ba necelý rok, takmer celý rozhovor absolvovala v slovenčine. Shelby Frideger, podobne ako jej dvaja spolužiaci, prišla na Slovensko vďaka humanitárnej organizácii Rotary.

„Volám sa Shelby Frideger. Mám 18 rokov a som zo štátu Ohio v USA, z mesta New Bremen," opatrnou slovenčinou sa predstavuje Američanka. "Je to malé nemecké mesto. Starší obyvatelia tu hovoria po nemecky, no ja nie. Mám brata Aleca, ktorý má 16 rokov. Milujem umenie a hudbu, no žiaľ, nehrám na žiadnom nástroji. Tiež rada cestujem, čítam, kreslím abstraktné obrazy a píšem básne, poviedky, príbehy. Čo nemám veľmi rada, je šport." Okrem toho, že predstavila seba, popísala aj svoju domovinu. „Je to taká veľká krajina, že doteraz som ani ja nebola v každom štáte USA. Navštívila som štáty blízko Ohia. Kentucky, Georgia, Florida, Tennessee, hlavne východné pobrežie."

Shelbyni zahraniční spolužiaci, Caroline a Andrew, odpovedali na otázku, či niečo vedeli o Slovensku, kým sem prišli, jedným slovom - internet alebo google. Vedela o nás niečo Shelby? „Málo," priznáva. "Vedela som iba to, že Slovensko existuje. To preto, lebo v Ohiu máme veľké mesto Cleveland a tam žije veľa Slovákov. Cleveland som sama aj navštívila. Samozrejme, o Slovensku som hľadala niečo aj na googli a wikipédii."

Prvé pocity v novej krajine sú u každého cudzinca rôzne. Aj Shelby prežívala zmiešané, keď vlani v septembri vystúpila na letisku v Košiciach. Časom si však zvykla a jej vzťah k prechodnému domovu sa zlepšil. „Zamilovala som sa do Košíc a aj Slovensko sa mi veľmi páči. Hlavne preto, že je kopcovité, lebo Ohio je úplne rovné. V Košiciach som videla Staré Mesto a v ňom rôzne krásne budovy a historickú architektúru. U nás také niečo nie je, keďže USA je ešte pomerne mladá krajina a mnohé jeho mestá nemajú ani 100 rokov. Strach z nového prostredia som však vôbec nemala."

Novú situáciu Shelby, tak ako každému študentovi, pomáhala zvládnuť hosťovská rodina. V Košiciach ich každý vystrieda tri. Aj preto, aby pochytil čo najviac z našej kultúry a spôsobu života. „Ako Caroline a Andrew aj ja som mala jednu z rodín hovoriacu po maďarsky. Boli veľmi milí. Teraz som u tretej rodiny, a tí sú tiež super. Mám tu 'slovenského' brata, no nie je doma, je na internáte na vysokej škole. Tiež tu mám sestru, ale aj ona je preč, na výmennom pobyte v Mexiku."

Hoci sa rodina a noví priatelia snažia cudzincovi u nás pomáhať, každému predsa len niečo z domu chýba. Na otázku, čo chýba Shelby, odpovedala najprv jedným slovom. „Všetko." Potom to však trochu rozvila. "Chýba mi moja rodina, priatelia, môj priateľ Gabriel. Tiež naše jedlo. V USA máme fantastické mexické jedlo." Do rozhovoru vstúpila prekladateľka - kamarátka a Shelby pripomenula McDonald. Na to ona zvraštila čelo a povedala: „Nemám rada McDonald. Je to strašne nezdravé." Nuž, prekvapivé vyjadrenie na človeka z USA, kde je tento štýl rýchleho občerstvenia považovaný na čosi ako národné bohatstvo...

V zoo sa jej páčili hady

Keďže sú Košice historickým mestom, turisti tu majú čo obdivovať. Mnoho zaujímavých miest navštívila aj Shelby. „Bola som v niekoľkých múzeách a v podzemných priestoroch pri Dolnej bráne, ale aj v zoo, kine, divadle. Na bobovej dráhe v Kavčanoch som nebola, vyzerá totiž nebezpečne. Ale v zoo sa mi strašne páčili hady, lebo doma jedného mám. Chovám pytóna, volá sa Onyx. Rodičia si už na neho zvykli. Okrem hada máme aj dvoch psov, labradora a jazvečíka. Pytóna chovám, lebo sa mi páči, je exotický."

Shelby do Košíc neprišla iba obdivovať naše pamiatky či hady v zoo. Prišla sem predovšetkým študovať. Od septembra minulého roka sa stala na rok študentkou gymnázia na Šrobárovej ulici. „Na gymnáziu sa mi veľmi páči. Mám skvelých spolužiakov, čo mi vždy pomôžu, keď potrebujem. Mám rada aj svoje gymnázium v USA. To som však už skončila. Pripravujem sa na vysokú školu. Keď vyštudujem, budem antropologička."

Medzi školou na Slovensku a v USA je, samozrejme, veľa rozdielov. Vnima ich aj Shelby. „Naše gymnázium je úplne iné ako v Košiciach. Každý učiteľ má u nás svoju vlastnú učebňu. On sa teda na hodiny nepresúva. Žiaci podľa toho, akú hodinu majú, prídu do konkrétnej triedy, kde ich už čaká učiteľ. Nemajú teda jednu vlastnú učebňu ako tu. Každý deň máme 9 hodín po 45 minút a prestávky trvajú iba 3 minúty. Slúžia len na presun do učebnáí. Máme iné predmety a kurzy, napríklad umenie, hudba, varenie. Tu na gymnáziu sa všetci učia všetko. My si predmety a zameranie vyberáme podľa toho, čo nás viac baví. Na také predmety sa zapíšeme. Máme základný balík povinných predmetov a k tomu si vyberáme ďalšie predmety."

Shelby zaujalo, že kým u nich je normálne vyberať si z množstva predmetov, tu to tak nefunguje a všetci sa učia všetko. „V USA mám navyše aj španielčinu a dokonca predmet, v ktorom sa učíme opravovať autá. Tiež sa učíme vyrábať výrobky z dreva či kovu. Okrem toho máme v škole šport. Nie telesnú výchovu, ale americký futbal, basketbal, volejbal, bejzbal. Každý nemusí chodiť na všetky predmety, môže si vybrať. Vedľa školy máme veľké športové centrum. Ďalšia možnosť je vybrať sa v lete s učiteľom splavovať nejakú rieku."

Čo sa predmetov týka, určité problémy Shelby spôsobovala slovenčina. No kým pred pár mesiacmi tento jazyk vôbec nepoznala, dnes sa ním celkom obstojne dohovorí. Ako mnohí cudzinci aj ona mala a stále má problém so skloňovaním a časovaním. A tiež s niektorými slovíčkami „Hmla. To slovo nedokážem vysloviť. Tiež slová chcieť a chuť. Všetky slová na ch sú ťažké, lebo ch v našom jazyku nemáme. Aj z maďarčiny som čo-to pochytila, hlavne základné slová."

Rozdiely sú aj v iných veciach. Napríklad vzťahy medzi učiteľmi a študentami sú v USA kamarátskejšie a neformálnejšie ako na Slovensku. Žiaci sa pred hodinou nemusia postaviť ako tu. „Rozdielom je aj to, že každý deň nám učitelia dávajú domáce úlohy. Dá to dosť zabrať, keďže máme každý deň deväť hodín. Rozdiel je aj v známkovaní. Kým tu je 1, 2, 3, 4 a 5, my máme A, B, C, D a F, čo znamená prepadol."

V mnohých amerických filmoch majú študenti rovnošaty. Shelby však hovorí, že v jej škole rovnošaty nie sú. „Samozrejme, máme nejaké obmedzenia. Tie klasické. Nesmieme nosiť príliš krátke sukne, extrémne veľké výstrihy a ani tričká nad pupok. No študenti to veľmi nedodržiavajú." Ak by mohla niečo z ich školy zaviesť u nás, určite by to bola väčšia voliteľnosť predmetov. Aby si študenti k tým povinným mohli vybrať aj tie, ktoré ich zaujímajú a môžu im pomôcť v štúdiu na vysokej škole. A nie sa učiť niečo len preto, lebo to niekto "zhora" takto nalinajkoval...

Povery, papuče a ponožky

Každého cudzinca v novej krajine čaká množstvo prekvapení, ktoré miestni považujú za samozrejmosť. Čo prekvapilo Američanku? „Povery," šokovala nás svojou odpoveďou. "Napríklad, že ak prejde čierna mačka cez cestu, treba zastať. To som v živote nepočula. Je to veľmi zaujímavé. Takisto ma prekvapilo domáce oblečenie: papuče a ponožky. Toto my nepoznáme. Takisto MHD - električky, autobusy, to tiež nemáme. My máme iba žltý školský autobus. Prvý mesiac ma vlastne prekvapilo všetko, no potom už to bolo dobré. Na všetko som si časom zvykla."

Mnohým cudzincom sa ťažko zvyká aj na domáce jedlo tej ktorej krajiny. Napríklad naše halušky s bryndzou sú originálne a veľmi ťažko sa k niečomu svetovému dajú prirovnať. Shelby si však najviac obľúbila niečo iné. „Milujem bryndzové pirohy. Tiež mi veľmi chutili halušky s bryndzou, oštiepok a trdelník. Skrátka, obľúbila som si všetky slovenské jedlá. Nechutil mi mak a tiež šošovica. Má takú čudnú chuť."

Keďže Shelby u nás strávila celý školský rok, spoznala aj naše oslavy Vianoc a Nového roka. Zaujímalo nás, ako ich prežívala a aké sú rozdiely oproti "americkým". „V prvom rade je to Ježiško. Ten u nás nenosí darčeky, je to Santa Claus. Stromček aj celý dom kompletne zvnútra i zvonka ozdobujeme už mesiac pred Vianocami. Na kozube nám, samozrejme, visia vianočné ponožky. Dodržiavame aj tradíciu a Santa Clausovi nechávame mlieko a koláčiky. V mojej rodine sme to však obmenili a nechávame vianočnú kokakolu." Myslia aj na Santove soby, ktorým nechávajú vonku pri dome ovsené vločky.

Na Nový rok majú podobný zvyk ako my - sledujú televízne programy. S jedným malým rozdielom. V televízii pozerajú priamy prenos z osláv v New Yorku. Čo sa týka jedál, na Nový rok jedia kapustu, lebo im prináša šťastie. Napriek toľkým rozdielom sa Shelby slovenské Vianoce veľmi páčili. „Akurát kapor bol zvláštny, má veľmi veľa kostí. Bola som sa pozrieť aj na vianočné trhy. Tie sa mi skutočne veľmi páčili, lebo také niečo u nás vôbec nie je.

Zo Slovenska si Shelby odniesla mnoho zážitkov spojených s rôznymi miestami a ľuďmi. Aj slovenčinou. „V novinách bol článok s titulkom 'Medvedev v USA'. Ja som reagovala tak, že som povedala: no áno, v USA máme medvede. Mnoho zážitkov mám aj z výletov po Slovensku i mimo neho. Boli sme napríklad v Budapešti, Prahe, Poľsku. Tam sme navštívili Osvienčim. Myslím, že je dôležité, aby hoo ľudia videli, no pre mňa to nebol dobrý zážitok. Je to smutné a skoro až neuveriteľné, že sa takéto niečo mohlo v 20. storočí stať. Na Slovensku sme tiež navštívili mnoho miest. Bratislava, Strečno, Krásna Hôrka, Betliar, Domica, Jasov, Stará Ľubovňa, Bardejov." Shelby tvrdí, že sa jej páčilo všade. Predsa hrady a zámky, aké sú na Slovensku, v Amerike nie je možné vidieť.

Okrem množstva zážitkov si domov odnesie aj suveníry. „Na vianočných trhoch som si kúpila veľkú, asi metrovú drevenú lyžicu. Kúpila som ju mame. U nás sa často varí vonku, môže ju teda použiť. Takisto som si nakúpila hrnčeky a tiež kúpeľné oblátky. Rodičom som kúpila slivovicu, lebo niečo také u nás nie je. Aby ju ochutnali. My taký alkohol nemáme." Na záver americká študentka dodala, že pobyt u nás bol skvelý. Získala nové vedomosti, skúsenosti, naučila sa nový jazyk, má nových kamarátov a množstvo nových zážitkov.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári