ici, ani by vám nenapadlo, že sa dlhé roky rozváža na motocykli. Jej hobby dáva tušiť len vkusné tetovanie na pravom ramene. Na motozraz došla v takmer civilnom oblečení - rifliach, botaskách a športovom tričku.

Dana vlastní dva stroje. „Teraz mám talianske mašiny, som s nimi veľmi spokojná. Jedna je Aprilia Tuono 1000 R factory, druhá Aprilia RSW," ukazovala Dana pyšne. „Prešla som už viacerými motorkami. Mala som päťtisícšeťstovku, štvorvalec aj superšportku. Učarovali mi však tieto dvojvalce, ktoré mi vyhovujú najviac. Technika jazdy je síce zložitejšia, na ceste sú trochu nervóznejšie a živšie. Ale práve tento štýl mi po rokoch vyhovuje."

Dana totiž jazdí na dvoch kolesách už tri desaťročia. „Boli sme motorkárska rodina. Všetci aj mňa v tom podporovali. Najviac ma k tomu viedol starší brat, ale aj otec. Začínala som niekedy dávno na pionierke, po bratovi som potom zdedila ďalšie a ďalšie motorky. Potom som išla stále vyššie. Dostala som sa aj medzi kamarátov do takej moto – partie." Spočiatku sa stretávala s rozpačitými a pohoršenými reakciami okolia. Vidieť mladú ženu, ako sama nebojácne vedie motorku, totiž bolo v období socializmu raritou. „Reakcie okolia teraz už nie sú také zlé, ako na začiatku. Už to nie je také nezvyčajné. Občas sa na čerpacej stanici stále stretnem s udivenými pohľadmi."

Na svojich cestných fešákoch oceňuje v neposlednom rade ich praktickosť. Rýchlo sa nimi vie presúvať v meste, dopravné zápchy ju nijak neobmedzujú. So svojim priateľom, ktorý má rovnakú záľubu, často chodia na spoločné výjazdy. Keďže obaja pracujú na zmeny, do sveta sa vydávajú väčšinou v strede týždňa. Deti nemajú, takže nie sú okrem práce ničím viazaní. „Na motorke som bola v talianskych Dolomitoch, aj v rakúskych Alpách. Najviac ma očarili Dolomity, sú to nádherné hory so zaujímavými cestami a zákrutami. Aj Alpy sú veľmi pekné, ale tie už nie sú pre mňa nič nové, mám ich skoro celé prejdené. V Rakúsku som žila a pracovala ako zdravotná sestra celých jedenásť rokov," prezradila.

Naposledy bola Dana so svojím druhom na dovolenke pri chorvátskom mori. Ako inak, na motorkách. „Trasu tam sme zvládli s jedným prenocovaním. V úplnej pohode sa dá prejsť takých 300 – 400 kilometrov za deň. Cestu domov sme zvládli bez prestávky a bez toho, žeby sme niekde prespali. Najbližšie ešte nevieme, kam pôjdeme, vyberieme sa tam, kde nás napadne." Na zahraničných výletoch väčšinou nespia pod holým nebom, ale volia komfortnejšie ubytovanie v špecializovaných moto - penziónoch. Vlastnia ich spravidla motocyklisti, vedia zabezpečiť parkovanie i potrebný servis pre dvojkolesové tátoše, takisto odporučia vhodné trasy po okolí. „Motorkári majú vonku trochu iné renomé ako u nás," podotkla Dana.

Povolanie zravotnej sestry a záľuba v motocyklovom športe sa podľa nej nevylučujú. Aj keď ako zdravotníčka si dáva na ceste väčší pozor. „Teraz som inštrumentárka na klinike popálením v Šaci. Niekedy som pracovala na úrazovke, takže mám rešpekt pred zraneniami a vidím všetko čiernejšie. A usmerňujem niekedy svojich kolegov. Pre mňa je to trochu aj brzda." Na vlastnej koži nehodu ešte nezažila. Pohotovo však pomohla zachrániť životy pri autonehode. „Videla som na ceste, čo sa stalo. Vytiahla som ľudí z auta a poskytla im hneď prvú pomoc, ešte kým prišla záchranka. Podarilo sa im zranených potom lepšie stabilizovať."

Na motorku nastriekal portréty svojich frajeriek

Medzi novodobými kovbojmi už zďaleka pútal pozornosť harcovník z Prešova, ktorého „kolegovia" poznajú pod menom Ladislav. Patrí medzi prvých vikingov, ktorí po nežnej revolúcii vyrazili na motocykli brázdiť asfalt. Inak sa živí „prácou svojich rúk" ako robotník.

Tento ostrieľaný päťdesiatnik ostáva dlhé roky verný jednej dvojkolesovej dáme. Svoju Suzuki Intruder 1,4 si tak obľúbil, že ani nepomyslí na zmenu. „Tento model nie je americký, ale vydarená snaha Japoncov kopírovať ´harlej´. Je moja tretia. Prevážam sa na nej už 15 rokov, po Európe najazdila vyše štvrť milióna kilometrov." Zánovný chopper si Ladislav sám ozdobil portrétmi žien v šteklivých pózach. „Môj život je o ženách a motorkách, všetko je tu dnes so mnou. Chcel som svojej mašine dať dušu, tak som na nej airbrushovou technikou nastriekal osem svojich frajeriek. Podobajú sa, tá hlavná, najväčšia, je súčasná," ukazoval na krásku s odhalenými prsiami.

Ladislav spomína, že tesne po revolúcii bolo v celej republike asi 500 motorkárov, dnes len na Slovensku okolo 20–tisíc. „Keď padol boľševik, to bolo čosi, čo vystrelilo všetkých do sveta. Ja neznášam obmedzovanie, hľadal som si vždy vlastná cestu. Vtedy sme dostali voľnosť. Motorkár má byť živel a neregistrovať nezmyselné predpisy. Má byť vždy svoj, ale robiť to s rozumom," vysvetľoval ostrieľaný chlap svoju životnú filozofiu. „Teraz pribudol kopec mladých ľudí na motorkách. Nie motorkárov. Nezvládajú to a potom sa zabíjajú. Ale každý má právo sa učiť..."

Vyznávači jednej stopy tvoria osobitú komunitu. Ladislav patrí k prešovskému klubu, jeho členov nazýva svojimi bratmi. Na svojom tátošovi prejazdil takmer celú Európu, nedokázal si ani spomenúť na všetky krajiny, čo navštívil. Nikdy pritom nemal žiadny cestovateľský plán, ide vraj vždy tam, kde ho napadne. „Najďalej som bol v komunistickom Albánsku, tam už ani neboli cesty, chodilo sa medzi kozy a ovce. Vtedy som chcel vidieť vojnu v Bosne. V Sarajeve medzi guľometmi a unproforistami mohli človeka kedykoľvek zastreliť. Bolo to hrozné, tie rozstrieľané domy a nešťastní ľudia ..." spomínal motorkár. „No, a už keď som tam bol, tak mi napadlo ísť ešte ďalej. Ale v Albánsku som sa po sto kilometroch otočil a veľmi rýchlo vrátil naspäť. Bol som rád, že som prežil." Na otázku, prečo sa vybral na takú nebezpečnú trasu, odpovedal: „Adrenalín."

V pamäti mu utkvel nepríjemný incident na slovinskej colnici. Ostraha ho zadržala ako podozrivú osobu a neplánovala pustiť ďalej. „Chceli ma asi celého aj so strojom rozobrať, či niečo neprevážam. tak som si teda na colnici pri motorke rozložil stan a strávil tam dva dni. Všetci ma obchádzali, nikto si ma nevšímal, ale nemohol som odísť, kým ma nepustili. Našťastie si stále nosím zásoby," spomína s úsmevom.

Ladislav tvrdí, že v sedle svojej motorky mu vypne mozog a venuje sa len sám sebe. Rozmýšľa o ženách, biznise a živote. Na ceste býva frajerský suverén, no po každej zime mu nie je všetko jedno. „Stále na jar sa bojím. Keď začínate sezónu, to je ako keby ste znovu začali korčuľovať. Tie prvé kilometre sú neisté, nemáte to tak v ruke, aj keď techniku dávno poznáte. I asfalt je vždy iný, zmení sa," vysvetľoval Ladislav.

V máji 2001 zažil vážnu nehodu, keď narazil do pevnej prekážky. Boj o život však v košickej nemocnici vyhral. Ani to ho neodradilo od svojej vášne. Obavy o jeho zdravie však má manželka, no nijak ho neobmedzuje. „Mám dve deti, no nepodporujem ich v motorkách. Oni majú svoju vlastnú cestu, hľadajú sa skôr v muzike. Naša rodina spolu vychádza veľmi vzorne, bez problémov. U nás má každý právo na slobodu a ostatní ho rešpektujú."


K motorkám sa vrátil na dôchodku

Pravdepodobne najstarším účastníkom motozrazu bol takmer 70-ročný Košičan Imrich Köver. Na rozdiel od svojich rovesníkov, ktorí doma počítajú tabletky alebo zbierajú známky, sa on decentne preváža po Slovensku.

V pánovi Imrichovi motorkára odhalíte na prvý pohľad – prišiel celý v čiernom s koženou vestou, ovešaný reťazami. Jeho rockový imidž dotvára prešedivelý konský chvost a „mrožie" fúzy. Na zraze predviedol svoj len trojročný chopper v čiernom vlastnoručne vylepšenom prevedení. „Toto je Kymco Venox, vyznačuje sa hlavne nízkou spotrebou. Sám som si všetko vyzdobil, pošil kožou, strapcami a ponitoval. Baví ma to, ako dôchodca sa cez zimu zaoberám takýmito vecami," nadchýnal sa pán v rokoch. „Od januára mám ešte aj cestnú Hondu, tú používam na kratšie trasy. Motorkárčenie je pekný koníček, i keď trochu drahý."

K dvom kolesám pričuchol už ako malý chlapec. „Doviedol ma k tomu otec, vždy sme mali doma nejaké motorky. Jazdiť som začal v roku 1957, mal som vtedy malú československú Jawu 250. V tých časoch u nás nebol taký výber strojov. Len tí najbohatší si mohli dovoliť dotiahnuť nejakú mašinu zo západu - Nemecka alebo Ameriky. Aj s tým boli problémy. V súčasnosti je ponuka oveľa väčšia, len to niečo stojí. Ja som si radšej kúpil menej drahé motorky," zamyslel sa Imrich.

Keď sa vrátil z vojenčiny, zavesil motorku na klinec a vymenil ju za auto. Založil si rodinu a nemal preto dostatok zdrojov na svoju vášeň. Ako vyučený kaderník totiž nenašiel uplatnenie, životom sa pretĺkal v profesii závodného závozníka. Svoj motorkársky sen sa odhodlal zhmotniť, až keď sa dostal na dôchodok. Radosť mu robí jeho chopper a nová Honda. Vlastní popritom aj auto, aby mal na čom chodiť v zime a voziť svoju ženu. „Na motorke jazdím teraz štvrtý rok, odkedy som znovu začal. Nevynechal som odvtedy hádam žiadnu takúto akciu. Chodím na zrazy na Šíravu, bol som aj v Prešove na Sigorde. Keď je pekné počasie, tak sa rád trošku prevetrám a stretnem podobných ľudí," tešil sa svieži dôchodca.

Na zahraničné jazdy si však netrúfa. „Som už predsa starý pán, mám 69 rokov. Na veľmi dlhé cesty sa už nevyberám, ani sa na to necítim." Najbližšie sa chystá spolu so svojim 50-ročným susedom, ktorého tiež zlanáril na motošport, vyraziť na stredné Slovensko. Prespávať chcú v kempoch.

Rodina Köverovcov svojho „dedka" v netradičnom koníčku podporuje. Majú ale oňho pochopiteľné obavy. Ako vraví, stále mu prízvukujú: „Pomaly ďalej zájdeš". Pán Imrich si však stále dáva pozor, na cestách sa neplaší, nepredvádza a nikdy nezabudne prilbu. Manželka si napriek tomu s ním na motorku sadnúť odmieta. Darmo sľuboval, že pôjde slimačím tempom. „Už ju ani nepresviedčam, veď aj ona má svoje roky. Keby bola mladica, možno by sa odvážila. Môžem si však sám ísť, kam chcem, nijak ma neviaže doma," vysvetlil veterán. „Možno som blázon, no pokiaľ budem vládať a neskolí ma nejaká choroba, tak budem stále jazdiť."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári