Moderátorka a hlásateľka Nora Beňačková neznáša na slovenskej povahe čierne videnie sveta

Medzi známymi tvárami, ktoré prišli nedávno do Košíc podporiť projekt AVON Pochod proti rakovine prsníka, nechýbala hlásateľka a moderátorka Nora Beňačková.

Čas si našla aj na krátky rozhovor, v ktorom prezradila, prečo sa v myšlienkach rada vracia k svojmu pobytu na Kube, ale aj to, či pred pár rokmi verila, že sa na televízne obrazovky vráti ako hlásateľka.

Projekt Avon Pochodu proti rakovine prsníka sa snaží upozorniť hlavne na prevenciu. Aj N. Beňačková si je veľmi dobre vedomá toho, aká je prevencia dôležitá. „Nestačí, ak sa žena objedná na vyšetrenie do nemocnice či ambulancie. Veľmi dôležité je robiť si pravidelne doma samovyšetrenie a hlavne - keď sa žene čosi nezdá, nesmie nič odkladať a ísť k lekárovi okamžite," nazdáva sa. „Netreba si myslieť, že problém sám zmizne. Treba ísť sa dať vyšetriť a počkať si na výsledky. Všetky ženy, ktoré s tým majú skúsenosti, mi vraveli, že čakanie je to najťažšie. Ja sama som v tomto pomerne disciplinovaná. Navyše - bolo by odo mňa drzé a netaktné, keby som propagovala prevenciu a sama sa podľa toho nesprávala! Ja som sa však odjakživa celkom zodpovedne stavala k svojmu telu a zdraviu. Každý rok chodím na všetky vyšetrenia, ktoré sú potrebné."

Už pomerne skoro zistila, že existuje šport, ktorý jej telu mimoriadne pomáha. Plávanie si obľúbila už ako dieťa, venuje sa mu dodnes, rada si vo vode aj zacvičí. „Napriek tomu, že som sa narodila v znamení Váh, čo je vzdušné znamenie, som na sto percent vodný živel. Vodu milujem, hlavne more a jeho vlny..." Tie si mohla naplno vychutnávať v čase, keď s manželom, ktorý je lekárom, odišli kvôli jeho práci krátko po svadbe na Kubu. „Na jednej strane vodu milujem, na druhej si veľmi dobre uvedomujem jej silu a rešpektujem ju. To som sa naučila práve na Kube, kde nám domáci často hovorili, kedy by sme kam nemali ísť sa kúpať, kde je to nebezpečné. Nikdy by mi ani len nenapadlo myslieť si, že to vravia len preto, že sa boja. Vedela som, že veľmi dobre vedia, o čom hovoria. More totiž nemôžete prekabátiť."

Na Kubu síce odišla vďaka manželovej práci, no keďže v tom čase sa táto krajina radila medzi tzv. spriatelené štáty s Československom, dostala možnosť aj pracovať v televízii. „Veľmi rada a veľmi často sa v myšlienkach vraciam na čas, ktorý sme prežili na Kube. Ľudia tam žijú veľmi pozitívne naladení, úplne inak ako u nás. Mám pocit, že Slováci už ráno vstávajú s negatívnou náladou a vydrží im do večera. Chýba nám veľkorysosť, nevieme priznať, ak je niekto skvelý, nevieme chváliť a dopriať niekomu úspech. Minule ma doslova urazil titulok v novinách, keď naši futbalisti na majstrovstvách sveta v prvom zápase remizovali. Titulok znel - Okamih hanby. A ten novinár, ktorý možno ani nevie kopnúť do lopty, sa nehanbil to napísať... Musíme hneď všetko vidieť čierne? Nemôžeme sa na veci dívať pozitívne a navzájom sa chváliť? Toto na našej povahe doslova neznášam. Pravý opak myslenia - to som pochytila práve na Kube. Už od detstva som bola rozveselený človek, no z Kuby som sa vrátila ešte viac pozitívne naladená. Sestra mi vravela, že som prišla ako slnečný človek."

Hoci život na Kube nebol jednoduchý, snažila sa v ňom hľadať len príjemné veci. „Prvý šok bol pre mňa, samozrejme, z počasia. Zrazu prídete do trópov, kde je stále teplo, kde je celý rok zelená tráva a všetko je rozkvitnuté. Pláže sú tam lemované stromami, ktoré kvitnú všetkými možnými farbami. Je to čosi úžasné. Lenže, život tam bol a aj dnes je problematický. Všetko bolo na prídel, my sme neboli na tom inak, tiež sme mali všetko na prídel. Dnes si na to často spomeniem, keď vidím tie preplnené odpadkové koše! Ľudia si nevedia nič vážiť. Dopriala by som každému aspoň na nejaký čas žiť len z prídelov. Naučili by sme sa neplytvať, zbavili by sme sa neúcty k jedlu, ku všetkému okolo nás, o prírode ani nehovorím..."

Práve na Kube sa preto naučila variť tak, že spotrebuje úplne všetko, čo dostane do rúk. „Po mne žiadny odpad nehľadajte," smeje sa. "Ďalšia vec, ktorá mi z Kuby - čo sa týka varenia - ostala, sú citróny. Používam ich do všetkého. Raz sa zo mňa Magda Paveleková smiala, že nie som normálna, lebo mäso citrónujem pred prípravou, počas nej a ešte aj pri podávaní."

A aj keď si N. Beňačková Kubu obľúbila, na dovolenky sa tam nevracia. „Ešte niekoľkokrát po tom, ako sme sa s manželom vrátili na Slovensko, som na Kube bola v rámci výmenných dní našich televízií. Veľa som sa tam vďaka tomu naučila, pracovala som tam v rannom magazíne, bola to pre mňa dobrá skúsenosť. Zaujímavé napríklad je, že tam aj správy musia byť podfarbené nejakou emotívnou hudbou. Tu by to zrejme pôsobilo rušivo, no tam si bez toho tvorbu spravodajstva nevedia predstaviť. No a čo je diametrálne odlišné od toho, čo ľudia poznajú u nás, je tempo a intonácia reči. Stále, keď som sa odtiaľ vrátila, môj šéf mi povedal, že ma tam bude posielať každé dva mesiace, lebo sa vrátim pozitívne naladená a to prenášam aj do práce. Veľmi sa mu páčilo, ako som sa z Kuby vrátila so zrýchlenou dynamikou reči."

Keď Slovenská televízia zrušila funkciu hlásateľky, N. Beňačková prišla o túto profesiu. Vďaka televízii JOJ Plus sa však k nej pred časom vrátila. Mohlo by sa zdať, že len s odstupom času nastúpila do toho istého vlaku... „Práveže to tak nie je. Dnešné hlásenie je iné, lebo žijeme inú dobu. Mám pocit, akoby sme žili v lieviku času a vôbec by nebolo na škodu, keby minúta mala oveľa viac sekúnd, aby sme všetko stíhali... Z roka na rok sa všetko zrýchľuje a ja mám pocit, že to strašne rýchlo letí. Žijeme veľmi dynamickým spôsobom života. Keď sa dnes stretneme s kolegyňami, s ktorými sme v televízii začínali, všetky konštatujeme, že je to úplne iné. Mali sme šťastie, že sme mohli pracovať vo veľmi profesionálnom prostredí, keď sa v televízii vyrábalo všetko - filmy, seriály, programy, rozprávky, inscenácie..."

Ten mechanizmus bežal na plné obrátky. "Dnes nám to mladí ľudia môžu len závidieť. Na druhej strane však mnohé veci ostali tak, ako boli, a my sa navyše snažíme pridržiavať toho, čo bolo na hlásení vtedy pred rokmi dobré. Snažíme sa divákom povedať čosi viac o filmoch či iných programoch, nie len heslovite zahlásiť program, ako je to zvykom v ostatných televíziách. Napríklad keď na JOJ Plus vysielali bondovky, ku každej z nich sme sa snažili nájsť aj nejaké pikošky z výroby filmu, aby sme ľuďom o tom filme povedali čo najviac, nech to pre nich nie je len nejaká neosobná informácia o tom, čo sa bude vysielať. A má to úspech! Generácia, ktorá bola na hlásenie zvyknutá, je rada, že sa vrátilo čosi, čo poznali. A mladí ľudia mi často vravia, že ich vraciame späť do detstva."

N. Beňačková však priznáva, že nad hlásením pred rokmi takpovediac zlomila palicu a už nedúfala, že sa k tejto časti svojej profesie vráti. „Bola som zmierená, že táto éra sa skončila. Spolu s ostatnými hlásateľkami sme začali pôsobiť ako moderátorky, vytvárali sme iné programy, moderovali rôzne akcie. Hlásanie som považovala za uzavretú kapitolu, jednu z najkrajších v mojom živote. Mám však numerologičku, ku ktorej chodievam, a tá mi povedala, že táto profesia ešte na obrazovkách neskončila. Vtedy som sa jej smiala. Po šiestich rokoch však zrazu prišla ponuka do JOJ Plus a ja som jej najprv nechcela veriť. Pre nás to bola ponuka a dar z neba. Mňa samú to navyše akoby vrátilo do mladých liet, možno aj preto mám stále dobrú náladu a pozitívnu energiu." Spočiatku sa prirodzene bála, či to nebude len experiment. Predsa len, ľudia si za tie roky od hlásateliek odvykli, možno sa im nebude chcieť si na ne opäť zvykať. „V súčasnosti a pri súkromných televíziách si však nemôžete byť istý ničím a žiadnym programom. Ukázalo sa však, že tí, čo prišli s touto myšlienkou, mali dobrý nápad a intuíciu."

V televíznom svete sa N. Beňačková pohybuje bezmála 40 rokov a priznáva, že sa za ten čas pre ňu stal akousi drogou. „Je to očarujúci svet, ktorý človeka nikdy neunaví a nenudí. Mám pocit, že by som bez neho nevedela žiť. Isteže, keby nastala situácia, keď by som musela z televízie odísť, tak by som zrejme v sebe vedela nájsť skryté rezervy a venovať sa niečomu inému. No som rada, že nemusím bez televízie existovať. Je to fascinujúce médium, vďaka ktorému sa stretávam s novými ľuďmi, témami, myšlienkami, technológiami. Som otvorená novým veciam a výzvam."

Aj preto sa nezľakla nových príležitostí, keď pred rokmi skončila éra hlásateliek. N. Beňačková mala to šťastie, že sa spred kamery mohla presunúť za kameru. „Redakčne som pripravovala rôzne programy a bolo to dosť náročné. Bolo treba dať dohromady scenár, potom to spracovať v štúdiu a napokon v strižni. Bolo to pre mňa neuveriteľné poznanie, zistiť, čo všetko sa deje v zákulisí. Spoznala som skvelých odborníkov, veľmi ma to obohatilo."

Najlepším oddychom od práce je pre N. Beňačkovú jej rodina. Veľa času trávi s vnučkou, ale i sestrou, svetoznámou opernou speváčkou Gabrielou Beňačkovou. „So sestrou som v každodennom kontakte, hoci žije v Prahe. Podľa možností si nikdy nenechám ujsť príležitosť vidieť ju spievať, ale, samozrejme, nie vždy sa to dá. Práve pred časom som chcela ísť na jej koncert do Hradca Králové, ale mala som pracovné povinnosti a dodnes ľutujem, pretože koncert bol vraj fascinujúci."

Sestry jedna druhej navzájom fandia a držia si palce. „Keď Gabika spieva, tak ja sedím úplne zelená v hľadisku. Silno stískam palce, mám stiahnutý žalúdok a príšerné nervy. Minule sa ma aj pýtala, prečo mám z toho také nervy, no neviem... Prenášam asi na seba jej trému, aby ona žiadnu nemala. No a funguje to aj naopak. Ona má trému za mňa. Potom vždy jedna druhú pochválime, lebo to dobre padne každému človeku. Na Slovensku nie je zvykom ľudí chváliť, ale na Kube som sa to naučila. Pochvala padne dobre vždy a každému a dokáže človeka posunúť ďalej, preto nikdy nie je na škodu," dodala N. Beňačková s úsmevom.