Pomáhali policajti, hasiči, vojaci, civilná ochrana mesta a ďalší dobrovoľníci. Okrem silovej a materálnej podpory sa obete záplav dočkali aj tej psychickej. Tú im poskytovali psychológovia z košického Psychosociálneho centra, ktoré je mestskou príspevkovou organizáciou. Dvoch z nich sme oslovili.

Psychickú pomoc si vyžiadali samotní starostovia. Ozvali sa z Mestskej časti Košice Krásna, ktorú začiatkom júna evakuovali a z obce Nižná Myšľa. V tej následky povodní pretrvávajú dodnes v podobe zosuvov pôdy a domov, rúcajúcich sa ako domčeky z karát. V pohotovosti bolo 11 psychológov. Do centra diania sa odborníci dostali v najkritickejších dňoch. Počas evakuácie Krásnej presviedčali obyvateľov, aby opustili svoje obydlia a odišli do bezpečia. Niektorých sa z domov podarilo dostať, iní tvrdohlavo zotrvali.

"Ku každému človeku je potrebné pristupovať individuálne, čiže jednotlivé postupy sa od seba líšili," spomína jedna z krízového tímu psychológov a riaditeľka Psychosociálneho centra Miroslava Heráková. "Základom je nadviazať s človekom bližší kontakt a pokúsiť sa získať jeho dôveru. Často je v panike, bojí sa o svoju rodinu, zdravie i majetok a tak ťažšie spracováva slová, ktorými sa k nemu prihovárame."

Ak sa podarí nadviazať prvotný kontakt, pre odborníkov je to prvý úspech. "Zvyčajne je na to málo času. Snažíme sa ho presvedčiť o tom, že je potrebné, aby splnil to, čo mu odporučil starosta alebo krízový štáb. Je v krízovej situácii a je mu ťažké rozhodnúť sa, koho má poslúchnuť. Či svoje myslenie, alebo iných ľudí."

Podobný vnútorný boj v sebe zohrával jeden z obyvateľov Krásnej. Ženu a deti poslal do bezpečia, ale on za žiadnu cenu nechcel opustiť dom. Vzhľadom na to, že mal strážneho psa, psychológovia s ním komunikovali cez bránu. "Podali sme si ruky a oslovovali sa krstným menom. Kontakt s človekom je potom bližší. Porozprávali sme sa a vysvetlili mu jeho situáciu, ale aj tak povedal, že neodíde. Vedel, že ak tam ostane, voda ho môže zatopiť, ale aj tak neodišiel. Poďakoval sa, že sme sa s ním porozprávali a dúfal, že sa stretneme opäť. Všade naokolo bola už vtedy voda. Jeho dom napokon nezalialo." Podobne sa o majetok obával aj ďalší Krásňan. Ten zostal v dome aj s dvomi deťmi, manželkou a svokrou. "V žiadnom prípade nechcel odísť. Napokon sa nám podarilo presvedčiť staršiu ženu a všetci odišli do bezpečia."

Väčšinu obyvateľov dokázali psychológovia prehovoriť, a tak opustili svoje domy. "Ľudia sú v takých chvíľach vystrašení," pokračuje M. Heráková. "Počujú o evakuácii z miestneho rozhlasu, psychológ i starosta ich presviedča, aby odišli, vypne sa elektrina... Človek si potom uvedomí, že sa deje niečo vážne. To boli faktory, ktoré často pomohli k odchodu."

Rúcajúca sa Myšľa

Do Nižnej Myšle prišiel tím špecialistov vo chvíli, keď nastali prvé zosuvy pôdy a začali padať prvé domy. "Tí ľudia na tom boli naozaj zle. Jedna tretina domov mala narušenú statiku a hrozilo jej zrútenie, ďalšia tretina bola zaliata vodou a posledná časť obce žila v strachu, lebo očakávali, že aj ich domy spadnú. Niektorí ľudia s týmto strachom takto v domoch prespávali. Na psychiku to musela byť enormná záťaž..."

Ako prvých stretla psychologička štyroch mužov. Stáli na miernom svahu a pozerali dole kopcom. Po príchode psychológov jeden z nich povedal, že ďalšiemu pred 20 minútami spadol dom, a tak chlapi sledovali zrúcaninu. "Ten muž bol v šoku a len ťažko sa s ním dalo zhovárať. Bolo na ňom vidno jeho obrovské zúfalstvo, strach a tiež pocit viny, že neurobil niečo, čím by svoj dom lepšie zabezpečil."

Aj napriek všeobecnému prijatiu obyvatelia Nižnej Myšle nevnímali prítomnosť psychológov len pozitívne. Jeden muž odbornú pomoc spočiatku nechcel. Tvrdil, že mu už nič nemôže pomôcť. "Podarilo sa nám ho presvedčiť a keď sme odchádzali, bol vďačný, že sa mohol porozprávať o všetkom, čo ho ťaží." Plač, slzy, beznádej a obavy z budúcnosti. Tieto emócie sa takmer hmatateľne vznášali v ovzduší postihnutej obce. Väčší priechod citom dávali ženy. "Muži sa snažili byť statoční, aj keď slzy v očiach mali," tvrdí M. Heráková. "Na smútok však nebolo veľa času. Prvotný šok opadol a nastávala ďalšia fáza. Ľudia sa museli dostať späť do každodennej rutiny a odpratávať následky."

Psychologička tvrdí, že pomôcť možno aj človeku, ktorý je nešťastný a má pocit, že je v bezvýchodiskovej situácii. "Treba ho uistiť, že jeho emócie sú oprávnené, a že je to úplne v poriadku. Pokúšame sa ho pripraviť aj na ďalšie situácie, zabezpečiť kontakt s blízkymi či priateľmi. Poskytnúť mu suché oblečenie, jedlo, prípadne objatie, ak to dovolí. Snažíme sa ho nasmerovať na to, že život sa nezastavil a pokračuje ďalej a aké je dôležité to, že jeho blízki sú v poriadku, i keď stratil mnohé hmotné veci. Obyvatelia vedeli, že ich opäť čaká práca a každodenné starosti, že treba akútne riešiť ich bývanie, takže sa orientovali na budúcnosť."

Odborníčka popísala aj to, ako sa ľudia s podobnou situáciou vyrovnávajú. Prvá je akútna fáza, keď mimoriadna udalosť prichádza. V druhej, prechodnej fáze, človek spracúva, čo sa stalo. Pokúša sa vrátiť do bežného života a získava potrebné informácie o tom, ako si pomôcť. Poslednou fázou, ktorá môže trvať celé mesiace a roky, je dlhodobá fáza. Sprevádzajú ju spomienky na udalosti. A tie zvyčajne neodchádzajú do konca života.

Evakuovali zvieratká, hľadali kostol

S "povodňovými" ľuďmi sa v krízových situáciach zhovárala aj ďalšia členka tímu, psychologička Lucia Ištvániková. Počas evakuácie Krásnej si všimla, akí boli najmä starí ľudia dezorientovaní. "Je pochopiteľné, že vôbec nevedeli, ako sa v takej situácii správať. Niektorí boli naľahko oblečení, mali so sebou len tie najdôležitejšie veci. Silové zložky sa starali o bezpečnosť týchto ľudí, a preto nemali čas pozhovárať sa s nimi. Na to sme tam boli my. Aby sme ich upokojili, rozhovorom im odľahčili situáciu, poskytli im základné informácie a podporu."

Ženy sa obávali o svojich mužov, ktorí zostali strážiť príbytky, preto sa psychológov pýtali, či sa po chlapov niekto vráti a odvezie do bezpečia. "Niektorí vôbec nevedeli, na akom sídlisku sa nachádza škola, do ktorej boli evakuovaní. Spomínam si, ako ma oslovila staršia žena s prosbou, aby som jej zistila, kde presne sa v mestskej časti nachádza kostol, aby sa mohla ísť ráno pomodliť."

Evakuovaní Krasňania napriek svojej neľahkej situácii nezabúdali ani na domácich miláčikov. "Brali si so sebou zajkov či korytnačky. Práve prostredníctvom korytnačky sme dokázali nadviazať a rozvinúť komunikáciu s jednou rodinou. Postupne sme od zvieratka prešli k ďalším témam, ale samotnej povodne sme sa nedotkli."

Nadväzovanie kontaktu pokladá psychologička za jeden z najpodstatnejších momentov tejto práce. "Spôsob priblíženia k človeku je vždy rôzny. Treba si všímať alebo vycítiť, čo v danej chvíli najviac potrebuje. Napríklad, ak vidím, že niečo hľadá a obzerá sa, oslovím ho, či mu netreba s niečím pomôcť. Občas stačí podať zápalky, ak si nemá čím zapáliť cigaretu alebo doniesť deku, pretože mu je zima. Dôležité je získať si dôveru."

Čas, ktorý psychologička strávila v prítomnosti ľudí, postihnutých povodňou, sa v jednotlivých prípadoch líšil. Okrem rodín, ktoré navštívila, aspoň na krátku chvíľu komunikovala s každým, koho stretla, aby všetci vedeli, že s kolegyňou je v obci a môžu sa na ne pokojne obrátiť. Ľudia sa jej zverovali s rôznymi problémami. Myšľanov trápila neistá budúcnosť. Bolo potrebné podporiť ich a usmerniť, čo ďalej. "V našich rozhovoroch dominovali obavy, či ich dom spadne, alebo nie, najmä ak sa objavili pukliny na stenách. Snažili sme sa upriamiť ich pozornosť na každodenný život a najmä na budúcnosť. Životná situácia, v ktorej sa ocitli, je veľmi stresujúca a zložitá, ale na druhej strane boli radi, že prežili a nikomu z ich blízkych sa nič nestalo."

Ako si poradiť a pomôcť človeku, ktorý má pocit, že sa mu zrútil život? To je otázka, ktorú si zrejme kladú ľudia, ak započujú, že v zatopených oblastiach pomáhali psychológovia. Akej línie sa teda musí odborník v takto výnimočných prípadoch držať? "Úcta a rešpekt sú vždy prvoradé. Určite sme nemohli prísť a snažiť sa niečo 'zľahčovať', keď sme videli realitu. A nikto ich nemôže presvedčiť o opaku. Takmer všetci, s ktorými som sa stretla, potrebovali vyrozprávať priebeh povodňových udalostí aj svoje osudy. Našim cieľom bolo podporiť a povzbudiť ich. Orientovať ich myšlienky na budúcnosť, na to čo ich čaká, na čo sa musia pripraviť, aké možnosti a zdroje majú k dispozícii."

Práca psychológa si vyžadovala skutočne ľudský prístup. "Počúvali sme ich a chápali starosti, ktorými prešli a ktoré ich čakajú. Snažili sme sa spoločne nachádzať riešenie ich problémov. Potrebovali si utriediť myšlienky a odkomunikovať svoje možnosti týkajúce sa bežného života, ako bol opätovný nástup do práce či vybavenie náhradného termínu skúšky." Napriek ťažkej situácii, v akej všetci zasiahnutí ľudia boli, nemysleli len na seba, ale predovšetkým na druhých, čo L. Ištvániková veľmi oceňuje. "Upozorňovali nás na ďalších ľudí, ktorí potrebovali pomoc. Choďte sa porozprávať s tým alebo tamtým susedom, potrebuje to a dobre mu to padne, hovorili nám."

Emócie na uzde

Nadmerné množstvo emócií v podobe smútku, napätia, strachu v kombinácii s nebezpečenstvom situácie pôsobili aj na samotné psychologičky. Obe svorne tvrdia, že ich vnútorné pocity nemohli navonok prejaviť, aby postihnutých ľudí v núdzi nerozrušili ešte viac. "V každej situácii sme priamo v kontakte s človekom skutočne blízko. No nemôžeme si dovoliť, aby to plne zasiahlo naše vnútro, pretože potom by sme už neboli nápomocní. Preto sme špeciálne školení a musíme vedieť zvládnuť krízové situácie. Samozrejme, niekedy nie je na škodu, ak emócie prejavíme a je to v poriadku, pretože to v zblížení s klientom môže pomôcť," vysvetľuje M. Heráková.

Aj pre L. Ištvánikovú bolo pôsobenie medzi týmito ľuďmi veľmi silným momentom. So svojimi emóciami si však ako psychologička musí vedieť poradiť. "Ich situácia sa ma veľmi dotkla, ale v danej chvíli nad tým nepremýšľam. Neskôr doma mi však napadlo, čo by som robila v rovnakej situácii ja... V teréne sme však boli kvôli týmto ľuďom."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári