Práve preto existujú možnosti ako adopcia, profesionálne rodičovstvo či pestúnstvo. Deti tak získajú šancu dostať sa aspoň do náhradnej ak nie vlastnej rodiny. Jedným z príkladov ľudí, ktorí deti mať môžu, ale z nejakého dôvodu im tie „domovácke" tak prirastú k srdcu, že im dajú prednosť, je Košičanka Júlia Varga Lorenzová. Stala sa profesionálnou matkou a po nej i jej manžel. Momentálne poskytujú domov piatim deťom z detského domova.

„Volám sa Júlia Varga Lorenzová, som pestúnska a profesionálna mama," predstavuje sa. „Profesionálne rodičovstvo je zamestnanie, teda je to moja práca. To znamená, že sa starám o deti, ktoré by inak boli v detskom domove. Aby tam neboli, sú u mňa. A to dovtedy, kým sa im nenájde nejaká rodina nastálo. Alebo kým sa nezlepšia podmienky u nich doma. Ja ich teda nemám navždy. Niekedy je to pár mesiacov, inokedy niekoľko rokov."

Toto zamestnanie určite nemôže robiť každý. Potrebný je hlavne vzťah k deťom a je dobré, ak to človek neberie ako povolanie, ale poslanie. „Mám rada deti," vysvetľuje Júlia príčiny, prečo sa rozhodla pre takúto prácu. „Napríklad v takej škôlke s 30 deťmi, to by som asi nezvládla. Ale takto... Spojila som príjemné s užitočným. Túto prácu mám veľmi rada, lebo zároveň pomáham. Robíme si navzájom službu. Ja mám z detí radosť a oni aspoň na nejaký čas získajú rodinu. Pri výbere tohto zamestnania ma ovplyvnila aj moja mama, ktorá je tiež profesionálnym rodičom. Začala to robiť, keď som mala 18, teda som bola pri tom. Už vtedy som sa rozhodla, že to raz budem robiť tiež." Vlastné deti pani Júlia nemá. Momentálne vychováva jedno dieťa v pestúnskej starostlivosti a spolu s manželom štyri ako profesionálna mama a otec. Vlastné deti zatiaľ neplánujú. Pani Júlia tvrdí, že domove je ich dosť.

Prvá bola Lucia

Kamarátky pani Júlie vedeli, že to chce robiť a keď sa to podarilo, blahoželali jej. „Moja najlepšia kamarátka sa navyše teraz tiež stala profesionálnym rodičom. Možno ju v niečom ovplyvnilo, či inšpirovalo, že to robím aj ja." Dostať dieťa do profesionálnej rodiny nie je ako prísť do hračkárstva a ukázať na najkrajšiu bábiku. „V domove vždy vybrali dve, tri, ktoré sú vhodné, aby sme si ich vzali. Vždy to však dopadlo tak, že som vzala prvé, ktoré mi ukázali. Ostatné som nechcela vidieť. Ako by som potom na to prvé mohla povedať, že ho nechcem, že chcem iné. To nejde."

O začiatkoch je známe, že sú vždy a vo všetkom ťažké. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Hoci mama pani Júlie bola profesionálnym rodičom a teda jej dcéra od nej čo-to odkukala, predsa len, zažiť to na vlastnej koži je vždy iné. „Každá mama sa teší na svoje prvé bábätko. Aj ja som sa takto tešila. Na začiatku to bolo zložitejšie aj v tom, že s manželom sme práve prestavovali, teda sme bývali u rodičov. Inak mám na to obdobie krásne spomienky. Bolo to zvláštne, keď mi Lucinku dali prvý raz na ruky. Bola úplne malinká. Mali sme iba ju a jej sme prispôsoboval celý režim."

Bábätko bolo omnoho menšie ako deti v skutočnej rodine pani Júlie. Zo začiatku teda mala problém aj s tým, ako ho kŕmiť. Nevedela, koľko, čo a kedy má jesť, no postupne sa všetko sama naučila. Navyše mala veľkú oporu a pomoc v manželovi. Od začiatku ich vzťahu vedel, čo chce robiť a podporoval ju. „Odkedy sme sa zoznámili, vedel, že po tom túžim. Mal aj trochu strach, či bude dobrým otcom a aké to celé bude. Ja som iba tak povedala, že ja tiež neviem, no asi prídeme do domova, dajú nám ružovú perinku a bábätku budeme hovoriť Lucinka. Neviem, prečo mi práve toto meno napadlo..."

Lucinka teda bola prvá. Mala sedem mesiacov a sedem dní, keď ju dali Vargovcom. Šťastná sedmička, ako hovorí jej „mama". „Povedali mi o nej nejaké základné informácie, no ja som sa veľa nevypytovala. Lucku nechala mama v pôrodnici, čo bol klasický prípad toho, ako sa dieťa dostane do domova. Rátala som s tým, že ju nemám nastálo a teda v puberte jej nebudem musieť nič vysvetľovať. Iné je, keď má človek dieťa nastálo, vtedy je dobré všetko si zistiť. Pri tých bábätkách to však nie je potrebné. Navyše, niekedy je lepšie nevedieť, lebo by človek zbytočne dieťa ľutoval. A on ho nemá ľutovať, ale ľúbiť."

Podobne to bolo aj s ďalším dieťaťom, trojročnou Marcelkou. „Tiež som nechcela vedieť, odkiaľ a prečo prišla, ani vidieť fotky. Zbytočne by mi to bolo ľúto. Po troch mesiacoch, čo bola u nás, som fotky videla, ale to už bolo jedno, lebo už sme mali vytvorený vzťah. Aj psychológovia tvrdia, že niekedy netreba o tých deťoch vedieť všetko. Môže to človeka brzdiť. Navyše, deti majú na kartičke poistenca napísané, odkiaľ pochádzajú. Tak som sa nevypytovala, bolo mi jasné, čo je to za adresu..." Ďalšie dieťa, ktoré si vzali domov, bol Kiko. Mal asi 10 mesiacov, keď im ho priniesli. V domove bol tiež od narodenia a profesionálni rodičia sa nezaujímali prečo. Väčšina takýchto detí pochádza zo zlých sociálnych pomerov.

"Vyorané myši"

Rukami manželov Vargovcov prešlo doteraz osem detí. Najmladšie, ktoré si vzali domov, malo štyri a pol mesiaca, najstaršie dva roky a dva mesiace. Momentálne majú doma okrem spomínanej Lucie ešte Marcelu, Lindu, Vikinku a Jurka, ktorí majú od jedného do troch rokov. Kým niektoré deti obmieňali, Luciu si nechali. Hlavne kvôli tomu, že bola za rovesníkmi dosť pozadu a ťažko znášala zmenu. „Keď sme už mali ďalšie deti, mohla som to porovnať. Jeden chlapček bol napríklad v pohode a zmenu zvládal bez problémov. Lucinka mala problémy. Bola pozadu aj vo vývoji. Mala 13 a pol mesiaca, keď si po prvýkrát sadla. Už na začiatku sme začali uvažovať, kde je v Košiciach osobitná škola, lebo sme mali pocit, že ju bude potrebovať. No dnes je to iné, všetko krásne dobehla."

Reakcie okolia, keď pani Júlia s deťmi po ulici, sú rôzne. Mnohí ľudia si však ani neuvedomia, že dieťa, ktoré vedie za ruku, či vezie v kočíku, je tmavšej pleti. Iné to bolo, keď mali dvojičky, mulatov Mareka a Markétku. Pri nich sa ľudia s úsmevom zastavovali a pýtali sa, odkiaľ pochádza manžel pani Júlie. Alebo si mysleli, že stráži deti nejakým zahraničným rodičom, ktorí tu pracujú. Práve príbeh týchto dvojčiat obletel Slovensko ako „plienkový príbeh z Košíc" o kakaových dvojčatách v relácii Modré z neba. Dvojičky po nakrúcaní putovali do novej rodiny a dnes majú milujúcich rodičov. Jeden prípad z mnohých so šťastným koncom.

Keď sme už spomenuli reakcie okolia, samozrejme, prekvapenie prežívajú aj deti. „V živote som nevidela nič, na čo by sa hodil výraz 'vyorané myši' lepšie, než práve na ne," povedala o nich „babi", mama pani Júlie, tiež profesionálna matka. „Keď prišli do rodiny, ak náhodou neplakali, sedeli so spustenými rukami, s úplne prázdnym výrazom v tvári, bez záujmu o čokoľvek. A veľa plakali - revali! Bez príčiny! Vlastne nie bez príčiny. Iste, boli nešťastné, smutné, vyplašené, neisté... O pár mesiacov to však boli naozaj iné deti. Vedeli sa smiať, hrať, tancovať, túliť, maznať, ľúbiť a tešiť sa ako všetky iné zdravé deti."

Hoci je dieťa v novej rodine spokojné, nedá sa zaručiť, že sa s ním biologickí rodičia nebudú chcieť kontaktovať. Zaujímalo nás teda, či má pani Júlia aj takéto skúsenosti. „Na súde kvôli Lucinke jej matka povedala, že nechce, aby k nám išla, no vziať si ju nechcela. Takže tam nebolo o čom diskutovať. Sudkyňa povedala, že nie je dôvod nedať nám ju, keď sa o ňu dobre postaráme. Nakoniec sme si ju nechali v pestúnskej starostlivosti. To znamená, že rodičia stále majú nejaké práva, ja nemám všetky. Hoci ju môžu kedykoľvek vidieť, doetarz nikdy túto možnosť nevyužili."

Je skvelé, ak sa dieťaťu z detského domova podarí nájsť milujúcu rodinu. To však znamená, že po mesiacoch starostlivosti a dennodennej blízkosti zrazu úrady prídu a dieťa Vargovcom vezmú do inej rodiny. Ako takéto "rozchody" prežíva ich náhradná mama pani Júlia? „Ľahšie by bolo, keby mi dieťa dali a rovno povedali: 'Na rok alebo na pol roka je vaše.' Najhoršie je, že je to nestále. Neviem dopredu, na ako dlho je to-ktoré dieťa u nás tentoraz. Ľahšie by sa dalo na to pripraviť. Nielen samotné dieťa, ale aj všetci doma, lebo sa to týka všetkých detí. Vždy nám dajú vedieť iba mesiac dopredu."

Má to zmysel

Tie najmenšie deti si ani nestihnú uvedomiť, že doma sa niečo deje. Jedno dieťa prišlo, iné odišlo. Trojročná Lucia je najstaršia a vie hovoriť, teda Vargovci vedia, ako to prežíva. Keď príde nové dieťa, stále by chcela byť pri ňom. Aj teraz ich čaká nové bábätko a Lucia sa vyjadrila, že by mohli byť aj dve. Ako najstaršia rozumie aj tomu, odkiaľ prišla. „Nie je to tabu. Vysvetlili sme jej, že ona je naša a ostatné deti si požičiavame, kým si nájdu mamku. Detský domov voláme veľký dom a ona vie, že tam bola. Dokonca občas to vysvetľuje aj tým mladším, ktorí tomu ešte nerozumejú. Hovorí o 'veľkom dome', a že ty si 'požičaná', ale my ťa ľúbime. Takto to vysvetľuje."

S deťmi, ktoré od Vargovcov odišli, sú ich "rodiačia" stále v kontakte. Vedia, ako sa majú a ako sa im darí, noví rodičia občas pošlú aj fotku. „Je to ľahšie, keď vieme, že sa 'naše deti' majú dobre. Určite by som to pestúnstvo alebo profesionálne rodičovstvo odporúčala aj iným ľuďom. Nemôže sa to však robiť pre peniaze. Nie je to práca - osem hodín a padla. Je to na 24 hodín denne."

Marcelka, ktorá sa počas nášho rozhovoru v parku hrala, často pribiehala za pani Júliou. Bola pokojná, čistá a viditeľne šťastná u ľudí, ktorým hovorí mama a otec, hoci nie sú jej biologickými rodičmi. Človeku zíde na um, že jej prípadní súrodenci nemali také šťastie. No ak je aspoň jedno dieťa šťastné, práca profesionálneho rodiča má určite zmysel...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári