Zvláštnosťou je, že tieto knihy nie sú hocijaké. Jedna je „prepichnutá" zakrvaveným hákom, iná ukrytá v kvetináči s bonsajom. Tieto a iné diela vyšli spod rúk kníhviazača Františka Cimboláka. Poškodené knihy opravuje, staré reštauruje, dokonca mnohým urobí nový nápaditý obal. Ako tej „prepichnutej", ktorá nesie názov Jánošík.

„Som rodený Košičan a venujem sa výrobe väzieb," predstavuje sa F. Cimbolák. „Či už niečo treba na knihe opraviť, či previazať. Je jedno, či je to triedna kniha, zbierka zákonov, diplomová práca alebo stará kniha. Snažím sa zaberať širokú škálu v knihárčine. Vydal som sa cestou, ktorá nie je veľmi atraktívna pre iné knihárstva, lebo pri nej sú potrebné pomerne zdĺhavé procesy. V súčasnosti je zaujímavé to, čo je urobené rýchlo, vo veľkom množstve a je to lacné. Ja idem opačne. Snažím sa robiť jednu vec, lepšie, dokonalejšie. Ináč."

Prvým zamestnaním F. Cimboláka po ukončení SPŠ polygrafickej v Bratislave boli Východoslovenské tlačiarne v Košiciach. Po doplňujúcom štúdiu na FHPV PU v Prešove sa vydal na učiteľskú dráhu, odbor knihár. Do roku 2004 pôsobil ako učiteľ, no potom sa rozhodol ísť vlastnou knihárskou cestou. Nevedel však, ako začať. Prihlásil sa teda na súťaž do Skalice a tam vyhral 1. miesto. „Sníval som, že budem mať dielničku, kde by som si mohol vyrábať, realizovať sa. Splnilo sa mi to. Knihám sa venujem od skončenia školy, teda od roku 1980."

Tento umelec je jedným zo šťastných ľudí, ktorým je práca zároveň aj záľubou. „Knihár by mal mať určité umelecké cítenie, predstavivosť, výbornú zručnosť a skúšať rôzne materiály," hovorí a ukazuje knihu vsadenú v kvetináči s bonsajom. Publikácia o knihách, od českého umelca, ktorý takisto vyrába knihy, pôsobí efektne s nenápadným obalom v nápadnom kvetináči. Na jej okraji „vyrastá" bonsaj. „Sú to veci, ktoré sú určené na výstavy. Nedá sa to robiť v nejakých viackusových nákladoch. Ani by som to nerobil. Ide mi o to, aby to bol originál. Stalo sa mi, že som vyrábal niečo duplicitne, urobili sa dva kusy. No aj originál aj kópia boli v určitých znakoch rozdielne. Na tom je celá moja filozofia založená. Snažím sa vyrobiť maximálne jeden kus.

Knihy pre kráľovnú

Ďalšie knihy, ktorí má knihár vystavené, sú pastvou pre oči. Napríklad zvláštna väzba pripomínajúca veľmi starú knihu, ktorá je akoby prepichnutá krvavým hákom na kuse špagátu. Nie je na nej názov a okrem toho, že je „prepichnutá", je špagátom aj omotaná. Je to však len očný klam. Po otvorení človek zistí, že kniha sa volá Jánošík. Pri tvorbe obalu ide teda umelec po obsahu. Stará kniha s novou tvárou. Iný kúsok zase zaujme zvláštnym obalom, ktorý pripomína Popoluškin oriešok s prekvapením. Zvláštny tvar obalu pripomína majskú tvár ozdobenú farebnými doplnkami. Obal sa dá rozpoliť a vnútri je miesto pre knihu o majskej kultúre. Inú zvláštnosť ukrýva dlhá uzučká kniha, na prvý pohľad prázdna. Avšak dômyselne uložené listy ukrývajú ručne kreslenú mapu. Celé toto dielo je výtvorom F. Cimboláka. Kniha o grófovi Draculovi je celá čierna, s malým krvavočerveným názvom, kostnatou bielou rukou položenou cez vrch knihy, ktorá bola vyrobená tiež z kože. A to je iba malá časť zo zaujímavej umelcovej zbierky.

