Aj podpis bývalého vynikajúceho vodného pólistu Štefana Dabrovského je pod titulom majstra Slovenska 2009/2010 pre ČH Hornets Košice. Prijal ponuku pôsobiť ako športový riaditeľ klubu.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bol neodmysliteľnou súčasťou silného mužstva Červenej hviezdy, na konte má trinásť republikových titulov. "Medailu však doma nemám ani jednu. Pred emigráciou som ich všetky uložil do jedného kartónu, no ten zmizol," podotýka niekdajší chýrny obranca, priekopník dnes už klasického bránenia centra nie zozadu, ale spredu. "Prišiel s tým tréner Štoffan, že to videl v Maďarsku. Povedal mi - buď to budeš robiť, alebo budeš sedieť na lavičke. V Československu sme to dovtedy nepoznali, ja som bol prvý. Vďaka tomu som ubránil aj veľmi zvučných centrov. Napríklad slávny Szivos z OSC Budapešť, ktorý meral 212 centimetrov, cezo mňa nedal ani jeden gól. Pritom fyzicky som sa s ním ja nemohol porovnávať."
Jeho výhodou bolo, že sa pomerne rýchlo dokázal adaptovať do seniorského tímu "čéhačky". Nemal ani osemnásť, keď si vybojoval pozvanie do kádra. "Prvú sezónu som zväčša sedel len na lavičke. Mal som však šťastie, akurát prišlo v klube k výmene generácií. Odišli takí hráči ako Sokol, Petzer, Köglovits, či ďalší. Prišiel sem Slobodník a ja, neskôr Karol Bačo, ktorý bol od nás mladší." A ako to bolo, keď do slávnej kabíny - veď vodnopólisti vtedy v Košiciach boli niekto - vchádzal? "Ako každému mladému. V bazéne proti starším som dostal pár po nose, spočiatku som bol zo všetkého vyplašený. Rýchlo som sa však s tým zžil a zvykol som si na mužské pólo. Pomohli i skúsenosti z dorasteneckej reprezentácie. Dostal som rutinu, a potom mi už vôbec nevadilo, že proti mne stoja o desať rokov starší chlapi."
Bol nielen oporou ČH, ale niekoľko sezón sa mu dostalo aj pocty vykonávať funkciu kapitána. V menami nabitom družstve to už niečo znamenalo. "Nemusel som riešiť žiadne vážne situácie. V mužstve bol pokoj, lebo sme tvorili vynikajúcu jednoliatu partiu. Rozumeli sme si, hráči ma ako kapitána uznávali," spomína na krásne časy, keď kolektív prakticky od rána do večera ostával v bazéne. "Aj mimo tréningu sme si zahrali futbal, alebo sme si hocikedy preniesli bránky do vody a strieľali sme. Ľudia, ktorí boli akurát na kúpalisku, sedeli na tribúne a sledovali nás. Poznali nás, nikto nás z vody nevyhodil, boli sme reprezentanti, tak sa na nás dívali. Dovolím si tvrdiť, že my sme trénovali ešte viac ako súčasní hráči."
Ako hovorí, kapitánsku funkciu nikdy nezneužíval, aj pri sporných momentoch sa vedel udržať na uzde. "Nikdy v živote som nebol vylúčený za brutalitu. Za kritiku rozhodcu iba raz. Aj to som nepoužil žiadne vulgarizmy a hneď po zápase som sa rozhodcovi Prelovskému, dobrému priateľovi, ospravedlnil. Ja stále tvrdím a aj dnešným pólistom to hovorím, že hráč sa má prispôsobiť rozhodcovi, aj tak jeho výroky nezmení. Tak nás to učil aj tréner Bottlik."
Arbitri však vždy nepískali "rovinu". Zažil aj podobné momenty ako naši reprezentantri na nedávnom kvalifikačnom turnaji o postup na majstrovstvá Európy, kde ich v zápase proti Turecku odpílili a tým im ušla aj miestenka na šampionát. "Aj nás párkrát 'zarezali'. Pri tom, čo sa dialo v Turecku, som si na to zaspomínal. Najťažšie nám bolo, keď nás koncom sedemdesiatych rokov nepustili do finále Pohára európskych majstrov. V Barcelone bol semifinálový turnaj. Nad Talianmi sme vyhrali, proti domácim nás poškodili a uhrali sme len remízu."
O všetkom sa teda rozhodovalo v poslednom kole, všetky mužstvá mali po tri body. "Hrali sme proti Grékom a nechali nás prehrať o dva góly. Poriadne nás nepustili cez polovicu ihriska. Zariadili to však tak, aby sme prehrali presne tým dvojgólovým rozdielom. Ak by sme totiž podľahli o gól, ešte by sme postupovali, ak o tri, posúvali by sa Gréci. Pri dvojgólovom výsledku stačilo domácim Španielom následne s Talianmi uhrať vysokú remízu a postupovali oni dvaja. Tak sa aj stalo, zápas sa skončil tuším 14:14."
Príjemných spomienok je však oveľa viac, páčili sa mu turnaje spriatelených armád i iné medzinárodné súboje. Aj v reprezentácii Československa, v ktorej strávil prakticky desaťročie. "S národným tímom bol úspech, keď sme vyhrali B-skupinu majstrovstiev Európy v Splite. V roku 1980 sme vyhrali veľký medziárodný turnaj vo Francúzsku, kde ma vyhlásili za najlepšieho hráča turnaja. Na ďalšom turnaji v Utrechte sme dosiahli skvelý úspech, keď sa nám podarilo remizovať s Maďarmi." Vypočítavať svetlé momenty by mohol aj v klubovej čiapočke, veď ČH Košice v tom čase v Európe malo svoj kredit. "Na Pohári európskych majstrov sme porazili CN Barcelona, vtedajšieho víťaza Svetového pohára. Medzi cenné skalpy patrí aj výhra nad juhoslovanským Dubrovnikom, tesne z lopaty nám ušiel budapeštiansky Vasas. Ešte v poslednej minúte sme viedli, napokon z toho bola remíza."
Nie všade sa však mohol dostať. Jeho sestra v roku 1968 emigrovala do Rakúska, a tak bol v komunistických análoch navždy zapísaný ako nespoľahlivá osoba. "Boli časy, keď ma púšťali na zahraničné turnaje, aj také, keď som tam nesmel. S reprezentáciou som bol napríklad v Holandsku, ale následne na PEM do Anglicka som cestovať nemohol. Veľmi sa ma v tomto ohľade zastal tréner Bottlik. Jeho slovo neskôr dosť zavážilo a už ma púšťali. Poďakovať za svoju kariéru však musím všetkým trénerom, okrem spomínaného Bottlika aj Samuelisovi, Štefankovi, Téglasimu, Kalinkovi, Štoffanovi, ako aj všetkým spoluhráčom, funkcionárom a aj lekárom Vecseyovi, Nebesňákovi a tým z oddelenia športovej medicíny, ktorí sa o nás dobre starali."
Štefan Dabrovský sa so slávnou ČH Košice na vrchole mohol vyhrievať ešte pekných pár rokov. Kariéru však ukončil nečakane skoro, nemal ani tridsať rokov. "Z politických dôvodov som nemohol byť zamestnancom ministerstva vnútra ako spoluhráči z Červenej hviezdy. Nedalo sa teda vyžiť, musel som sa zamestnať. Študovať mi nedovolili. Keď som si teda našiel prácu v zelovoci, nedalo sa to zladiť s tréningom." Bolo to neľahké obdobie, ale aj v ňom dokáže nájsť to krásne. "Veľmi pekný bol môj rozlúčkový zápas. V Košiciach nás bolo pólistov dosť, tak sme si zahrali proti sebe. Na chvíľu som nastúpil, potom ma vytiahli z vody a darovali mi prasiatko. Dovliekli ho až k bazénu."
V roku 1984 sa teda skončila jeho hráčska vodnopólová púť. Dva roky nato sa rozhodol z Československa emigrovať na Západ. Prečo? "Určite nie z finančných dôvodov, po tejto stránke som bol zabezpečený, veď už za socializmu som chodil na mercedese. Však sa aj viacerí čudovali, prečo som odišiel." On však mal celkom jasné pohnútky, rozhodol sa kvôli deťom. Ako medzinárodný rozhodca využil, že i na turnaj v Juhoslávii - ktorý sa napokon ani neuskutočnil - mohol vziať syna. Manželka a druhý syn pricestovali za ním a cez Juhosláviu sa dostali do Rakúska. Tam požiadali o politický azyl a aj ho dostali. Zaujímavé je, že z jeho generácie hráčov emigrovali mnohé známe mená - Šalát, Tomík, Bačík, Marton, či Sýkora.
V Rakúsku prežil celé jedno dvadsaťročie. Okrem svojej civilnej práce vypomáhal ako tréner aj funkcionár i tam vodnému pólu, ale pre Rakúšanov je to len rýdzo amatérsky šport a nepatria v Európe ani len k priemeru. Bolo to teda skôr hobby. Iné je to už teraz v Košiciach. Do svojho mesta sa rozhodol vrátiť v roku 2006, ťahalo ho to späť. Vrátil sa však nenápadne a až od uplynulej sezóny sa znovu vrátil k tomu, čomu obetoval celú svoju mladosť. Do vodnopólového kolotoča nabehol rovnými nohami.
"Majitelia ČH Hornets ma minulého roku oslovili. Kamarátov mám totiž vo vodnom póle stále dosť. Ja som sa bol pozrieť na mužstvo a hneď som sa doň zamiloval. Videl som v ňom enormný hráčsky potenciál. Som rád, že som dostal takúto možnosť. Povedal som teda - dobre, ale poďme to robiť na totálne profesionálnej úrovni," pustil sa do svojho milovaného odvetvia s entuziazmom a zápalom jemu vlastným. Stal sa z neho športový riaditeľ klubu a dá sa povedať, že v tejto úlohe sa udomácnil. "Prinášam aj svoje vízie, spolupracujem s majiteľmi. Musím totiž povedať, že sa mi páči ich prístup a myslenie. Mužstvo a celý klub vnímajú ozaj citlivo."
Aktuálne má na starosti najmä prácu s najmenšími, pracuje na projekte budovania čo najširšej základne. "Som taký nosník detského vodného póla v klube. Hľadáme talenty medzi tretiakmi, chodím po školách, píšem riaditeľom, oslovujem ich so spoluprácou. V mládeži máme totiž priepastnú dieru. Je trošku smola, že je to náročný šport na podmienky, lebo treba bazén. Žiaľ, po tejto stránke je stav žalostný. Podpory od štátu je veľmi málo. Všetci chceme zdravé deti, ktoré nebudú drogovať, fajčiť, piť, ale kde sa majú športovo vyžiť? Je hanba, že také veľké mesto má jediný krytý päťdesiatmetrový bazén. V zime sa vonku plávať nedá."
V ČH Hornets, ktorého je on už teraz súčasťou, by to chceli zmeniť. "Cieľom je vybudovať širokú členskú klubovú základňu, postaviť vlastný bazén a prevádzkovať klub tak, ako je to bežné vo vyspelých vodnopólových krajinách v zahraničí. Som presvedčený, že aj v slovenských podmienkach je možné niečo také dosiahnuť," vraví muž, ktorého život naučil, že nerozhodujú veľké reči, ale skutky. Aj preto v klube rozhodne nebazíruje iba na svojej riaditeľskej stoličke, ale dokázal pomôcť ako asistent aj trénerovi áčka Róbertovi Kaidovi priamo v zápasoch, a ak bolo treba, nepriečilo sa mu sadnúť za volant mikrobusu a robiť pre klubové potreby aj šoféra.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
