ostrove Taiwan. V tejto časti rozhovoru nám porozprávala o študijnej časti svojho pobytu.

Dana je momentálne študentkou 6. ročníka medicíny na UPJŠ v Košiciach. Na mesačnú stáž na oddelení chirurgie do Taiwanu sa vydala v roku 2008. „Rozhodla som sa pre túto krajinu preto, lebo dva roky dozadu túto prax absolvoval môj priateľ. A bol veľmi spokojný. Na druhej strane mňa samú lákajú ázijské krajiny. Odcestovala som v prvej polovici augusta." Študentka priznáva, že sa tejto cesty bála, keďže šla sama. Pôvodne sa dohodla vycestovať so spolužiačkou, no tej to rodičia napokon nedovolili. „Moji s tým súhlasili. Pomohlo možno aj to, že tam bol môj priateľ a všetko im porozprával. Dúfala som, že sa tam mnoho vecí naučím a že si niečo aj sama vyskúšam na operačkách. Priateľ ma ubezpečil, že aj on získal prvé praktické skúsenosti s chirurgiou práve tam."

Tým, že Danin priateľ na Taiwane už bol, mala ona vytvorené aké-také zázemie, keďže si tam vytvoril kontakty. Šla teda do prostredia, kde o nej už vedeli. Samozrejme, pred samotnou cestou čakali Slovenku dôležité papierovačky. Vybavenie víz, kontrola dokladov, cestovné poistenie, letenka a pozvanie z krajiny. Nebol s tým, našťastie, problém.

Oddelený internát

Cesta na Taiwan sa pre Danu začala na letisku vo Viedni. Odtiaľ letela s jedným prestupom v Bankoku na Taiwan. Celý let trval asi 15 hodín. „Na letisku ma hneď čakali moje dve kontaktné osoby. Cesta autobusom z letiska do mesta Taichung, ktoré bolo mojím pôsobiskom, trvala asi tri hodiny. Tam som bola ubytovaná na internáte. Zvláštnosťou bolo, že sú dva druhy, pre chlapcov a dievčatá. Nemôžu bývať spolu."

Danu ubytovali na poschodí, kde boli štyri jednoposteľové izby, kuchynka a kúpeľňa. Keďže prišla v polovici augusta, bolo tam málo študentov a ona jediná zahraničná. „Jedno dievča z Tuniska tam bývalo už len dva dni, keď som prišla ja. Bola strašne neporiadna. Mali sme spoločnú kúpeľňu a v nej vládol hrozný neporiadok. Keď som prišla, musela som nakúpiť čistiace prostriedky a všetko tam umyť. Tá Tunisanka bola milá, jazykovo veľmi zdatná a zábavná, no strašná bordelárka. Našťastie, po dvoch dňoch odišla."

Nemocničný komplex v Taichungu je veľmi veľký. Pozostáva z budovy pre pacientov a z komplexu budov pre vyučovanie študentov, kde je k dispozícii nielen knižnica pre vzdelávanie, laboratóriá, pitevne, prednáškové miestnosti, ale i miesta pre oddych a parkovisko preplnene obľúbenými motocyklami. S našimi nemocnicami sa to nedá porovnať, lebo je to akoby spojenie školy medicíny s nemocnicou. „V strede areálu je fontánka, kde sa stretávajú študenti i profesori a debatujú nielen o medicíne, ale plánujú si spoločný voľný čas. Páčilo sa mi, že profesori boli k študentom veľmi otvorení. Okrem toho tam mali priestor aj na volejbal, basketbal či gymnastiku. Ako v bežnom školskom areáli.

Nemocnica, ktorá má 12 poschodí, je na podobnej úrovni ako naše. Lekári však používajú vyspelejšiu techniku. „Nemocnica je rozdelená na dve časti. V prvej sú prednáškarne, konferenčné miestnosti a kancelárie pre lekárov. V kanceláriách to vyzerá ako v rodinnom prostredí. U nás to funguje tak, že lekár má svoju lekársku izbu. U nich je jedna veľká miestnosť s obrovským stolom, kde sa stretávajú, dajú si kávu a porozprávajú sa. Druhá časť pozostáva z ambulancií, operačiek a lôžkových častí."

Nástupný plat

Na druhý deň po príchode na ostrov začala Danina prax v laboratóriu. Sú totiž dve možnosti, kde mohla absolvovať stáž. V nemocnici na oddelení, alebo v laboratóriu. „Ja som chcela ísť na oddelenie do rovnakej nemocnice, ktorá mi bola odporúčaná, no voľné miesto mali pre mňa iba v laboratóriu." Dana sa najprv so všetkými zoznámila, vrátane riaditeľa nemocnice, šéfa chirurgie a ďalších lekárov. „Keďže som bola posledná výmenná študentka, mala som aj tú výhodu, že celá pozornosť smerovala ku mne. Čokoľvek som potrebovala, mohla som sa na hocikoho obrátiť. Možno aj vďaka tomu sa mi napokon podarilo okrem laboratória dostať sa aj na oddelenie. Určite to však bolo aj vďaka doktorovi Phinovi. Ten ma sám vyhľadal, lebo sa kamarátil s mojim priateľom. On ma vzal za sekretárkou a vybavil to, že dva týždne som mala byť v laboratóriu a zvyšok na chirurgii. Ja som to však striedala. Niekedy som bola pol dňa v labáku a pol dňa na chirurgii."

Danina prax teda začala podľa pridelenia v laboratóriu. „Tam som sa zoznámila s Lindou, ktorá mi porozprávala o svojom výskume, na ktorom som sa mala spolupodieľať. Šlo o skúmanie kvasiniek, ich úlohy v prírode a podobne." Laboratórium, v ktorom Slovenka pracovala, sa dá porovnať s tými v Košiciach. Je tam však viac miestností. „Vybavenie laboratórií bolo klasické. Dlhé stoly, mikroskopy, skúmavky, pipety, sklíčka s materiálom... Všetko, čo sa bežne používa. Nebolo tam nič výnimočné, čo by sme v Košiciach nemali."

Do laboratória prichádzala ráno na ôsmu. Kým neprišla Linda, alebo profesor, ktorý tam pracoval, mohla sedieť pri počítači. Prezliekať sa nemusela, rovnako ako ostatní pracovníci. Všetci chodili v civile. Nepracovali totiž so žiadnymi vírusmi, či baktériami, aby bolo špeciálne oblečenie potrebné. „Na začiatku stáže v laboratóriu som od profesora dostala knihu, aby som sa zoznámila s výskumom, na ktorom sa budem spolu s Lindou podieľať. Naštudovala som si ju. Praktická časť spočívala v pozorovaní Candida albicans pod mikroskopom a tiež v práci so živnou pôdou, kde sa táto kvasinková huba nachádzala. Vzala som pipetu s roztokom, nakvapkala do sklíčka a potom iba čakala. Občas však bolo treba čakať aj 24 hodín..." Našťastie, väčšina zamestnancov laboratória bola v Daninom veku. Pri čakaní na výsledky pozorovaní sa teda s nimi mohla porozprávať. „Linda a ostatní kolegovia využívali ten čas na to, že sa ma vypytovali všetko o mojej krajine, o živote, či o rodine. Potom mi oni hovorili o sebe."

Šéf chirurgie Slovenku často brával k svojej rodine domov na obed. „Bola som nadšená ich pohostinnosťou, ako sa o mňa starali. V strede operácie, v čase obeda, mi lekár povedal, že sa mám ísť najesť, že mi objednali jedlo. Okrem toho ma lekári brávali všade so sebou. Pozývali ma na návštevu k sebe domov, aby som spoznala ich zvyky. Strávila som s nimi často celý víkend, počas ktorého mi poukazovali tie najkrajšie a najobľúbenejšie miesta na ostrove. Navyše mi nikdy nedovolili platiť. S tým súvisela veľká zaujímavosť, ktorú som sa dozvedela. Mladý lekár, ktorý čerstvo skončil školu a zamestnal sa v nemocnici, zarába asi 100-tisíc taiwanských dolárov. V tom čase bol kurz jeden taiwansky dolár = jednej slovenskej korune."

Prvé šitie

Ako už Dana spomínala, istý čas strávila aj na operačných sálach. Lekári na chirurgii k nej boli veľmi milí a často ju pozývali k svojim zákrokom. „Keďže pacienti ovládajú iba čínsky jazyk, rozhovor s nimi a moje štúdium by bolo obtiažne. Preto som na samotnom oddelení chirurgie strávila iba jeden deň. Dostala som biely plášť a s doktorom Phinom i šéfom chirurgie som sa zoznamovala s oddelením. Izby sú väčšinou len pre jedného pacienta, presvetlenejšie a modernejšie ako na Slovensku. Nemocničné prostredie tam podľa mňa veľmi dobre pôsobí na psychiku pacienta."

Vďaka prívetivosti lekárov sa Slovenka zúčastnila operácii na neurochirurgii, kardiochirurgii, plastickej chirurgii, či brušnej chirurgii. „Prvýkrát v živote som bola prítomná pri resuscitácii a zanechalo to vo mne veľký dojem," spomína Dana na jeden zážitok. "Operačné sály sa tiahli pozdĺž celej chodby, na každej sa vykonával iný zákrok. Počas prebiehajúcej operácie za mnou prišiel lekár z vedľajšej operačky a opýtal sa, či som už asistovala pri kardiochirurgii. Bol to môj prvý zážitok, kedy som mohla vidieť a dotknúť sa bijúceho srdca. Na našej fakulte je študentovi len málokedy umožnené asistovať, lebo počet študentov na cvičeniach je veľký. Tí thajskí lekári však akoby boli pyšní na to, že ich pri práci sleduje človek z Európy."

Iný deň strávila Slovenka na plastickej chirurgii, kde mala tú česť po prvýkrát v živote šiť. Šlo o operáciu kŕčových žíl. „Trochu sa mi triasli ruky, ale to preto, že ľudské tkanivo je pevné a je ťažké prejsť cez neho s ihlou. Bolo to po prvýkrát a cítila som veľkú zodpovednosť. Lekár mi však pri prvom stehu pomohol. Vzal ma za ruku, v ktorej som držala pinzetu s ihlou a niťou a viedol ju. Potom ma to nechal došiť samú."

Naopak, najhorší zážitok čakal Danu pri operácii obete autonehody. Na sálu vtedy priviezli asi 20-ročnú motocyklistku, ktorú zrazilo auto. Mala dolámané nohy a v ešte horšom stave tvár. Sánku mala celú dolámanú. „Museli sme ju napraviť. Stála som za hlavou pacientky a hákmi držala kožu nad lícnymi kosťami, aby som zabezpečila operačné pole pre operatéra. Do sánky museli dať klince, aby dali dokopy a zašili. Bola to obzvlášť dlhá operácia, počas ktorej som sa musela ísť občas nadýchať čerstvého vzduchu. Bol to prvý prípad, keď som niečo také mala možnosť vidieť." Ine dni strávila Slovenka pri operáciách, kde pacientke odrezali prsník, na brušnej chirurgii asistovala pri operácii hrubého čreva. Vo väčšine prípadov asistovala. Niekoľkokrát si opäť vyskúšala šitie.

Stáž na Taiwane dala Dane okrem zážitkov, vedomostí a skúsenosti i jedno dôležité poznanie. „Ešte pred cestou som bola jednoznačne presvedčená, že chcem byť chirurgičkou. No aj táto stáž mi dokázala, že je to fyzicky a psychicky veľmi náročné povolanie, ktoré si vyžaduje predovšetkým celého človeka. Kedže ako žena si raz chcem založiť rodinu, musím si svoje ďalšie pôsobenie ešte dobre premyslieť..."

V tejto časti si košická študentka zaspomínala na praktickú časť svojho pôsobenia na Taiwane. Ak sa chcete dozvedieť aj zážitky, ktoré sa viac týkali trávenia jej voľného času, nalistujte si túto stranu aj o týždeň.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári