V Laose sa ako lektor brodil hodiny po pás vo vode, aby sa dostal k študentom, v Letanovciach mal zas na začiatku problém rozlíšiť 20 žiakov s rovnakým priezviskom. Zaujíma ho mágia, z recesie patrí medzi prvých, ktorí vlastnia pozemky na Mesiaci, venuje sa fotografovaniu i štúdiu výtvarného umenia.

Patrilo by sa, aby človek s priezviskom Fifik vynikal dôvtipom. Či je to naozaj tak, to sa Ján Fifik tvrdiť neodváži. Vraj to majú posúdiť iní. "Trošku som však po pôvode môjho mena pátral. Zistil som, že okolo roku 1760 prichádzali na Slovensko ľudia z nemecky hovoriacich oblastí. V tej dobe sa venovali prípravám vystúpení pre dvor, hrad či kaštieľ. Z toho zrejme pramení aj moja láska k umeniu," vraví a dodáva, že ho nadchýna aj mágia, a to najmä telepatia, hypnóza či liečiteľstvo - alternatívna medicína, osobitne akupresúra, moxibúcia, magnetoterapia a hypnóza.

Cesta J. Fifika životom ani zďaleka nie je priamočiara a križuje ju množstvo míľnikov i príležitostí. Tie ani tak neprichádzajú samy, skôr ich vyhľadáva. "Je to veľká miera mojej iniciatívy. Lebo napríklad v čase, keď som bol lektorom v zahraničí, nás tam bolo zo Slovenska vyslaných na rôzne posty za celú dobu hádam 30. Ale nie každý mal snahu priblížiť krajinu našincom a nenechať si informácie len pre seba. Prvýkrát som sa na to odhodlal niekedy v 80. rokoch a nemal som k dispozícii žiadny internet ani inú techniku. Mojím jediným spojením s domovom bol starý telex na ambasáde. A to, čo som doniesol domov, bolo z prvej ruky." Ako podotýka, keby mal odjakživa tendenciu sedieť a čakať na "východ slnka", nič by v živote nedosiahol.

Na vysokej škole vyštudoval slovenčinu a francúzštinu a hneď sa zamestnal ako učiteľ. "Dostal som umiestenku do základnej školy v dedinke Spišský Hrušov, kde som bol asi len štyri dni. Zodpovední totiž zistili, že si pomýlili úväzkové plány a prešupli ma do Letanoviec." Tam prelúskal školu od učiteľa, cez triedneho, až po riaditeľa. Ako rád spomína, podarili sa mu s kolektívom učiteliek krásne veci, hoci v ťažkom prostredí. Zo 750 žiakov bolo totiž 480 rómskych detí. "Nebolo to ľahké, dochádzali do školy z piatich rôznych dedín. Ale spomínam na to v dobrom. Aj preto, že niečo také človeka naučí pokore. Ľudskej aj učiteľskej. Bola to obrovská škola života. Mohol som zabudnúť na všetku teóriu a musel sa prispôsobiť podmienkam. Šokom bola už len prvá návšteva triedy, keď som mal v 5.B z 34 žiakov 23 s priezviskom Pecha. A teraz si poraď! Bol som z toho úplný magor," smeje sa dnes a netají, že keď stretáva po rokoch svojich zverencov a vidí, že si v živote našli uplatnenie, hreje ho dobrý pocit.

Ťažké začiatky sú mu však súdené. Pri jeho spomienkach má človek pocit, že mu nič nespadlo do lona zadarmo a všetko si musel zaslúžiť. "V živote to naozaj nie je ľahké. Vezmite si napríklad moje prvé pôsobenie na univerzite v Laose v rokoch 1986 až 1989. Ľudia totiž vidia len jedno. Bol v cudzine, zarobil. Pravda je však úplne iná. Pôsobil som na univerzite, kde bolo ďalších 38 lektorov z rôznych krajín a v ich rebríčku som bol, čo sa týka vybavenia, podmienok i platu, suverénne na poslednom mieste." Technické vybavenie lektorov totiž záviselo od finančnej úrovne ambasád ich krajín, takže J. Fifik skončil s tamojším skladacím kufríkovým gramofónom a 30 platňami, kým jeho kolegovia vyučovali s diaprojektormi a klimatickými zariadeniami v triede či byte. "Učil som tesne pod strechou, žiadne steny, len podporné trámy a horúci ťažký vzduch. Sedem mesiacov v roku tam bolo 45 stupňov, tak si viete predstaviť, že chlapcovi spod Tatier riadne tečie pot do topánok. Moji kolegovia mali murované steny a japonskú klimatizáciu. Bol to ťažký chlebík a vyžadovalo si to riadnu dávku sily a entuziazmu, aby ste to zvládli."

Keď totiž napríklad nastali monzúnové dažde, musel sa do školy brodiť aj po pás vo vode. "Boli to neskutočné vedrá vody, ktoré na vás Boh leje zhora a keď si nedáte pozor, zlomí vám to krčnú chrbticu. Ostávalo mi len brodiť sa a keď som prišiel celý premočený, prezliekol som sa, trochu vysušil a šiel vyučovať. Nemali sme ani vhodné učebnice, takže som sa na každú hodinu pripravoval v laoštine. Zaplatil som jednému Laosanovi pivo, a ten mi učivo prekladal, vďaka čomu som sa rýchlejšie odrazil z miesta a po polroku už so mnou študenti celkom pekne komunikovali." Mnohých by také neľahké podmienky odradili, no on preukázal húževnatosť. "Nerád sa vzdávam. Keď sa človek raz dá na boj, musí ho aj dobojovať."

Na začiatku problémy, na konci úspech. Presne taký model charakterizuje J. Fifika aj vo funkcii šéfredaktora bývalého Východoslovenského vydavateľstva. "Mal som to šťastie, že som po návrate z Laosu v roku 1989 vyhral konkurz. V tom čase vydavateľstvo veľké úspechy nežalo a sústreďovalo sa na univerzitné zborníkové práce či drobné publikácie múzeí. Aj preto bola moja práca v začiatkoch úmorná a skôr úradnícka. No potom nastal zlom." V čase nežnej revolúcie sa situácia aj na knižnom trhu značne zmenila. Stačili dobré nápady kolektívu i jeho vlastné a vydavateľstvu sa začalo dariť. Ako prví v Čechách a na Slovensku vydali Makrobiotiku od japonského profesora Kušiho, 6-dielny zväzok knihy Synovia veľkej medvedice, fotografickú kuchárku Doktora Oetkera Barborkine koláčiky a množstvo ďalších úspešných titulov. "Musím ešte spomenúť Fatimu, matku prorokov a Život po živote od Moodyho. Predával sa lepšie ako teplé rožky. A takých kníh sme mali za dva roky okolo 18, až kým neprišlo rozhodnutie ministerstva kultúry, že je pre nás budova priveľká. To bol začiatok konca. Odvážim sa však tvrdiť, že naše knihy sú dodnes ozdobou každej knižnice."

Rovnako J. Fifik s láskou spomína na svoje diplomatické pôsobenie v Ázii. Začiatky tejto fázy života musíme hľadať v Laose, kde sa neuspokojil s pozíciou lektora a okato dával svetu najavo záujem o reálie tejto krajiny, čím sa stal zaujímavým. "Naša bývalá československá ambasáda postrehla moju iniciatívu a začala mi dávať určité úlohy, napríklad v rámci kultúry. Zapáčilo sa mi to a uvidel som priestor pre moju možnú budúcu sebarealizáciu. Prihlásil som sa na diaľkové štúdium diplomacie a to, že som sa neskôr dostal na pozíciu veľvyslanca, nebolo žiadne politické rozhodnutie, ale zúročenie môjho niekoľkoročného priameho pôsobenia v teréne a poctivých štúdií."

V zahraničí strávil spolu 13 rokov. "Neboli to ľahké roky. Zažil som vojnu v Kambodži, problémy Červených Kmérov, vojenské konflikty medzi Thajskom a Barmou či Thajskom a Laosom. Mám v živej pamäti vybuchovanie nástražných mín v Laose aj vo Vietname, ale i početné záplavy a zemetrasenia. Keď si človek spätne premietne ten svoj film, zistí, že zažil naozaj všeličo. Našťastie je pamäť taká geniálna, že dokáže potláčať záporné momenty a ostane len to krásne," vraví východniar, ktorý pôsobil v Laose, Thajsku, Kambodži, Vietname, Taiwane, Hongkongu, Číne i Mongolsku. Netají, že dnes pociťuje miernu ľútosť. Nie z toho, že momentálne žije v Košiciach, lebo Slovensko miluje. Na svedomí ju má skutočnosť, že Ázii podľa neho nevenujeme takú pozornosť, akú by si zaslúžila. "Peking má napríklad 17 miliónov obyvateľov a žije v ňom 1 a pol milióna cudzincov. Množstvo mladých z Európy tam chodí na stáž. U nás sa len z času na čas objaví v časopisoch dvojstránka, ponúkajúca pohľad na súčasnú komunistickú Čínu, ktorá na našinca pôsobí ako strašiak a nadobudne dojem, že sa tam vôbec nedá prežiť."

Podľa J. Fifika je veľkou chybou, že sme sa nerozumne vzdali pôsobenia v tejto oblasti sveta a zanedbávame aj jazykovú prípravu mladých ľudí. Na základe svojich skúseností sa domnieva, že máme čo ponúknuť a naopak vedeli by sme aj veľa získať. "Vieme poskytnúť kvantum zaujímavých vecí aj zinkasovať peniažky. Veď len takú úpravu Mekongu v Laose robil náš odborník, docent Miroslav Liška, ktorý má dnes hádam už 84 rokov. Ale keď komunikujem s priateľmi na tamojších ministerstvách, dodnes ho spomínajú a vravia: To nebol inžinier, ale Pán inžinier. Výraznú stopu zanechali mnohí odborníci zo Slovenska, Košičania, ktorí stavali mosty v Laose, experti na modernizáciu vagónov, vojenskí experti.

Keďže okrem mágie je veľkou vášňou J. Fifika literatúra a kultúra, nebol by to on, keby sa nejakým spôsobom nepokúsil sprostredkovať našincom zážitok z ázijského umenia. V Košiciach tento rok založil súkromnú galériu WAWA, v ktorej prezentuje ázijské výtvarné umenie. "Viete koľko krásnych vecí, ktoré vás chytia za srdce, ponúka ázijská kultúra? My z toho poznáme akurát tak preslávený čínsky cirkus a panuje tu presvedčenie, že ázijské umenie je diametrálne odlišné od nášho. Preto som sa rozhodol presvedčiť Košičanov o opaku. Keď sa totiž na vystavené obrazy pozriete, často vôbec nebudete vedieť dešifrovať, kde boli vytvorené. Či v Ázii, alebo u nás." V dohľadnom čase plánuje na Slovensku prezentovať aj ázijské umelecké sklo či fotoknihy.

Pestrosť záľub, medzi ktorými majú miesto aj kuriozity v podobe recesie, kupovanie pozemkov na Mesiaci či rôzne formy mágie, vysvetľuje J. Fifik po svojom. "Bavia ma všetky zaujímavosti, na ktoré natrafím. Niekto je fanatik do futbalu či hokeja, ja sa nechám opantať niečím originálnym. Fascinuje ma ezoterika, aurológia, zbieram slovníky, ešte stále aj pohľadnice, telefónne karty, no a popri tom všetkom sa snažím písať. Dokončil som sériu prekladov textov francúzskych šansónov Sergea Lamu. Môj posledný cestopis vyšiel v angličtine a je určený na zahraničné trhy a zrejme sa dočká aj čínskeho prekladu. Po knihe literárnych čŕt 'Praženica lásky' mám pred dokončením aj knihu 'praŽENIČKA'," dodáva na záver muž, ktorý na svojej vonkoncom nie nudnej ceste životom naďalej zostáva skromným a pútavým rozprávačom, akého ho poznajú na desiatkach besied v knižniciach, univerzitách a školách na Slovensku, Čechách i Poľsku.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári