Korzár logo Korzár Košice
Nedeľa, 17. január, 2021 | Meniny má NatašaKrížovkyKrížovky
VLADIMÍR MIROŠŠAY SPOMÍNA NA DETSTVO A NEPRÁVOSTI, KTORÉ ZAŽILA JEHO RODINA GRÉCKOKATOLICKÉHO KŇAZA

Kvôli viere sa museli zbaliť a vysťahovať do oblasti Sudet

Po skončení 2. svetovej vojny došlo na Slovensku k rôznym spoločenským zmenám, ovplyvneným socialistickou ideológiou. Jednou z nich bolo utláčanie katolíckej cirkvi, ktoré sa začalo nútením gréckokatolíckych kňazov k prijatiu pravoslávnej viery. Tí, ktorí

Vladimír Miroššay s knihou, ktorú mu pri odchode zo Sudet podpísali všetci jeho kamaráti.Vladimír Miroššay s knihou, ktorú mu pri odchode zo Sudet podpísali všetci jeho kamaráti. (Zdroj: autor)

konvertovať odmietli, boli súdení, väznení či vyhostení. Pri príležitosti 10. výročia smrti jedného z nich, titulárneho kanonika otca Alexeja Miroššaya, si na jeho pamiatku pripomíname príbeh jeho rodiny. Rozpovedal nám ho jeho syn Vladimír.

„Narodil som sa u starého otca v Brezine pri Trebišove. Pochádzam však z rodiny gréckokatolíckeho kňaza, ktorý pôsobil v Nižných Repašoch pri Levoči. V Brezine boli len lepšie podmienky pre môj príchod na svet," spomína Vladimír Miroššay, syn Alexeja Miroššaya. Narodil sa v roku 1948, v čase, keď začala komunistická strana pohon, namierený proti katolíckej cirkvi. Gréckokatolícki kňazi, ktorí odmietli prijať pravoslávnu vieru boli internovaní a nedobrovoľne držaní v kláštoroch. Vladimír z otcovho rozprávania vie, ako to v tých časoch vyzeralo. „Otca zavolali na poštu. Keď tam šiel, pod kopcom ho čakali príslušníci VB s čiernym tatraplanom. Odviezli ho na policajnú stanicu, kde ho držali niekoľko dní. Potom ho previezli do kláštora v Hlohovci."

Kňazi boli v kláštore uzavretí, aby sa zabránilo ich pôsobeniu na verejnosť. Venovali sa práci v záhrade, bohoslužby mohli súkromne vykonávať bez prítomnosti veriacich v miestnom kostolíku. „Otec sa tam stretol s mojím starým otcom, ktorý bol tiež kňazom. Po čase ich previezli do Podolínca, kde sme ich mohli dvakrát mesačne navštevovať." Rodina pána Miroššaya sa časom presťahovala do Spišskej Novej Vsi. Tam ich ubytoval známy A. Miroššaya, veriaci z jeho farnosti v Nižných Repašoch. Koncom roku 1951 boli kňazi, zadržiavaní v kláštoroch, prepustení. No iba naoko. „Dostali príkaz, že sa majú do niekoľkých dní zbaliť a premiestniť do určenej lokality. Naša rodina dostala Arnoltice na Sudetách. Rovnako sme dostali papier, s ktorým sme mali v priebehu týždňa naložiť určený nákladný vozeň vlaku a hlásiť sa na Národnom výbore v Arnolticiach." V okresoch, kde kňazi s rodinami žili dovtedy, dostali zákaz pobytu.

Do Arnoltíc cestovali okrem nich ďalšie tri rodiny kňazov. „Pri prestupovaní v Pardubiciach sme sa stretli so starým otcom. Ani sme nevedeli, že jeho tiež vyhostili presne na to isté miesto ako nás. Keď sme do Arnoltíc prišli, boli tam ďalšie dve rodiny, ktoré sa tam presťahovali už dávnejšie." V Arnolticiach narazili na problém, s ktorým Vladimír, jeho otec, matka a dve sestry nerátali. „Vôbec tam na nás neboli pripravení. Keď sme sa hlásili na národnom výbore, nevedeli, čo s nami. Po párdňovom pobyte na štátné trovy v hoteli Bíly kůň v okresnom mieste Frýdlant v Čechách nás dali spať do miestnej tehelne. Dospelí v jednej miestnosti, deti v druhej."

Po niekoľkodňových patáliách sa situácia pohla. „Mali nás presťahovať do domov, ktoré pred tým obývali Nemci, ktorí boli na konci vojny vyhnaní. Všetky tie domy však boli zničené po bojoch, rozkradnuté, niekoľko rokov neobývané a schátrané. My sme dostali dom na samom kraji dediny. Bol, samozrejme, v dezolátnom stave." Rodina však nezúfala. So situáciou bola zmierená. „Otec s ostatnými farármi začali domy postupne opravovať. Keď sme tam prišli, našli sme zhnitú dlážku, rozbité zvyšky nábytku, povybíjané okná." Pán Vladimír si pamätá aj na jednu s tým súvisiacu príhodu. „Keď sme vymieňali dlážku a vybrali z nej prehnité fošne, objavili sme veľkú debnu, v ktorej boli schované staré nemecké peniaze, klobúky, oblečenie a drahé baly látok. Vedeli sme, že v tom dome kedysi býval Nemec, ktorý sa volal Neuman. Jeho deportovali, no v obci žil jeho brat. Nechceli sme si tieto cudzie veci nechať a tak sme po tme, keďže to bolo nebezpečné, navštívili brata Neumana. Ten k nám takisto v noci po tme po veci prišiel. Dodnes si pamätám, ako stál v miestnosti so slzami v očiach, dojato pozeral na hromadu vecí a opakoval 'Mein Bruder'..."

Nútená zmena pobytu, zákaz činnosti a život v schátranom dome nebol jediný trest pre týchto neoblomných kňazov. Museli sa zúčastňovať nútených prác v miestnej tehelni. Pracovali tam každý deň mimo nedele. Okrem vyhostených kňazov obývali Arnoltice rôzne skupiny "nových" obyvateľov. Napríklad kulaci zo Slovenska, Slováci, ktorí tam pracovali na štátnych majetkoch, ale aj nepohodlní komunistickí funkcionári. „Vzťahy medzi nami boli rôzne. Väčšinou však dobré. Mnohí z nás boli nepohodlní pre štát, vyhostení, akísi vydedenci a bezdomovci. V tomto sme si boli rovní. Akurát miestni nepoznali súvislosti, a preto si niektorí mysleli, že nás zo Slovenska vyhostili preto, že sme tam vyviedli nejakú 'lumpárnu'." Vladimír tam chodil na Národní školu, sestry boli staršie a študovali na škole v okresnom meste.

Kňazskú službu mali všetci vyhostení zakázanú. Napriek tomu sa jej však nie celkom vzdali. „Otec u nás robil súkromné bohoslužby každý deň. Bolo to len pre našu rodinu. Z času na čas sme pustili na omšu aj cudzieho, no len veľmi opatrne. Museli sme stále dávať pozor. Keby nás niekto pristihol alebo udal, mali by sme veľký problém. Našťastie sa to nestalo. Jeden z kňazov, susedov však počas dovolenky na Slovensku zosobášil jeden pár, kvôli čomu bol potom vyše roka väznený." Domáci v Arnolticiach nevedeli pochopiť riziko, akému sa kňazi s rodinami vystavujú. „Do dediny chodil len raz za mesiac rímskokatolícky kňaz. Na jeho omšiach však bolo najviac ak desať ľudí. Miestni nevedeli pochopiť, prečo sme sa kvôli viere nechali vysťahovať do pohraničia."

V Arnolticiach bývali Miroššayovci ako vydedenci do novembra 1956. „Vtedy dochádzalo k veľkým spoločenským zmenám. Atmosféra sa trocha upokojila a uvoľnila. Po smrti Stalina vznikali nové problémy, ktoré komunistov trápili viac." Vedenie komunistickej strany vydalo nariadenie, kvôli ktorému boli úradníci pri posudzovaní záležitostí politických väzňov a vyhostených osôb miernejší. „Schválili nám žiadosť, že sa môžeme vrátiť na Slovensko. Pomohol nám k tomu dobrý kádrový posudok robotníka v tehelni ale aj štátne vyznamenanie, ktoré dostal v roku 1945 za to, že sa počas vojny vo svojej farnosti tajne staral o ukrytých Židov."

Celá rodina sa teda vrátila do Spišskej Novej Vsi. Keďže otec Alexej naďalej nemohol oficiálne vykonávať svoje poslanie - kňazstvo, zamestnal sa ako úradník. Nebolo to však úplne bezproblémové. „Niektorí ľudia otcovi nepriali a pýtali sa, ako je možné, že bývalý katolícky kňaz pracuje ako úradník. Existovali tlaky, ktoré mali otca pripraviť o zamestnanie, no napokon sa ho zastal vedúci závodu výkupného podniku, v ktorom pracoval. Povedal, že mu nikto nebude prikazovať, koho má a koho nemá prijímať do zamestnania a že otec je dobrým pracovníkom a nevidí dôvod, prečo by ho mal prepustiť."

Po piatich rokoch od štátu dokonca dostali aj podnikový byt. Nie veľký, no ich. Opäť pomohol kádrový posudok a štátne vyznamenanie. Pán Vladimír študoval na strednej všeobecno-vzdelávacej škole. Problémy kvôli otcovej minulosti nemal. Tie stretli skôr jeho sestry. „Kvôli tomu, že boli dcérami bývalého gréckokatolíckeho kňaza, nedostali odporučenie na štúdium na vysokej škole. Jedna sestra si po strednej mohla spraviť akurát tak nadstavbu." Pán Vladimír zmaturoval v roku 1966 a potom sa dostal na elektrotechnickú fakultu v Bratislave. Po štúdiu sa presťahoval do Košíc a našiel si tu zamestnanie.

V roku 1968 sa gréckokatolícka cirkev opäť obnovila. Štát jej to dovolil. Nariadenie obnoviť cirkev paradoxne podpísal Gustáv Husák, ktorý bol predtým hlavným iniciátorom proticirkevných akcií. Celé nariadenie vyšlo našťastie ešte počas uvoľnenia slobody, pred augustom 1968. „Rusi prišli onedlho potom. Chceli situáciu zvrátiť a cirkev opäť úplne zakázať. Našťastie to už však bolo rozbehnuté a bol by to ďalší medzinárodný škandál. S Božou pomocou to bol azda jediny výdobytok Pražskej jari 1968." Okupanti teda cirkev nezrušili. Zariadili však jej obmedzené fungovanie. „Postarali sa o rôzne prekážky. Najvážnejšou bolo, že zakázali vzdelávanie nových kňazov. Na jedinej bohosloveckej fakulte prijali ročn tak dvoch - troch budúcich gréckokatolíckych kňazov."

V roku 1968 sa Vladimírov otec Alexej vrátil na svoju faru do Nižných Repáš. Stále to nebolo pokojné obdobie. Pre Miroššayovcov však bolo hlavné, že môžu žiť v ich domove. „S niektorými členmi rodín, ktoré boli vysťahované do Čiech spolu s nami, sme sa navštevovali. No nie dlho. Kontakty sa časom popretrhávali. Veľa z nich sa vrátilo do svojich slovenských domovov. Myslím, že len dvaja kňazi, ktorí boli vysťahovaní v Čechách ako my, tamaj zomreli." Deťom, ktoré sa deportácie zúčastnili, ostali spomienky na spoločné detské hry.

Na miesto, kde strávil najzaujímavejšiu časť svojho detstva, sa pán Vladimír prišiel pozrieť aj po rokoch. „V roku 1976 som sa počas služobnej cesty vybral aj do Arnoltíc. Bolo zlé počasie, no aj tak sa mi podarilo spraviť pár fotiek. Keď som sa na náš dom pozrel, pociťoval som nostalgiu. Po našom odchode späť na Slovensko ostal dom chvíľu neobývaný, potom bol komusi pridelený. Toho času patrí súkromníkom, ktorí si z neho urobil víkendovú chatu. To viem vďaka internetu." Okrem fotografií má na dom v Arnolticiach spomienku aj v obraze, ktorý mu namaľovala sesternica z Prahy. „Slúži na ilustráciu pri rozprávaní príhod mojim vnúčatám. Peknou spomienkou je aj kniha, do ktorej sa mi pred návratom na Slovensko podpísali všetci kamaráti zo školy."

Keď bol pán Vladimír dieťa, nerozumel súvislostiam a nebol rád, že sa z Arnoltíc vracia späť na Slovensko, necháva tam spolužiakov, kamarátov. „Nevedel som, aký ťažký život rodičia mali. Mamku navyše kvôli miestnemu podnebiu na severnom podhorí Krušných hôr trápilo zdravie." Až neskôr si uvedomil spoločenské a politické aspekty toho, čo sa dialo. „Bol to určite neľudský čin. Bezdôvodne, len preto, že mal niekto iný názor ako štát, ľuďom zobrali domovy a prikázali im, kde majú žiť. Niektorí na tom boli ešte horšie ako my a boli väznení."

Na pravoslávnu cirkev sa však nemožno hnevať. Dnes sú s gréckokatolíckou cirkvou sestrami. „Pravoslávna cirkev ako taká za to nemohla, ale komunistický režim áno. Ten sa rozhodol využiť dávne spory medzi cirkvami k zrušeniu katolicizmu. Pravoslávna cirkev bola zneužitá, avšak svoju pridelenú rolu vďačne a s nadprácou prijala. Mimochodom, dodnes oficiálne nikto z predstaviteľov pravoslávnej cirkvi v Česku alebo na Slovensku nepovedal gréckokatolíkom aspoň to ľudsky obyčajné - prepáčte." Na celé obdobie spomína Vladimír Miroššay so zmiešanými pocitmi. Dalo mu to veľa, aj spomienky na odvahu, statočnosť a dobrotu nebohého otca. „Mám ešte skrytú túžbu vrátiť sa do Arnoltíc na návštevu. Možno sa mi to podarí."

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  2. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  3. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  4. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  5. Už iba dnes si môžete predplatiť SME.sk na rok len za 28 eur
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  7. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká?
  8. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie
  9. Oktagon 20: Pikantné súboje prinesú aj zápas o titul!
  10. Tipni si na Petru Vlhovú a získaj 10 eur
  1. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  2. Fokus očná optika sa stala exkluzívnym partnerom značky Nikon
  3. Turizmus za účelom estetickej chirurgie v čase pandémie
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  6. Akčný výpredaj v PLANEO Elektro – to sú ceny nižšie až o 60 %!
  7. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  8. Ohlúpli sme počas Covid roka?
  9. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  10. TOMRA víta kľúčový krok k spusteniu systému zálohovania
  1. Už iba dnes si môžete predplatiť SME.sk na rok len za 28 eur 20 577
  2. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 14 671
  3. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká? 8 788
  4. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 811
  5. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 7 679
  6. Kuba si turistov omotá okolo prsta. Miesta, ktoré musíte vidieť 6 718
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 520
  8. Kvalitnej hydiny je na pultoch stále menej. Čo vlastne kupujeme? 6 409
  9. Riaditeľ VÚB: Udržateľnosť chceme vsadiť do DNA nášho podnikania 6 272
  10. Nakupujete online? Toto potrebujete vedieť 6 053
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Lipšic: Zatýkanie ľudí nie je divadlo, nemožno čakať, že polícia zasiahne každý týždeň

Spochybňovanie spolupracujúcich obvinených považuje za cielené.

Daniel Lipšic.
KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Koalícia nám povie, či chce spravodlivosť, alebo pomstu

Lipšic ako prokurátor stále nie je dobrý nápad.

Peter Tkačenko
Minister zdravotníctva Marek Krajčí.
Marek Majeský.

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop