tam stali ich potravou. Košický jaskyniar Jozef Psotka tvrdí, že nič také v jaskyniach nemôže žiť. Dôkazom sú napríklad jeho cesty do Macedónska, ktorých absolvoval niekoľko.

„Volám sa Jozef Psotka a som členom Slovenskej speleologickej spoločnosti," predstavuje sa. „Venujem sa jaskyniarstvu, turistike a všetkému, čo súvisí s prírodou. Na jaskyniarstve sa mi najviac páči objavovať neobjavené priestory tam, kde ľudská noha nikdy nevkročila a nikdy nezasvietilo svetlo. Takisto ma baví to priateľstvo a súdržnosť ľudí, ktorí sú okolo toho a majú spoločný cieľ. Človeka to motivuje."

Hlavné pôsobenie Jozefa a jeho tímu je na Slovensku, v Rumunsku a na Balkáne. „V konkrétnej krajine sa snažíme zžiť s ňou. Pôsobíme väčšinou s miestnymi ľuďmi, jaskyniarmi. Kupujeme si miestne produkty, prípadne prenocujeme u miestnych ľudí. Čo sa týka historických pamiatok, aj na tie sa sem-tam pozrieme, no skôr nás láka príroda. Lesy, jazerá či údolia..."

Cesta Jozefa do Macedónska bola inšpirovaná výpravami jaskyniarov okolo člena Speleologickej spoločnosti Jána Šmolla z Liptovského Mikuláša. On a jeho tím začali pred rokmi podnikať rôzne poznávacie výpravy na Balkán. Popri výletoch hľadali rôzne územia na prieskum. V roku 1992 navštívili Macedónsko a planinu Jakupica, na ktorej v súčasnosti pôsobí aj J. Psotka v tíme jaskyniarov. Spolu s tímom J. Šmollu sa tam dostal prvýkrát v roku 2006.

„V roku 2004 bola prvá speleologická výprava slovenských jaskyniarov do Macedónska už v spolupráci s miestnym klubom Peoni zo Skopje. Odvtedy sa už konali expedície každý rok. V roku 2005 preskúmali priepasť Solúnska jama, hlbokú 274 m. Je to jedna z najmohutnejších vertikálnych šácht v Macedónsku. V roku 2006 sme absolvovali turisticko-jaskyniarsku výpravu. Zlanili sme priepasť, ktorú sme označili K 11. Je tam totiž kopec Karadžica a jaskyne v jeho okolí sme začali pomenovávať týmto indexom."

Vtedy mali so sebou iba 100-metrové lano, po ktorom zišli po ľade do hĺbky asi 80 metrov. Zistili, že priepasť pokračuje ďalej a teda môžu v jej prieskume pokračovať. Lebo ako hovorí Jozef, ak na niečo narazia, je rád, keď sa dá ísť aj ďalej. V roku 2007, keď sa znovu vrátili na planinu, pokračovali vo výskume objavenej priepasti. Zišli do hĺbky asi 200 metrov, ďalší prieskum však znemožňovalo zlé počasie. O rok neskôr sa jaskyniarom podaril husársky kúsok. Objavili najhlbšiu jaskyňu v priepasti K 11.

"Miestni jaskyniari ju pomenovali 'Slovenská priepasť na Karadžici', čo v miestnom jazkyu znie 'Slovačka jama na Karadžici'," vraví Jozef. "Zaujímavé je, že prvá najhlbšia jaskyňa v Macedónsku je 'slovenská'. V roku 2009 sme sa plní nadšenia vrátili do tejto jaskyne. Je to vlastne sústava priepastí, neskôr klesajúcich chodieb, ktorými sme sa v roku 2008 dostali do hĺbky 524 metrov. Minulý rok sme zorganizovali asi 20-člennú expedíciu. Zistili sme však, že zima 2008 - 2009 a hlavne bohatá snehová nádielka zatarasila dieru. To nám zabránilo jaskyňu ďalej skúmať. Momentálne stále zisťujeme, či sa sneh neodtopil a potom znova môžeme pokračovať vo výskume."

Jaskyňa má podľa Jozefa šancu nadobudnúť hĺbku 1 600 až 1 700 metrov a je to jediná jaskyňa na spomínanej planine, ktorá pátračov pustila tak hlboko. „Vošli sme do skutočne jaskynného systému. Všetky ostatné sú len vertikály, ktoré končia zasutením či zaľadnením. Najhlbšia taká šachta mala asi 350 metrov. Predtým, než sme objavili tú 'slovenskú', bola práve tá 350-metrová v Macedónsku najhlbšia."

Jaskyniarstvo je dosť nebezpečná záľuba. Ak má človek vliezť po lane do neznámej tmavej diery, v ktorej môže byť všeličo, musí mať odvahu. „Nie je to až také nebezpečné," tvrdí Jozef. „Záleží od toho, ako sa k tomu človek stavia. Ktoré riziká si pripustí a ktorým sa vyhne. Samozrejme, nejdeme bezhlavo do všetkého neznámeho. Ak hrozí zrútenie nejakej sutiny, snažíme sa to všelijako obchádzať. Lano sa roztrhnúť nemôže. Keď sa vytrhne jedno kotvenie, zhora je súvislá reťaz, stále to ďalšie kotvenie podrží."

Nie vždy sa však dá všetko odhadnúť, a tak sa môže pri vliezaní do diery a skúmaní stať hocičo. „Dosť sa všetkého vystríhame a dávame si pozor, teda málokedy sa niečo stane. Dávame si pozor aj na padajúce kamene, čo sa zas stáva často. Ak niekto zlaňuje alebo lezie hore, zhodí zo steny aj kilový kameň alebo viac menších. Vtedy nikto nesmie liezť pod ním ani stáť dolu v šachte." Ak polkilový kameň naberie pádom veľkú rýchlosť...

Vždy sa však všetko nedá ustriehnuť a potom zákonite musí prísť úraz. Keď zlaňoval v jednej z jaskýň sa jaskyniarovi zachytil popruh na skalnom výčnelku. Ako sa ho snažil uvoľniť, strhol na seba aj kameň, ktorý mu rozbil obočie. Oko sa mu zalialo krvou, no našťastie vyliezol sám hore. Tam ho ošetrili záchranári, ktorí chodia na každú expedíciu s jaskyniarmi. Pre istotu.

Bežný človek si nevie predstaviť, že by vliezol do neznámej zmavej jamy na lane iba so svetlom na prilbe. Zaujímalo nás, ako sa tam dokáže orientovať, keďže tam nemá žiadny záchytný bod a nie je tam žiadne svetlo. „Bežnému človeku sa môže zdať, že sa tam stratí, no jaskyniar si vie zapamätať rôzne detaily. Vidí nejaký zaujímavý kameň alebo zvláštnu časť výzdoby. Vidí svoje stopy v piesku, pre neho nie je problém vrátiť sa."

V neprebádanej jaskyni, ktorá stovky rokov odpočívala nedotknutá, je určite čo objavovať a obdivovať. „Žijú tam rôzne drobné živočíchy, ktoré majú niekoľko milimetrov, čo si všimnú predovšetkým jaskynní biológovia. Nás, jaskyniarov, skôr zaujímajú tvary chodieb, ktoré vytvorila voda. V jaskyniach zvyknú byť čisté chodby vymyté tlakovou vodou. Najmä pri topení snehu tam totiž prúdi množstvo vody. Tiež nás fascinujú vertikály - šachty a veľké priestory - dómy v jaskyniach."

Pri skúmaní niektorých jaskýň by bolo neefektívne a zo zdravotného hľadiska nebezpečné baliť veci a vracať sa hore, keďže cesta trvá dlho. Preto je potrebné nájsť si v jaskyni miestečko a zložiť sa tam. To by mohlo byť zaujímavé a fascinujúce aj pre bežného človeka. Samozrejme, ak nemá strach. „Dole zíde človek za také dve-tri hodiny, no hore by šiel dlhšie. Aj preto, že je dosť vyčerpaný. Nebolo by dobré podceňovať to. Rozložíme si teda v jaskyni na noc stan. Je to normálne, len si vždy musíme vytvoriť pohodlie a podmienky, aby tam nepresakovala, či nekvapkala voda. Vyzerá to ako niekde v tábore, stan, varič, iba je to v jaskyni. Človek akurát vstáva do tmy a nevie, koľko je hodín." Podľa Jozefa je jaskyniar na to všetko zvyknutý a nepríde mu to zvláštne. No bežný človek by asi nebol nadšený tým, že sa ráno zobudí, je tma a slnko celý deň vôbec nevyjde. „Keď s tým človek počíta ako my, je to normálne. Bežný človek by asi ani nešiel do tých dier, do ktorých chodíme."

V útrobách takých jaskýň sa dá nájsť všeličo. Veď už v našich slovenských jaskyniach je možné vidieť nádheru, ktorú vytvárajú kvaple visiace zo stropu či stojace na zemi. Ako to však musí vyzerať na mieste, kde ľudská noha ešte nevkročila. „V tej 'slovenskej' jaskyni v Macedónsku sme našli krásne veľké kryštálové jazerá, ktorých dno bolo pokryté žltými kryštálmi. Jaskyňu sme ešte stále nepreskúmali celú. Je to rarita, nie v každej jaskyni je takáto výzdoba. Čo tam nájdeme ďalej, to si ani nevieme predstaviť."

Čo by tam však určite nemali nájsť, v tom má Košičan jasno. „Pastieri z planiny si stále myslia, že my tam hľadáme zlato alebo nejaké cennosti. Ak by tam aj niečo bolo, čo by tam niekto vhodil pred stovkami rokov, je to ozaj veľmi hlboko pod sutinou či ľadom. To sú také legendy, ktoré pastieri rozprávajú, že je tam niekde zakopané zlato."

Pri výkope v jednej jaskyni nad táborom však namiesto pokladu našli Jozefovi kolegovia kostru človeka. „Chlapi sa rozhodli nepokračovať v kopaní z piety k odpočinkovému miestu. Bola to puklinová chodba, v ktorej bol pochovaný človek. Nezisťovali sme nič, nechali sme to tak. Kriminalisti by sa tým nezaoberali, to by bolo pre nich veľmi staré. Možno ešte antropológovia, ale väčšinou také nálezy nahlásime vedúcemu macedónskych jaskyniarov. On to podľa uváženia buď rieši, alebo nechá tak."

Okrem toho v šachtách často našli rôzny odpad po pastieroch, ktorí na planine pasú dobytok. Do dier hocikedy niečo vhodia a jaskyniari to potom nájdu. „Jaskyne sú väčšinou o tom, čo som spomenul. Nič vesmírne ani z amerických filmov o jaskyniach tam nie je možné nájsť. Nikdy tam nič také nebolo ani nebude. Žiadne netvory, vampíri ani ufo. Počuli sme však, že v Macedónsku je nejaká priepasť, kde ľudia hádzali zdochliny zvierat. Spadli tam aj nejaké túlavé psy a vraj tam dodnes žijú. Ako potrava im slúžia zdochliny, ktoré tam občas niekto zhodí."

Vždy po ukončení prieskumnej časti sa jaskyniari vyberú pozrieť si niečo z krás miest či okolitej prírody. „Za mestom Skopje sme boli v kaňone Matka, kde je umelá priehrada a krásna príroda s turistickým chodníkom. Dá sa tam plaviť loďkou po priehrade a potom si pozrieť sprístupnenú jaskyňu, kde je veľká zaujímavá sieň s jazerom a peknou výzdobou."

Skúsený košický jaskyniar dodáva, že aj tento rok sa do Macedónska chystá. Stále je tam totiž čo skúmať a objavovať. „Chystáme sa tam, ale až v septembri. Ak nás naša 'slovenská' jaskyňa v Macedónsku pustí ďalej, môže sa stať najdlhšou a najhlbšou jaskyňou v celej bývalej Juhoslávii. Na to sú však potrebné ďalšie roky prieskumu," dodáva J. Psotka.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári