výletných lodí, keďže odtiaľ sa chodí na zájazdy na pozeranie veľrýb. No a, samozrejme, termálne kúpalisko, ktoré má na Islande každé mesto. Počasie nám na prácu vyšlo. Pršalo iba raz za ten týždeň, čo sme tam robili."

Prechádzka po kráteri

Po pracovnom týždni sa pustila partia geológov spoznávať cudziu zem. Na Islande sa bolo čo obzerať. Veľkou zvláštnosťou je prázdnota a pustatina. Igor hovorí, že sa presúvali v niektorých častiach autom a trvalo veľmi dlho, kým natrafili na jeden malý domček.

Jedno z prvých miest, ktoré navštívili, malo názov Mývatn. Bolo tam množstvo sopiek a fumarolov - pary vychádzajúce zo zeme s charakteristickým zápachom. „Bolo to tam veľmi pekné z turistického aj z geologického hľadiska. Samozrejme, pohybovalo sa tam veľa Japoncov s foťákmi." Island je podľa Igora dosť pustá krajina. Celý ostrov aj časť Mývatn s množstvom sopiek, ktoré sú neaktívne. Všade je čierna zem, sem-tam tráva. Na Islande nerastú takmer žiadne stromy. „Tie fumarolové polia pri sopkách boli tiež zaujímavé, no hrozne to tam smrdelo po síre. Okrem toho všade na povrch vyviera a buble bahno, ktoré má asi 100 °C."

Igor sa môže pochváliť tým, že stál v kráteri sopky. Samozrejme, vyhasnutej. To miesto sa volá Laky. Sopka vybuchla niekedy začiatkom 20. storočia a kráter má okolo 400 metrov. „Bolo to obrovské, no je to pustatina. Navyše prechádzať sa po stvrdnutej láve nie je bohviečo. Je to všade ostré. Nebál som sa, že by to podo mnou vybuchlo, skôr som mal strach, že tam spadnem. Vyšiel by som odtiaľ riadne dorezaný."

Cesta turistov viedla ďalej do druhého najväčšieho mesta na Islande Akureyri. Tam už šli iba traja. Okrem Igora aj geológ Juraj a Igorov priateľ Tibor, ktorý pracuje v Dánsku ako geodet. Z tohto mesta si odniesli úsmevnú fotografiu originálneho semafora. Namiesto červenej na ňom svieti žiarivé srdiečko.

„Povedali sme si, že sa pozrieme aj za severný polárny kruh," pokračuje Igor. "Preto sme si kúpili výlet na ostrov Grimzy. To je jediný ostrov na Islande, ktorý zasahuje za polárny kruh. Tam sa chodí najmä preto, že tam žijú miestne vtáky zvané alka čierna. Vyzerajú ako papagáje. Keď sme si kupovali lístky, predavačka sa nás pýtala, či tam iste chceme ísť, lebo tam momentálne žiadne alky nie sú. My sme ale chceli ísť aj preto, že tam každý dostane potvrdenie, že bol za severným polárnym kruhom. Bol to pre mňa najsilnejší zážitok z Islandu."

Cestovali totiž „malou" loďkou - trajektom a na oceáne boli hrozné vlny. Aj štvor- či päťmetrové. Pasažierov bolo asi 13 a väčšine bolo z toho kymácania veľmi zle. Medzi nich patril aj Igor. Cesta trvala tri hodiny a on mal ako ostatní morskú chorobu. Všetci boli bledí, zelení, vracajúci cez palubu. Zájazd na ostrov Grimsey však stál za to. „Skúšal som sa premôcť, no na palube som bol v momente celý mokrý z veľkých vĺn a keď som si sadol, už mi nebolo najlepšie. Zaujímavé bolo, že som vôbec nemyslel na to, že sme sa mohli v tých vlnách utopiť. Mal som čo robiť sám so sebou. Na ostrov sme teda došli a mali sme tam tri hodiny na obzeranie. Žije tam asi 100 ľudí, nie je to veľký ostrov. Prvá naša cesta, keďže sme sa všetci ešte cítili zle, viedla do jedinej krčmy na ostrove, kde sme sa dávali dokopy asi dve hodiny. Potom sme vyšli von, kde strašne fúkalo a lialo. Šli sme k tabuli, kde je napísané, že je človek za polárnym kruhom. Pozreli sme si aj strmé útesy, klífy, čo sa zvažovali do mora. Tam sme sa pofotili a mohli sme sa vrátiť na loď. Čo bolo zaujímavé, bola tam strašná zima. Ja som bol totálne zababušený a islandské deti chodili okolo mňa na bicykloch."

Zvláštne múzeum

Cesta slovenských turistov viedla aj do vnútrozemia, ako hovorí Igor, po príšerných cestách. Jediná "asfaltka" totiž vedie okolo ostrova, ostatné sú obyčajné poľné, niekde sa treba autom brodiť aj v jazere. Partii turistov sa podarilo úplne potrhať pneumatiku. Autom prešli zo severu na juh. „Videli sme po ceste jeden šialený vodopád Dettifoss, čo je najsilnejší vodopád v Európe. Pretečie tam až 500 metrov kubických vody za sekundu. Bola to veľká sila. V živote som nič také nevidel. Extrém. Na Islande je okrem sopiek tiež veľa vodopádov. Všetky sú veľké, čo nemá aspoň desať metrov, to pre nich nie je vodopád. Za jeden z nich, Skógafoss, sa dokonca dá ísť. Prejsť sa poza neho. Prešli sme všetky veľké vodopády, Islanďania ich volajú Golden Circle."

Na Islande je množstvo prekvapení, okrem iného spomínaná telefónna búdka. Igor niektoré prekvapenia nazval „islandský paradox". Jedným z nich boli ovce. Na celom ostrove je možné tieto zvieratá stretnúť. Avšak vždy iba po tri. „Na jednej z ubytovní sme sa ráno zobudili a pod oknami sme videli stádo. Bez pastiera. Tie ovce akoby mali medzi sebou nejakého vodcu, ktorý ich rozdelil a o chvíľu sa púšťali po tri na všetky strany. Toto ma dostalo. Bolo to také pekné, chodili si tam voľne, kde chceli. Párkrát nám prešli aj cez cestu, teda sme museli zastať." Nuž u nás by bez pastiera skončili v najbližšej osade...

Iným paradoxom bol spomínaný vták alka a veľryby. Napriek tomu, že ich tak chránia, v Reykjavíku mala každá reštaurácia menu z veľryby a alky. Igor to však neochutnal. Cena veľrybieho mäsa sa totiž rovnala tretine ceny jeho letenky.

Medzi najväčšie zaujímavosti Islanďanov sa určite radia ich mená. Dieťa dostáva namiesto priezviska meno svojho otca s príponou -dóttir (dcéra) alebo -son (syn). Napríklad matka sa volá Anna Kristín Guđmunsdóttir a otec Kristján Atli Hilmarsson. Manželka po svadbe nepreberá priezvisko po manželovi ako na Slovensku. Deti preberajú priezvisko z prvého krstného mena otca. Takže, ich dcéra sa bude volať napríklad Ásta Björg Kristjánsdóttir a ich syn Svavar Pór Kristjánsson. Kto si teda nájde na Islande kamaráta, jeho meno si bude musieť pravdepodobne napísať.

K zaujímavým miestam, ktoré okrem tých prírodných turisti navštívili, určite treba zaradiť dve múzeá. Jedno v Husaviku, druhé v Reykjavíku. V tom prvom Igor nebol, hovorila mu o ňom kamarátka. „Je to unikátne múzeum penisov. Až 261 exponátov od 19 druhov zvierat. Zhromažďuje to jeden Islanďan. Najväčší exponát meria 1,7 metra a patrí veľrybe, ten najmenší škrečkovi a má dva milimetre." V múzeu chýba snáď už len ľudský, no Islanďan vraj vyhlásil zbierku, na ktorú zareagovali už štyria muži, ktorí sa svojej pýchy v prospech múzea vzdajú. Samozrejme, až po smrti. Tým druhým múzeom je Vikinské múzeum. Sú tam vystavené vikinské lode, truhlice, meče, helmy a rôzne iné predmety bežného života pôvodných obyvateľov severu.

Predaný za pivo

Podľa Igora najkrajšia časť Islandu je Landmanalaugar, čo v preklade znamená farebné hory. Majú nádherné sfarbenie. „Vyšli sme na vrchol Blahnukur a obdivovali teplé pramene. Zažili sme aj zimu a vietor, preto sme sa šli do vody zohriať. Mysleli sme si, že bude mať tak do 40 °C. Keď som však do nej vošiel, striaslo ma. Voda totiž mala z jednej strany 90, z druhej 4 stupne, čo sa navzájom premiešavalo. Skúšali sme teda robiť rôzne polohy, aby sme vydržali." Na cestách Igor navštívil aj najväčší ľadovec Európy, Vatnajökull, na úpätí ktorého sa rozkladá nádherná ľadovcová lagúna Jökulsarlon. Je to miesto, kde sa od ľadovca oddeľujú kryhy a odpadávajú do mora. Tam videli aj tulene.

Z ciest po Islande si Slovák odnáša okrem fotiek aj množstvo príhod. Jedna sa Igorovi stala na diskotéke. Kamaráti ho totiž predali neznámej Islanďanke za jedno pivo. Našťastie sa z toho nejako vyvliekol a na Slovensko sa vrátil. „Islanďanky sú tučné a škaredé ženy. Žiadna na severe sa mi nepáčila. Inak bol ten pobyt super. Človek, ktorý má rád prírodu a turistiku, by mal určite Island vidieť. Je to nádherná krajina, odporúčam každému, aby tam šiel."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári