Lenže ľudia žijú aj inde a často inak ako my. Napríklad aj chudoba, tak ako ju chápeme tu, je oproti stavu v iných krajinách relatívna. Mnohohí ľudia žijú oveľa chudobnejšie, no pritom šťastnejšie. Práve poznanie skutočnej reality života v rôznych končinách sveta je hlavným dôvodom ciest Košičana Ivana Fečka. Dnes si zaspomínal na lanskú návštevu Peru.

"Pred každou dlhšou cestou musí mať človek plán a musí vedieť, prečo ide práve tam," tvrdí Ivan. "Je dobré mať predstavu o kultúrnych a ľudských vzťahoch, čo môže čakať ohľadom prírody i podnebia. Štúdium literatúry alebo sledovanie cestopisov v televízii však nie je všetko. Len čo sa dostanete na mieto, ktoré ste si dovtedy naštudovali, otvoria sa vám nové uhly pohľadu a začnete veci chápať z inej perspektívy. V prípade Peru som veľa počul o histórii aj prírode, ale je lepšie raz zažiť ako desaťkrát čítať."

V tomto prípade cestoval Ivan za oceán s cestovnou kanceláriou, lebo inak chodí sám, prípadne vo dvojici. "Je veľký rozdiel v tom, či človek cestuje samostatne, alebo v rámci skupinového zájazdu s cestovnou kanceláriou. V skupine nesiete so sebou pocit domova. Silne vnímate kultúrne rozdiely. Častý je potom strach pohybovať sa mimo oblastí odporúčaných sprievodcom, jesť čokoľvek mimo hotela a podobne. Tým sa však človek ochudobňuje o cenné skúsenosti a zážitky."

Všetko pre turistiku

Celý zájazd absolvovala skupina, v ktorej boli okrem Slovákov aj cestovatelia z iných kútov Európy, v priebehu troch týždňov. Ich cesta viedla južne od Limy, cez ostrovy Balistéz, náhornú plošinu Nazka, jazero Titicaca až po Altiplano. Na ceste sa dostali do nadmorských výšok 3 500 metrov a vyššie. Sprievodným javom pobytu v riedkom vysokohorskom vzduchu je bolesť, tlak v hlave.

"Odporúčali nám žuť koku a piť kokový čaj. Ten sa pije všade úplne bežne, dokonca aj v hoteli. Žiaľ, nám to nijako v zlepšení stavu nepomohlo. Jediné, čo sme zistili, je to, že ide určite o silne močopudný čaj..." Napriek asociáciám o drogovej skúsenosti nejde o nič závažné. "Medzi lístkami koky a drogou je asi taký rozdiel ako medzi slivkami a slivovicou. Aj sliviek môžete zjesť, koľko vládzete a neopijete sa. Chutí ako tráva."

Jednou z vecí, na ktoré sa košický cestovateľ tešil, boli peruánske kultúrne pamiatky. "V zájazde sme si uvedomili jednu vec. Napriek tomu, že krajina má fantastickú históriu zachovanú vo forme ruín, v konečnom dôsledku je to história ´pokolumbovská´, to znamená až z éry po Kolumbovi. Veľká civilizácia Inkov totiž nemala písmo a tak sa z jej čias nazahovali žiadne písané informácie. Všetky poznatky a informácie si odovzdávali z úst do úst. A tým pádom, ako španielski dobyvatelia zničili kultúru, všetko sa stratilo. Teraz sa robia vykopávky, ale keď k nim nemáte žiadne bližšie informácie, musíte si reálie dávnych čias domýšľať. Tak vznikol aj názov Machu Picchu, turistický stred Južnej Ameriky."

Názov je odvodený od hory, ktorá tróni nad mestom a v preklade znamená Stará hora. Našlo sa tam 17 ľudských kostier, z toho 15 ženských. Zrejme to teda nebolo bežné mesto, skôr akýsi kláštor alebo niečo podobné. Lenže to v skutočnosti nikto nevie. Samotný pohľad na stavby je však zážitkom sám osebe. Ako sa hovorí, že medzi dva kamene z ich múrov nezasuniete ani čepeľ noža, tak je to aj pravda. Veľmi prekvapivým zistením však bolo, že "starobylé ruiny" sa rozširujú! Kvôli veľkému záujmu turistov sa jednoducho dostavujú ďalšie a ďalšie objekty. Domčeky, terasové políčka. Skúsené oko jasne rozozná, kde sa končia vykopávky a kde sa začína novodobá ľudská činnosť.

"Začali sme sa na tom baviť, lebo za tie roky vyrástli múriky vysoké aj dva metre. Veď to prináša zisk, tak prečo by to nezveľaďovali, nie? A potom si to začnete všímať aj na iných miestach a stavbách. A zistíte, že celá súčasná história je kontinuálne vylepšovaná. V tom momente som si spomenul na Grécko, kde sa to robí podobne. Tam sa tiež ruiny dostavujú do hádam pôvodnej podoby." Nuž, turistický biznis robí svoje...

Slamené člny z PET fliaš

Pre košického cestovateľa bolo jedným z najväčších zážitkov jazero Titicaca. Je to najvyššie položené splavné jazero na svete. Nachádza sa vo výške 3 800 metrov. Je veľmi veľké a známe aj tým, že pri pohľade z kozmu vyzerá ako skáčuca puma, alebo jaguár. Pre návševníkov je zaujímavé plávajúcimi ostrovmi z trstiny, na ktorých pôvodní obyvatelia bývali.

"Sú to naozaj plávajúce ostrovy, lebo kto ponoril závažie na špagáte, ani pri 10-metrovej dĺžke nedosiahol na dno. Ale člny, ktoré by rovnako mali byť trstinové, už nie sú pôvodné. Prišli sme na to náhodou, keď sme si všimli jeden takýto čln odstavený bokom. Bol už vyradený, ošumelý, dosť poškodený a z boku mu trčali akési modré plasty. Našej sprievodkyni to nedalo pokoj a opýtala sa miestnych ľudí, o čo ide. Zistila, že sú to zviazané ´Pet´ fľaše. V tom momente úsmev a nálada ľudí vo výprave poklesla, pretože si uvedomili, že toto všetko je stroj na peniaze."

Náhorná plošina Altiplano je charakteristická osobitým druhom trávy, ktorá v spojení so slnečným svitom dáva človeku pocit, že sa pohybuje v zlatej krajine. Je to veľmi zvláštne. Jedným z vrcholov zájazdu bola návšteva pralesa v oblasti jedného z prítokov Amazónie. Ide o akúsi ekoturistiku, kde sa návštevníkom ukazuje
viac-menej neporušený prales. Sú v ňom vychodené chodníčky. Dojmy turistov boli silné a na rozdiel od architektonických pamiatok tu každý mlčal, nechával sa ovládnuť duchom a silou okolitej prírody. Nastalo doslova posvätné ticho. Každý obdivoval kajmany, krokodíly, opice a mnoho ďalších zvierat. Naproti tomu, pokiaľ si človek chce kultúrne pamiatky aspoň trochu vychutnať a precítiť, musí sa k nim dostať mimo bežného času, teda napríklad skoro ráno. V opačnom prípade sa celý priestor zaplní ľuďmi a zmení na hlučnú tržnicu.

"Počas cesty autobusom sa pri každej zastávke vyroja miestni obyvatelia, ktorí ponúkajú všetko možné na predaj. Od ručne tkaných výrobkov až po ovocie a jedlá rôzneho druhu. Je to jeden z veľmi dôležitých príjmov pre obyvateľstvo. Indiáni majú od miestneho starostu povolenie na predávanie na určitom mieste v určitom čase, aby sa mohli vystriedať všetci, ktorí tam žijú. Peru je kolískou zemiakov. Môžete ochutnať niekoľko desiatok druhov zemiakov. Peruánčania používajú zvláštnu technológiu na ich dlhodobé uchovanie, ktorá sa úspešne používa od nepamäti. Ide o takzvané vymrazovanie. Vytvorí sa na pohľad nepekná hrčka bieleho škrobu, ktorá však vydrží aj 10 rokov. Potom sa hodí do vody, rozvarí a zje ako normálny zemiak." Podobne sa tu pestuje nespočetne veľa druhov kukurice. Odrody dosahujú od trojcentimetrovej veľkosti jedného zrnka kukurice až po jej rôzne farby, čo sa vidí málokde. Keď sme už pri potravinách, v peruánskej kuchyni sa považuje za špeciality mäso z lamy a morčaťa. "Ochutnal som obidvoje, ale raz stačilo. Je to jedlé, ale žiadny zázrak," tvrdí Ivan.

Krvou zisťovali poctivosť panien

Veľmi zaujímavé mesto je Cusco. Dá sa povedať, že je to New York pre turistov. Je to jediné mesto, kde nie je problém kdekoľvek sa dohovoriť po anglicky. Je to však mesto veľkých kontrastov, kde na jednom mieste je nepredstaviteľná chudoba a na inom moderné ulice a obchody západného štýlu. S dosť vysokou kriminalitou sa bojuje nasadením obrovského množstva policajtov, kde na každej ulici vidíte hliadku. Zaujímavosťou je aj ochrana bankomatov. Bežné zariadenia, aké poznáme u nás, zabudované vo vonkajších stenách budov, majú svojich vlastných strážnikov. Tí regulujú ich používanie. Ak niekto s bankomatom pracuje, ďalších záujemcov strážnik zoradí do radu v bezpečnej vzdialenosti a dohliada na bezproblémový chod. "Z histórie sa traduje, že v okolitých chrámoch sa robili rituály zisťovania čistoty panien. Krv mladej dievčiny, ktorá sa podujala na test, sa naliala do cikcakovitého žliabku a podľa toho, na ktorú stranu nakoniec vytiekla, sa určovalo, či je, alebo nie je panna. Ale treba pripomenúť, že opäť môže ísť o vymyslený ´turistický folklór´."

Zaujímavé sú v Peru názvy riek. Na území jednotlivých kmeňov má tá istá rieka rôzne názvy. Teda akoby človek plával po Váhu, ale v strednom toku by to už bola nejaká "Biela rieka" a v dolnom "Žltá rieka". Tento prežitok z histórie sa zachoval až do súčasnosti. V Peru je totiž veľké množstvo kmeňov s rôznymi jazykmi. A rozsiahlosť územia neumožňovala komplexne spoznať celú krajinu, tak každý kmeň mal svoj "koniec sveta". "Ide však o trochu iné dimenzie riek, ako sme zvyknutí u nás. Veď si treba uvedomiť, že Amazonka má v ústí šírku viac ako 20 kilometrov. Možno trochu paradoxne môže znieť poznanie, že v pralese nie je pre človeka dostatok obživy. Je tam síce veľké, priam nespočetné množstvo druhov rastlinstva i živočíšstva, ale všetkého je málo. To znamená, že ak jeden deň nájdete jedlé ovocie, rovnaký ker už nemusíte nájsť vôbec. Ďalšia vec je, že plody sú aj tak vo veľkých výškach, na vrcholkoch stromov. Vyliezť 40 až 60 metrov, to sa nedá len tak. Na druhej strane, príjemný je fakt, že panenský prales je vlastne podobný nášmu lesu. Teda v primárnom pralese sa dá prejsť pohodlne bez mačety."

Úplne iná zvláštnosť je zaujímavé pobrežie krajiny. Na prvý pohľad pekné pláže a teplé počasie by zvádzali na kúpanie v mori. Lenže studené morské prúdy väčšinu ľudí vyženú z vody do 15 minút. Ďalšia vec je vysoká vlhkosť vzduchu. Kontakt teplého a studeného vzdušného prúdenia spôsobuje, že dopoludnia sú celé rozsiahle oblasti ponorené v hmle. Dokonca táto vlhkosť má zásadný vplyv na púšte. Aj keď tam roky neprší, nad ránom môže byť piesok mokrý z vysokej vzdušnej vlhkosti. Preto je tam aj možný život. "Peru je krajina kontrastov. Bujnú zeleň striedajú púšte a mohutné rieky a napriek tomu, že staroveké zrúcaniny nesú stopy súčasného 'vylepšovania', stále sa máme na čo pozerať," uzavrel svoje spomienky Ivan Fečko.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári