j veľa a práve z tvrdej výchovy čerpá sily v neľahkom osude, s ktorým bojuje v súčasnosti. Má tri deti a oboch mužov, s ktorými ich splodila, vo väzení...

Monika nemala ľahké detstvo. Ešte v časoch, keď chodila na základnú školu na sídlisku Dargovských hrdinov, vznikli medzi jej rodičmi nezhody, spôsobené najmä matkiným alkoholizmom. Napokon vyústil do rozvodu. "Mám mladšieho aj staršieho brata. Všetkých nás prisúdili otcovi. Bolo to v poriadku až na to, že si neskôr našiel novú ženu. S tou sa nedalo vydržať," spomína Monika. Každý deň bol pre vtedy ešte malé dievčatko a jej dvoch súrodencov utrpením. "Nikdy sme si nerozumeli a nerozumieme si dodnes. Myslím si, že to bolo spôsobené najmä tým, že nová žena môjho otca mala aj vlastné deti. Tie pred nami uprednostňovala."

Malá Monika sa zo všetkých troch odstrkovaných detí vzpierala nespravodlivosti v rodine najviac. Svoj nesúhlas demonštrovala opakovanými pokusmi o útek z domu. Keď bola situácia neúnosná, rozhodla sa, že v byte na Furči nechce ostať. O nepokoje v rodine sa začali zaujímať aj sociálni pracovníci. Monika im sama povedala, že chce ísť do detského domova. Jej otcovi to nebolo po vôli. "Urovnať vzťahy v rodine však nedokázal," tvrdí jeho dcéra. "Pracuje ako kamionista. Väčšinu roka teda trávi na cestách a keď nebol doma, nemal na domácnosť takmer žiaden dosah. Keď sme sa už o tom porozprávali, povedal mi, že je to moja vec a sama som si strojcom svojho šťastia. Myslím si však, že o tom, čo sa doma dialo, keď bol preč, veľa nevedel."

Prvé sklamanie

Vtedy 10-ročné dievčatko dobrovoľne odišlo do detského domova v Spišskom Hrhove. S názorom, že detské domovy nepôsobia na detskú výchovu priaznivo, však Monika nesúhlasí. "Ja som so svojím vtedajším rozhodnutím odísť z domova veľmi spokojná. Dali ma tam psychicky dokopy. Predtým som bola labilná, hocičo ma dokázalo rozhádzať. V domove ma naučili zastať si svoj názor, vedieť, čo chcem a najmä získala som tam nadhľad, vďaka ktorému sa nenechám len tak ľahko vyviesť z miery." Napriek tomu to bolo z pohľadu cudzích ľudí zvláštne rozhodnutie. Mala domov, kedykoľvek sa tam mohla vrátiť. "V detskom domove mi bolo jednoducho lepšie. Doma, u otca, by som určite nedopadla dobre. Jeden z bratov, ktorý ostal v byte žiť s otcovou ženou, je dnes alkoholik a myslím si, že sa ním stal práve kvôli tomu, čo sa dialo doma."

V Spišskom Hrhove, kde sa nachádzal detský domov, v ktorom Monika vyrastala, sa na učňovke vyučila za krajčírku. "V domove som neostala do 18 rokov. Odišla som odtiaľ hneď po strednej škole, teda o rok skôr." Vrátila sa do bytu k otcovej žene. "Situácia sa nezmenila, stále sme sa neudobrili. Mne tam však stačilo prespávať. Cez deň som bola v práci a keď som večer prišla, nestretla som ju. Bol to otcov byt, takže som si to mohla dovoliť."

Takýmto nechceným spolužitím strávila Monika trištvrte roka. Po tomto období sa rozhodla spraviť krok, o ktorom si vtedy myslela, že je správny. Spoznala sa s rozvedeným mužom, do ktorého sa zaľúbila. Nasťahovala sa do jeho bytu na Sídlisku nad jazerom. Problémom bolo to, že jej partner veľa pil. Láska je však niekedy slepá a v tomto vzťahu veru bola... "Myslela som si, že každý robí chyby. No tiež aj to, že si zaslúži druhú šancu. Dlho som verila, že sa môj priateľ zmení a piť prestane."

Situácia v domácnosti sa spočiatku dala ako-tak vydržať. "Mal tri deti z prvého manželstva, ktoré som si veľmi obľúbila. Okrem toho sa nám narodili aj dve naše spoločné deti. Keď som mala 21 rokov, dcéra Alexandra a keď som mala 23, narodil sa syn Daniel. Kvôli nim som druhove problémy s alkoholom prehliadala. Deti som považovala za prvoradé." Postupom času však Monika videla, že to zrejme s čakaním na zmenu v správaní jej druha nemá význam. "Všetky peniaze prepil, často nechodil domov. Výchovu detí si určite predstavujem inak. Všetko som to však chcela vydržať. Bolo mi ľúto jeho detí, chcela som sa o ne starať. Vedela som, že ak odídem, dá ich do detského domova." To sa, žiaľ, neskôr potvrdilo...

O tom, že sa to už ďalej nedá vydržať, začal Moniku jej partner presviedčať svojim zhoršením chovaním. Už to nebolo len o psychickom týraní a nezodpovednom správaní. "Viackrát sa stalo, že keď si vypil, zdvihol na mňa ruku..." To sa už Monika konečne odhodlala z bytu odísť. Musela sa však pokúšať doslova o úteky. "Až jedenásťkrát som sa pokúsila opustiť ho a môj druh sa následne jedenásťkrát pokúsil o samovraždu. Vravel mi, že keď odídem, tak sa zabije. Bála som sa, nechcela som si niečo také vziať na svedomie." Ako však neskôr monike povedal psychológ, partnerove podrezané zápästia boli len citovým vydieraním, ktoré ju malo donútiť v byte ostať. "Psychiater, ktorý ho vyšetril, mi sám odporučil, aby som ho opustila. Kontakt s ním podľa neho nepôsobil priaznivo ani na deti."

Druhá rana

Keď sa Monike podarilo s bývalým partnerom pred štyrmi rokmi rozísť, so svojimi dvomi deťmi sa presťahovala do sociálneho bytu na Sládkovičovej ulici v Košiciach. Po niekoľkých mesiacoch k nim do bytu pribudol Monikin nový partner. "Je to kamarát z detstva. V tom čase pracoval s bratom, opäť sme sa stretli a dali nejako dokopy." Ani spolunažívanie v spomínanom byte však nebolo pokojné. Monikin bývalý partner sa nevedel zmieriť s tým, že o ňu prišiel. "Stále som si musela meniť čísla telefónu. Aj tak však zistil, kde bývame a chodil sa nám opitý vyhrážať. Často sa pokúšal vykopnúť dvere, preto som musela opakovane volať políciu." Na vyčíňanie svojho bývalého druha napokon doplatila inak. "Byt na Sládkovičovej nám vzali práve z dôvodu, že tam bola často volaná polícia. Nemala som však na výber. Keď sa môj bývalý druh pokúšal vykopnúť dvere, bála som sa. Úradníci však moje vysťahovanie odôvodnili tým, že ja som neprispôsobivý občan."

Keď sa Monika so svojim problémom obracala na rôzne inštitúcie či políciu, poradili jej, aby sa odsťahovala čo najďalej od Košíc. "Prečo by som však mala odísť z mesta, kde žijem? To, kde bývam, je predsa moja vec. Už som si na Košice zvykla." Z bytu na Sládkovičovej ulici sa premiestnila do podnájmu na Sídlisku Ťahanovce, ktorý platila s novým priateľom. Na chvíľu mala od bývalého druha pokoj. Menila si čísla, aby sa ani tak nemohol dopátrať k jej novej adrese. "Pred dva a pol rokom ho navyše zatvorili do väzenia. Keď sa opil, ukradol pušku a strieľal z nej na verejnosti. Dostal za to dva roky a k tým mu ešte pripočítali rok za neplatenie výživného. Udala som ho ja aj detský domov, v ktorom má umiestnené tri vlastné deti."

Isté obdobie si tak Monika s novým priateľom pokojnú situáciu užívali. V septembri minulého roku však prišla ďalšia rana, s ktorou nerátali. "Môjho súčasného priateľa tiež zavreli do väzenia. Ešte v čase, keď sme spolu nechodili, totiž niečo ukradol..." Monika ostala bez príjmu s 200-eurovými rodinnými prídavkami. Na nájomné a slušný život pre ňu a dve deti to teda rozhodne nestačilo. Na výber nemala. Nemohla jej pomôcť ani rodina. Pre súrodencov s rodinami by bola na príťaž, do otcovho bytu sa k macoche vrátiť nechcela. Jej vlastná mama sa zas upila na smrť pred ôsmimi rokmi. "Preto som prišla začiatkom roka do krízového zariadenia pre matky s deťmi v Košickej Novej Vsi."

Trest jej Monikinho súčasného priateľa je o to nepríjemnejší, že v čase, keď ho zatvorili, čakala Monika ďalšie dieťa, dnes štvormesačnú Klaudiu. "Mala som rizikové tehotenstvo. Keď som bola hospitalizovaná, deti bývali dočasne v zariadení v Čani. Tam ich vedúca prehovorila na to, aby napísali svojmu otcovi, môjmu bývalému druhovi. Poslala mu aj ich fotky. Takto zistil, kde bývam a dávnejšie problémy sa opäť vrátili. Zase nám vypisuje a vyhráža sa mi, že keď ho z väzenia pustia, dopadnem veľmi zle." Monika si so starou pliagou nevie dať rady. Zvažuje aj súdne kroky, zákaz styku. Ktovie, či by ju však nejaké úradný papier vo vrecku ochránil pred agresívnym druhom dostatočne...

Vezmú sa

Svetielkom Monikiných dní je pomyslenie na to, ako o pol roka pustia jej súčasného priateľa, do ktorého je stále zaľúbená. "V base je kvôli hlúposti, ktorú spravil predtým, než sme boli spolu. So mnou už musí sekať dobrotu. Je to dobrý človek. Aj moje deti ho majú radi. Hovoria mu ocko." O budúcnosť nemá veľké obavy. "Keď môj priateľ vyjde z väzenia, vezmeme sa. Požiadal ma o ruku ešte pred tým, ako ho zatvorili, no svadbu sme už nestihli..." Keďže je Monika na materskej dovolenke, pracovať nemôže. "Priateľ však pracoval ako zatepľovač a zamestnávateľ mu sľúbil, že keď ho z väzenia pustia, starú prácu dostane naspäť."

Pokiaľ Monika nebola na maródke alebo materskej dovolenke, pracovala aj ona. Preto verí, že sa časom opäť dokáže postaviť na vlastné nohy. "Hoci som rada, že máme kde bývať, určite v krízovom zariadení nechceme ostať dlho. Deti mám naučené samostatnosti. Tu sa však bezo mňa nemôžu nikam pohnúť. Keď varím, musia ostať na izbe. Určite si neviem predstaviť, že by sme takto dokázali fungovať dlho. Už teraz sa pokúšam nájsť si nejaký podnájom."

Jediným problémom je teda bývalý priateľ. Monika by sa rada nadobro vymanila spod jeho psychického vydierania, strachu o deti aj svoje zdravie, či dokonca život. Nechce ho už nikdy vidieť. "Je mi len ľúto jeho detí. Dodnes ma volajú mamka. Pred rokom u mňa dokonca boli na prázdniny. Stále ich mám rada." Prvoradé je však pre ňu postaviť sa opäť na vlastné nohy. Začať so súčasným priateľom nový život a zbaviť sa tieňov minulosti. "Ešte som mladá a mám celý život pred sebou. Cieľ mám jasný a tvrdo si za ním pôjdem..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári