Košičan Tomáš Hurtuk spoznával krásy rumunskej prírody

Takmer každý človek má nejaké záľuby. Niekto rád športujú, iný zbiera známky či mince a sú aj takí, ktorí milujú cestovanie po svete a objavovanie neznámych miest.

Medzi nich patrí aj Košičan Tomáš Hurtuk, ktorý niekoľkokrát do roka chodí do Rumunska, aby si poobzeral jaskyne, hrady či iné prírodné skvosty tejto krajiny. Dnes si zaspomínal na mnohé zaujímavostih, ktoré po ceste videl a zažil.

„Zo všetkého najviac ma baví jaskyniarstvo," začína Tomáš svoje rozprávanie. "Začal som sa mu venovať zhruba pred siedmimi rokmi v jaskyniach Slovenského krasu neďaleko Košíc. Boli to zo začiatku menšie jaskyne. Neskôr som sa zoznámil s miestnym speleoklubom Cassovia a stal sa aj členom. Nadväzoval som kontakty a postupne sa zoznamoval aj s vážnejšími jaskyňami. Či už v krase, alebo v iných častiach Slovenska."

V začiatkoch pestoval turistiku, spoznával Zádiel, Ružín, Slovenský raj. Takto sa dostal aj k jaskyniam. „Keď sme tam chodili, vždy sme našli nejakú malú jaskynku, ktorú sme preskúmali. Neskôr sme sa náhodne nakontaktovali na človeka, ktorý bol zhodou okolností jaskyniar. S ním sme potom chodili po rôznych jaskyniach. Tento človek sa poznal s jedným archeológom a aj s ním sme chodili do jaskýň a kopali sme. Podarilo sa nám nájsť nejaké črepy či staré mince. Raz aj časť ľudskej lebky. To boli také začiatky."

Nasledovali ďalšie i hlbšie jaskyne. Navyše sa venovali aj športovému lezeniu a chceli vidieť aj nejaké priepaste. „Kvôli tomu sme sa oboznámili s jaskyniarskou lezeckou technikou, čo už pre nás nebol problém. Začali sme zdolávať priepasti. Čo sa týka bezpečnosti, o tom sa v začiatkoch veľmi nedalo hovoriť. My sme boli veľmi nadšení a plní sily, no našťastie sa nikdy nič nestalo. Hnalo nás to stále dopredu." Netrvalo dlho Tomáš s kamarátmi dostali chuť porieť sa aj ďalej, mimo Slovenska.

Starší členovia speleoklubu Cassovia získavali mnohé skúsenosti aj v zahraničí, konkrétne v Rumunsku. Za posledných 20 rokov si tam vybudovali určité zázemie a získali mnoho kontaktov. „Práve vďaka nim som aj ja asi pred dvoma rokmi začal spoznávať jaskyne v Rumunsku. Tam som privoňal k vážnejším jaskyniam. Niekedy sme tam strávili aj týždeň a boli sme pozývaní na rôzne akcie. Rumunská federácia jaskyniarstva usporadúva každý rok kongres, na ktorý nás už pravidelne pozývajú. Preto tam ideme na dlhší čas a okrem jaskýň si pozrieme aj mnohé iné zaujímavosti a kultúrne pamiatky."

A čo ho na poznávaní najviac baví? „Zo začiatku to bolo nadšenie, poznávanie a prekonávanie samého seba. Tiež sa mi veľmi páčila krásna výzdoba v jaskyniach. Často to bolo aj preto, že sme chceli posúvať svoje hranice. Či už fyzické alebo psychické. Keď človek vojde do jaskyne, vníma tu atmosféru a ticho. Chodíme do rôznych jaskýň. Do už objavených i neobjavených. Niektoré vyzerajú, že v nich nikto nebol, no boli objavené pred 20-30 rokmi. Navštívilo ich mnoho jaskyniarov, napriek tomu sa dá povedať, že človek vstúpi na miesta, kde nikto pred ním nebol."

Sú totiž miesta, ktoré je fyzicky i psychicky náročné prekonať, rôzne úzke priestory, ktoré treba preplaziť, alebo aj úzke šachty. Teraz Tomáša baví nielen únik pred svetom a vzrušenie, ale aj partia ľudí, ktorí sa okolo toho stretnú. Podľa neho to stojí za to. „Do Rumunska som sa dostal prvýkrát na pozvanie starších členov klubu. Zhodou okolností mal byť aj kongres. Vybrali sme sa teda na týždňové spoznávanie krajiny. Dohodli sme sa aj s našou kamarátkou Rumunkou, ktorá nám robila sprievod. Je tiež jaskyniarka a okrem toho má veľkú záľubu v histórii a kultúrnych pamiatkach. Teda sme spoznali všetko od jaskýň, cez kultúrne pamiatky až po mnohé turisticky zaujímavé miesta."

Celý týždeň Slováci prespávali, kde sa dalo. „Často sme po tme niekde prišli, rozložili sa, zaspali a až ráno sme zistili, kde sme. V úplne prvú noc v Rumunsku sme prišli vyčerpaní a zaspali sme. Ráno sme videli, že sme spali na tisícoch fosílnych slimákov, ktorí tam skameneli pred mnohými rokmi. Nazvali sme to Údolie fosílií. Každý deň sme sa posúvali niekde inde a cestou sme navštívili všetko zaujímavé. Ako napríklad hrad Hunedoara, ktorý je veľmi pekný. Pozreli sme si aj mnohé zrúcaniny. Napríklad hrad v Karpatoch, ktorý opisoval Jules Verne. Tiež mnoho starých kamenných kostolíkov, ktoré často boli na takých miestach, kde by si ich nikto nevšimol. Zarastené ako z rozprávky. Na prvý pohľad to vyzeralo opustene, niekde sa dalo vojsť iba cez okno. Vnútri to vyzeralo, akoby tam zastal čas. Na stole ležala stará biblia viazaná v koži. Muselo to tam ležať mnoho rokov. U nás by to už dávno niekto rozkradol alebo by okolo stáli veľké ploty."

Takýchto miest je podľa Tomáša v Rumunsku veľa. No človek nemá šancu ich vidieť, ak ho nesprevádza nejaký „domorodec". Vďaka rumunskej kamarátke sa slovenská výprava dostala aj na ruiny rímskeho mesta, kde im porozprávala rôzne legendy i popísala, čo-kde bolo a na čo to slúžilo.

Rumunsko je v porovnaní so Slovenskom, čo sa týka jaskýň, gigant. Kras je tam omnoho väčší. Tomáš hovorí, že často sa u nás považuje za veľkú jaskyňu taká, ktorá má šesť, sedem kilometrov. Rumuni by povedali, že je to malá jaskyňa a neoplatí sa tam ísť. „Tak som mal možnosť zoznámiť sa v Rumunsku s obrovskými jaskyňami, ktoré mali veľké siene - dómy. Raz, zhodou okolností na mojom prvom zájazde, sme sa presunuli do dedinky, ktorá sa volala Čoklovina. Je to malá dedinka, ide sa tam lesnou cestou. Spali sme na lazoch, kde sme šli pešo. Ráno sme sa vydali do jednej jaskyne, ktorá je aktívna na vodnom toku. Šliapali sme vo väčšej skupine asi hodinu a pol cez rôzne prekážky a ploty. Okolo nás sa voľne pásli kravy. Prišli sme k nejakej skalnej stene. Bola to ukážková slepá dolina, kde potôčik, ktorý tiekol údolím, mizol v skale. Tam sa začínala naša cesta do jaskyne."

Tá zaujala Tomáša aj tým, že bola vodná, teda sa museli pred vstupom obliecť do neoprénov. Po zlanení asi 60 metrov sa dostali na aktívne riečisko. Po ceste museli niekoľko kilometrov prekonávať hlbokú vodu, silný prúd a museli podplávať viacero polosifónov. „Dovtedy som niečo také nepoznal, bol to zážitok. Zaujímavé bolo, že sme sa nevracali späť, ale vyšli z jaskyne s potokom, ktorý vyvieral na opačnej strane skaly. Navštívili sme aj inú vodnú jaskyňu, ktorá sa volá Šura mare, v preklade Veľká stodola. Tento názov bol pre ňu príznačný. Prístup bol v úzkom kaňone, kde sme asi hodinu šli po potoku. Zrazu sa pred nami otvoril portál vysoký asi 70 metrov. V jaskyni bol silný prúd, museli sme preplávať mnoho jazier, preliezť popod mnohé nízke steny, zliezť mnoho vodopádov."

Po dlhom čase prešli konečne do obrovskej sály, kde už pred nimi boli rumunskí jaskyniari, ktorých slovenskí videli niekde v diaľke. Prezrádzali ich iba malinké svetielka. Na konci tejto siene sa im ukázala nádherná výzdoba. Mnoho jazierok, o ktorých Tomáš hovorí, že pripomínali rímske kúpele. „Na mnohých miestach sme videli aj jaskynné perly a inú výzdobu, o ktorej keď hovoríme Rumunom, trochu nám závidia. Nie všetci totiž mali možnosť byť na týchto miestach. Videli sme aj menej náročnú jaskyňu, v ktorej nebol taký problém pohybovať sa. Tiež mala nádhernú výzdobu."

Na jednej planine sa nachádza jaskyňa, ktorá nie je zaujímavá výzdobou, ale tým, že sa tam v blate zachovali odtlačky pračloveka. Žiaľ, Tomáš hovorí, že sa mu nepodarilo vidieť ju. Bola totiž uzamknutá a nebol tam nikto, kto by im otvoril. V inej jaskyni, ktorú navštívili, by sa mohli pokojne robiť preteky v behu cez prekážky. Samozrejme, keby tam bolo viac svetla. Je v nej totiž množstvo preliezačiek, rebríkov, možností plazenia po suchu či cez vodu.

„Jaskýň v Rumunsku je strašne veľa" tvrdí Tomáš. "Keď človek niekde táborí a pozrie sa na mapu, všade je to samá diera. U nás ich nie je až tak veľa. V mnohých jaskyniach je nádherná výzdoba. Či už sú to obrovské, gigantické kvaple, ktoré sú v obrovských sálach, alebo jazierka, ktoré pripomínajú rímske kúpele. Je tam mnoho vodopádov. Videli sme aj krásne útvary, ktoré pripomínali koralový útes. Alebo aj rôzne skameneliny živočíchov ako tie slimáky."

Okrem toho, čo všetko Tomáš v jaskyniach videl, má aj jeden zážitok s tým, čo tam našiel. „Raz, pár dní pred Silvestrom, sme boli v Medvedej jaskyni. V nej sa nachádza mnoho pozostatkov jaskynného medveďa. Myslel som, že to bude jedna kosť či lebka. No prišli sme na miesto, kde zo sedimentu trčalo množstvo kostí. Kamarát Rumun, ktorý nás tam sprevádzal, vzal jeden očný zub, ktorý mal asi osem cm a dal mi ho na pamiatku."

Inou zaujímavosťou bola Červená sieň. Tomáš sa dozvedel, že sa vraj nad touto jaskyňou nachádza pálenica. Nepotrebný materiál z pálenia sa vylieva niekam k potoku a vsiaka do jaskyne. Preto je celý strop s kvapľami červený. „Kamarát to skúšal obliznúť, no vraj to nechutilo ako pálenka," smeje sa. Úsmevnú príhodu si odniesli aj z odchodu z jednej jaskyne. Vonku bolo mínus 18 stupňov a keďže všetci sa brodili vo vode a boli mokrí, k autu došli zamrznutí. Tomáš tvrdí, že keď nasadali do auta, cítil sa ako Pinocchio. Kombinézu mal každý úplne zamrznutú a nevedel sa poriadne hýbať. Chvíľu trvalo, kým sa vyzliekli.