Okrem umeleckých diel vyrába F. Cimbolák aj rôzne kroniky. Jedna váži 55 kíl. Bola to slovenská kronika, najväčšia v strednej Európe. Jej rozmery boli 154 x 103 cm a vyrobil ju v roku 2000 za tri mesiace. „Keď som ju dokončil, prišla po ňu ochranka pod vedením železničnej polície. Mali len malú 'igelitku', asi im nepovedali, aká je kniha veľká a ťažká. Po prvotnom prekvapení sa otočili a vrátili sa po auto. Potom sa viezla do Bratislavy vlakom InterCity v samostatnom špeciálnom kupé. Do tej kroniky sa podpisujú mnohé známe osobnosti zo Slovenska a zahraničia, ktoré hlavné mesto navštívili. Takto sa dostala do ruky aj princovi Charlesovi pri návšteve Slovenska, ktorý sa pýtal aj na jej autora. To bolo pre mňa úchvatné."

Zvláštnou zhodou náhod sa práca košického knihára dostala do rúk i uší aj ďalším členom britskej kráľovskej rodiny. Dôkazom bola návšteva pred niekoľkými rokmi. „Prišiel jeden muž a povedal, že potrebuje niečo zviazať pre anglickú kráľovnú Alžbetu a jej manžela Philipa. Vraj budú v Tatrách na jednej konferencii. Či by som im vedel zviazať šesť kníh do kože aj s venovaním. Keď som mu povedal o tej príhode s princom Charlesom, bol milo prekvapený. Dal mi päť dní a vyšlo to."

Knihu zožul pes

Pri svojej práci sa F. Cimbolák stretol s rôznymi knihami. Každá bola svojím spôsobom kuriozita. „Ľudia prídu k lekárovi vždy, až keď je zle. Takto to býva aj s knihou. Buď sa používa dovtedy, kým sa nerozpadáva, alebo ju zožul pes. Doniesli mi aj takú. Mali ju požičanú, boli to nejaké rozprávky, no domáci maznáčik z nej vyhrýzol istú časť aj s doskou. Našťastie bez textu. Podarilo sa mi to opraviť. Tiež sa mi stalo, že mi istý otec doniesol atlas, čo kúpil synovi. Hneď ako prišli domov a otvorili ho, rozpadol sa. Bol z ťažkého kriedového papiera, veľkého formátu a nitka, s ktorou bol šitý, bola tenká ako vlas. Knihu som musel rozobrať a prešiť pevnejšou niťou."

Do rúk sa F. Cimbolákovi dostala aj kniha z roku 1745. Majiteľke ju nikto v Košiciach nechcel opraviť. Z knihy sa nezachoval obal a ona chcela, aby sa vyrobil nový. Bola to Biblia, písaná staroslovienčinou. „Najskôr sme nevedeli, keďže sa nezachoval obal, aká stará je kniha. Pri oprave, keď som opatrne prechádzal list po liste, som našiel na jednej strane tesne v chrbte zložky rok a pravdepodobne meno vtedajšieho majiteľa. Možno to nebol rok výroby, ale rok, v ktorom sa kniha používala."

F. Cimbolák priznáva, že staré knihy vyhľadáva aj sám. Keď nejakú vidí na burze či v antikvariáte a tuší, že by sa dala opraviť, skúsi to. Na knihách spred mnohých rokov sa učí a zisťuje, ako knihári pracovali kedysi. „Napríklad raz som si kúpil väzby - český Národní časopis z roku 1820. Skúmaním som zistil, že sú v nich zápisky. Pod doskou časopisu som našiel ukryté zalepené popísané listiny. Neviem, či to niekto nechal úmyselne na spevnenie knižnej dosky. V tej dobe sa využil na spevnenie rôzny papier (aj originál listu). Odpadu nemali veľa, teda nám nevedomky zanechávajú také odkazy."

Umelec tvrdí, že staré knihy pri oprave často niečím prekvapia. Stalo sa mu, že na chrbte knihy medzi doskou a väzbou našiel zošúľaný kúsok papiera s menom a rokom, možno aj majiteľa knihy. „Jeden známy mi hovoril, že opravoval knihu, o ktorej zistili, že si cez ňu ľudia posielali nejaké listiny. Slúžila im ako pošta. Nájdu sa však aj obyčajnejšie veci - omrvinky z pečiva či fúzy. Všetko sa to potom značí, na ktorej strane knihy sa to našlo a všetko sa dôkladne odkladá. Je to ako archeológia na stole. Sú to teda strašne dlhé procesy. Oprava jednej knihy môže trvať aj pár rokov."

Kronika Košíc

Najstaršia kniha, ktorú F. Cimbolák opravoval, bola modlitebná kniha z roku 1670. Keď sa také niečo dostane do ruky bežnému človeku, určite sa bojí knižku poriadne chytiť, keď si predstaví, že ju kedysi dávno mal v ruke nejaký šľachtic či kazateľ. Kniha je stará i vyzerá staro a človekom zmietajú rôzne pocity. Zaujíma nás teda, či F. Cimbolák nemá strach robiť do takejto knihy nejaký zásah, nieto ešte vymieňať obal. Možno s rizikom sa, že svedectvo zašlých čias úplne rozpadne na prach. „Práve to je zaujímavé, že tie knihy, ktoré majú 200 či 400 rokov, sa robia najlepšie. Je to výlučne ručný kvalitný papier. Práve preto tie knihy tak dlho vydržia. Ručný papier, ak ho nepoškodí voda alebo nepríde do kontaktu z ohňom a je uskladnený na dobrom mieste, má tendenciu prežiť 500, 600 a viac rokov. Žiaľ, niektoré dnešné papiere nie sú vhodné na knižné väzby, pretože po krátkom čase žltnú." Na dôkaz vezme knihu viazanú okolo roku 1970. Papier viditeľne žltne a umelec hovorí, že pri tomto procese zožltne úplne. „Je to nešťastie pre tieto papiere. A tieto sa už o sto rokov nebudú dať opravovať. Papier sa zlomí, rozpadne..."

F. Cimbolákovi sa dostala do rúk aj iná zaujímavá stará kniha o magických znakoch. Keďže sa mu veľmi páčila, rozhodol sa urobiť si kópiu. Avšak tá je taká dokonalá, že bežný človek nezistí, že ide o repliku. Kniha na pohľad i dotyk vyzerá ako staré dielo starých majstrov. Dokonca z nej cítiť naozajstnú vôňu histórie. „To bol zámer. Pár ľudí som na tom aj nachytal. Kniha bola zaujímavá aj niektorými znakmi, o ktorých sme zistili, čo znamenajú. Nevieme však, z ktorého roku kniha bola, často sa stáva, že sa z nich stratí prvá strana, titulný list, na ktorej je rok, prípadne kde sa väzba tlačila. Je to taký akoby rodný list knihy. Potom môžeme rok iba hádať. Je to veľká škoda."

Každý, kto vidí prácu tohto Košičana, ani na chvíľu nemôže pochybovať, že je to veľký umelec. A nemyslia si to iba bežní ľudia. Skromný človek z malej dielničky ukazuje hrubú knihu, ktorá je pre neho veľkou poctou. Je to Encyklopédia významných slovenských osobností. Aj on tam má svoj malý stĺpček životopisu a práce s fotografiou. „Momentálne robím kroniku pre mesto Košice. Dúfam, že ju v blízkom čase dokončím a že ju urobím tak, ako si to predstavujem. Mojím veľkým snom je vytvoriť dielo v spolupráci s dcérou Lenkou, ktorá vyštudovala výtvarný smer na FHPV PU v Prešove. Skúsiť šťastie aj na iných medzinárodných súťažiach a výstavách. Túžim, vyrobiť knihu ktorá by bola súčasťou nejakého filmu, napr. historického, ako bola veľká kniha vo filme Bathory, do ktorej písal mních Cyril. Venovať sa záchrane starých historických väzieb v kláštoroch, archívoch, prípadne súkromných zbierkach..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári