takým pocitom, aký si želal vo chvíli, keď s klubom podpisoval ročný kontrakt.
Pred príchodom klubové pomery v Södertälje nepoznal. No rýchlo zistil, že hokej tam robia trochu inak, ako bol zvyknutý. "Také veci musíte jednoducho zažiť na vlastnej koži. Posledné štyri roky bol klub na spodných priečkach. No hráči sa napriek tomu nemenili. Domáci neboli kvalitatívne na takej úrovni ako v iných kluboch. No a legionári zase nemali takú významnú pozíciu, akú im zvyčajne tímy dávajú. Je pravda, že sa vymenil celý manažment, ale to len žezlo prevzali starší hráči, ktorí skončili s hráčskou kariérou. A posty generálneho manažéra, trénerské boli obsadené ľuďmi, u ktorých zvyčajne tvrdý hokejový biznis nefungoval, tak ako hocikde inde. Skôr to bolo rodinkárstvo. Báli sa, že ak sa niečo povie otvorene, niekto sa urazí. A tak sa veci na rovinu nehovorili, a potom sa ani nekonalo tak, ako si to situácia vyžaduje. Hokej hrám dosť dlho, ale niečo také som ešte nezažil," rozhovoril sa Jiří Bicek o prostredí, ktoré mu pomermi vôbec nepasovalo.
"Keď sa nedarí, musíte niečo spraviť, musí prísť zmena. V tomto klube sa však nik neodhodlal k ráznejším krokom. Mali sme jedného kanadského obrancu, ktorý ani nehrával. Odišiel do fínskeho Ilves. A tam s ním boli takí spokojní, že s ním podpísali zmluvu na dva roky. Pritom u nás sa na ľad ani nedostával," nechápavo krútil hlavou Jirko.
Švédsku ligu pozná. V Elitserien už pôsobil v troch kluboch. "Je to veľmi kvalitná súťaž. Je typická tým, že sa tam úporne bráni. Vidieť to aj pri štatistikách. Padá málo gólov. Z tejto súťaži brali Švédi viacerých hráčov na majstrovstvá sveta a tí sa presadili aj na medzinárodnom fóre. V Elitserien hráva veľa mladých hráčov, kluby z NHL nechajú talenty 'vyhrať sa' v tejto lige, dôverujú jej, a potom siahnu už po hotových hráčoch. Popravde, mne ten vyslovene defenzívny švédsky štýl až tak nevonia, ale zase taký Djurgarden hral útočne, nik nečakal, že pôjde hore, a predsa sa presadil."
Bicek chce ďalej legionárčiť. Pochodil už pár "destinácií", a tak vie, aká ponuka by ho potešila. "Nehovorím, že to musí byť len Švédsko či Švajčiarsko, prípadne Fínsko. Každopádne by som šiel rád do tímu, ktorý má vyššie ambície a chce sa pohybovať v tabuľke na popredných pozíciách, tak, aby som si určite zahral v play-off. Pôsobil som totiž vo viacerých kluboch, kde mali celkom iné starosti. Zatiaľ však takúto konkrétnu ponuku na stole nemám," priznáva, že je tak ako mnohí hokejisti na "čakačke" a musí sa tak obrniť dávkou trpezlivosti.
Veľa slovenských hokejistov upiera svoju pozornosť smerom na východ. Kontinentálna hokejová liga je veľké lákadlo. Podmienky v ruských končinách sú lepšie ako inde v Európe. "KHL patrí určite medzi najlepšie ligy sveta. Ale na to, aby som ju hodnotil, porovnával, musím mať vlastné skúsenosti. Ak by prišla dobrá ponuka, tak by som do toho šiel. Prečo nie, veď hokej som už hral takmer všade," pousmial sa Jirko.
Na návrat do zámorskej NHL už nepomýšľa. Útočník, ktorý bol draftovaný New Jersey Devils v roku 1997 zo 131. miesta, strávil sedem sezón v Severnej Amerike, zväčša však hrával vo farmárskom klube Albany River Rats v AHL. V 423 zápasoch za Albany Bicek dosiahol 75 gólov a 167 asistencií. V 62 zápasoch v NHL Jirko zaznamenal 6 gólov a 7 prihrávok. V roku 2003 sa stal po Stanovi Mikitovi druhým slovenským hokejistom, ktorý vyhral Stanley Cup, a prvým, ktorý mal v tom čase slovenské občianstvo. Zámorská kapitola je však uzavretá. "To by som musel mať priam excelentnú sezónu, ale ani to nie je garancia, že vás nejaký klub z NHL osloví. Nehovoriac o tom, že by som sa musel vrátiť niekde na začiatok. Predsa len počas výluky v NHL v sezóne 2004/05 som prišiel domov, odvtedy som hral v Európe. Nemyslím, že sa ešte niekedy do Ameriky vrátim."
Veľa hráčov o Stanley Cupe sníva. A väčšina sa ho počas kariéry ani nedočká. On mal to šťastie, že bol pri tom, keď diabli z New Jersey cennú trofej vybojovali a on mal možnosť priniesť ju domov - do Košíc. V NHL si síce stabilnú pozíciu nikdy nevybojoval, no dočkal sa pohára, ktorý pre mnohých hráčov znamená viac ako titul majstra sveta. "Asi to tak všetko malo byť. Bol som v správnej chvíli na správnom mieste. Niekdajší tím New Jersey je s tým dnešným neporovnateľný. V čase, keď som tam pôsobil, bol nabitý hviezdami. Bolo ťažké vôbec dostať sa do tímu. Ale nemenil by som, hoci viem, že jednoduchšie by bolo presadiť sa v slabšom celku. Na druhej strane, tak som mal možnosť byť pri zisku Stanleyho pohára. Ak ho chcete získať, tak vám musia priať hviezdy. Musíte byť v správny čas na správnom mieste a skladačka udalostí musí byť poskladaná dokonale. Vezmite si Mariána Hossu. Dvakrát bol tento skvelý útočník vo finále a na pohár si nesiahol. Chvalabohu mu to vyšlo do tretice. A to bolo medzi hráčmi strašne veľa osobností, ktoré mali v kariére smolu. Ja som mal šťastie, bol som pri tom," vracia sa do minulosti, ktorá dotvára mozaiku jeho kariéry. Do rodného mesta tak prišiel vzácny pohár, Košice videli trofej, na ktorej je aj Bicekovo meno. Príchod Stanley cupu do metropoly východu vtedy sprevádzali komplikácie a pohár dorazil s bodyguardmi na košické letisko s jednodňovým oneskorením. Biceka s trofejou nad hlavou vtedy oslavovala plná Hlavná ulica v Košiciach.
Vie porovnať život v mnohých krajinách - USA, Fínsko, Švédsko, Švajčiarsko. "Ak by som sa na to pozrel z pohľadu hokejistu, tak určite by som bol v Amerike, kde sa hrá NHL. A s touto súťažou súvisí aj servis, aký nie je nikde inde. V Štátoch je postarané o úplne všetko, len musíte hrať. Na druhej strane, NHL, to je aj veľa zápasov, stále ste na cestách, lietate, takže nemáte čas na nič, žiadny súkromný život. Výhodou väčších miest je, že máte kam vypadnúť. Z Jersey to bolo do New Yorku na skok, za 20 minút ste boli v centre. Iná vec je, že počas sezóny tých výjazdov nie je veľa. Z tohto pohľadu je lepšie Švajčiarsko. Menej strenutí, viac voľna a krásna krajina. Pekné prostredie je aj vo Švédsku," vraví z vlastnej skúsenosti a s úsmevom dodáva, že sneh má svoje výhody, zvlášť, ak lyžujete.
Po rokoch túlania sa svetom sa blíži chvíľa, keď už nebude mať chuť nikam cestovať. Rád by sa potom ukázal aj doma. "Neviem, či to bude o rok, alebo o tri. Ale kariéru chcem zavŕšiť doma. Viem, odkiaľ som prišiel, kde som doma, že v Košiciach som začínal a ešte v rodnom meste chcem hrať. Určite by to nemalo byť vo chvíli, keď už nebudem mať výkonnosť, nehodlám to doma len odkorčuľovať. Mojím prianím je, aby som bol jednoznačne prínosom pre tím," hovorí útočník, ktorý si v štatistikách pripísal len sedem kanadských bodov v 44 zápasoch. "Gólov som dal málo, no keď hrávate len v rovnovážnom stave či v oslabeniach, ťažko sa boduje. V Södertälje som nemal pozíciu, s akou som rátal," podotýka 31-ročný útočník.
Bojovník na pohľadanie si čosi odkrútil aj v slovenskej reprezentácii. Do národného tímu sa vrátil pred dvoma rokmi po dlhšej odmlke. Vlani štartoval na svetovom šampionáte, svojom druhom v kariére. Je realista, vie, že možnosť v "národiaku" dostanú skôr mladší, hoci slovenský dres na sebe nosil vždy s hrdosťou. Jirko nateraz trénuje v rodných Košiciach. A venuje sa tomu, na čo počas rozbehnutej sezóny nie je toľko času.
"Keď som doma, každý deň 'venčím' našich psov. Máme plemeno chitzu, tie stvorenia vás donútia vstať, aj keď sa vám nechce. Ale som na to zvyknutý, psov som mal odmalička," vraví hokejista, ktorý rád číta autobiografie športovcov či spevákov. "Teraz som práve čítal o živote tenistu Jamesa Blacka. Viem sa pri čítaní vžiť do jeho starostí, toho, ako precítil smutné udalosti v rodine, ako sa vysporiadaval s nástrahami života. V mnohých situáciách som sa našiel."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
