skej premiéry najviac páčilo. Väčšine detí sa páčilo písanie, či to, že sa naučili čítať a počítať. Keď však prišiel rad na Lukáša, poďakoval sa spolužiakom, že mu počas celého roka pomáhali. Dojatie sa dalo v tej chvíli krájať. Tento príbeh chlapca s krásnymi tmavými očami je o tom, že nie všetci majú to, čo chcú a potrebujú a o dobrote ľudí, ktorí pomáhajú.

Lukáš Šomodi pochádza z komplikovaných pomerov. S dvoma mladšími súrodencami a mamou bývajú v krízovom centre v Košickej Novej Vsi. Otec s nimi bývať nemôže, mama je na materskej dovolenke. To je jej jediný príjem, preto býva s troma ratolesťami v jednej malej izbe krízového centra. Problém menom nedostatok peňazí, s ktorým mladá rodina zápasí, vníma napriek svojmu veku aj 7-ročný chlapec. Našťastie, v škole stretol láskavých ľudí, ktorí mu ťažké chvíle pomohli prekonať. Podeliť sa o jedlo - aká jednoduchá šľachetnosť.

Dušou tejto kolektívnej pomoci bola Lukášova triedna učiteľka Mária Ivanecká. Celý život sa riadi heslom, že život je o tom, aby si ľudia navzájom pomáhali. Ako skúsená učiteľka dostala po prvýkrát triedu, v ktorej boli deti z detského domova či krízového centra. Prvé zážitky s Lukášom boli pre ňu náročné. „Zo začiatku som to veľmi prežívala," spomína. "Keď prišiel ku mne a nemal desiatu, ani učiť som poriadne nemohla. Povedala som si, Lukáško, my ti pomôžeme. Pretože pokiaľ nemyslíte na to, čo práve deťom vysvetľujete, ale na to, že jedno dieťa v triede je hladné, nie je to dobré. Podľa mňa by dieťa v súčasnosti malo mať dosť jedla, všetkého hojnosť. Lukáš prichádzal do školy veľakrát hladný, no my sme mu ihneď pomohli a dali jedlo."

Pani učiteľka je vďačná svojim žiakom aj ich rodičom, ktorým o Lukášovi povedala na rodičovskom združení. „Rodičia boli perfektní, nik nepovedal, že nie, každý chcel pomôcť a pomáha. Rodičia sa rozplakali na 'rodičku', keď som im o tom povedala. Hneď na druhý deň začali pomáhať ďalší a ďalší." Na otázku, či je to dnes bežná nezištná pomoc, M. Ivanecká odpovedá: „Nie je to typické, ale ja si myslím, že život je o tom, že by sme si jeden druhému pomáhali. U mňa je pomoc vždy na prvom mieste a zrejme aj rodičia sa vedeli vžiť do tej situácie, a to sa mi veľmi páčilo."

Podľa učiteľky je Lukáš šikovný chlapec, ale od októbra nemal obedy. Jeho mama si to totiž nevedela dovoliť, aby mu ich zaplatila. "Preto sme sa od októbra 2009 striedali. Rodičia mi zavolali, že môže ísť na obed namiesto ich dieťaťa, ak chýbalo. Aj ja som sa s ním delila s obedmi, rovnako to bolo s desiatami, podelili sme sa, alebo sme mu jedlo doniesli, aby nebol hladný. Deťom som to potom ani nemusela hovoriť, tak som ich k tomu viedla, aby tie obedy mal. Rodičia potom, keď som im vysvetlila, v akej situácii je Lukášova rodina, začali nosiť aj šatstvo, pomôcky do školy, ktoré potreboval na vyučovanie a aj hračky. Tak sme mu pomáhali."

Z M. Ivaneckej sála pozitívna energia, pomáha v tichosti a nezištne. Dojímavý moment nastal, keď sa ona za seba i za svojich žiačikov poďakovala Lukášovi. Za čo? Že mu mohli pomôcť a že sú preto lepšími. Deti už od začiatku prijali Lukáša veľmi pekne. „Veľmi intenzívne prežíva tú situáciu, v akej je, lebo plakal za ockom. Chcel by, aby rodina bola spolu, plakal, že chce mať domček. Jeho babka ich totiž vyhodila z bytu, kde bývali predtým, ako sa uchýlili do krízového centra. Ale pravda je na jednej aj druhej strane. Treba ju chápať, že je stará a nechce mať ruch, no treba nájsť spoločné riešenie a nejako si pomôcť. Deti ihneď povedali, že by bolo dobré, keby domček dostali. Preto sme sa spolu pokúšali posunúť jeho príbeh do televíznej relácie, kde podobné sny plnia, ale zatiaľ sa nám neozvali," sníva o pomoci pre rodinu svojho žiačika triedna učiteľka.

Jej pomoc sa neobmedzila len na múry školy, za Lukášom chodí aj do krízového centra, kde pomáha aj Lukášovej mame. „Učila som ju, ako narábať s peniazmi, ak ich má, nech zaplatí aspoň najdôležitejšie veci. Ona sa naozaj snažila, keď dostala peniaze, no nie je to veľa. Ale to sa mi na nej páči, že stále počúva rady. V krízovom centre jej niekedy pomáham so šatstvom alebo upratovať, no zrejme najdôležitejšia je psychická pomoc, pretože ak človek nie je duševne zrelý, potrebuje pomoc."

Lukášova mama slová učiteľky potvrdzuje. Silvia Šomodiová to nemala v živote najjednoduchšie a udalosti sa nevyvinuli ideálne. Aj preto sa ocitla s tromi deťmi sama v krízovom centre, kde býva viac ako rok. „Môj otec zomrel, keď som mala 14 rokov," spomína. "Ostala som sama s mamkou, no tá potom prestala platiť byt. Tvrdila mi, že to už nezvládala platiť, a tak sme o byt prišli. Dostali sme sociálny byt, mamka si našla priateľa, ktorý si nehľadal robotu a mama prestala platiť aj ten sociálny byt, a tak sme skončili na ulici. Môj priateľ ma zobral ku svokre, no tam sa to nedalo, nejako sme sa nepohodli, je aj dosť stará, má svoje zdravotné problémy, dá sa povedať, že nezvládala už deti, a preto sme odišli, no nepriala si, aby som tam bola ja s deťmi."

Silvia sa bola rovnako ako pár iných rodičov pozrieť na odovzdávanie vysvedčení. Cítila hrdosť, no keď jej najstarší syn ďakoval spolužiakom, po tvári jej stekali slzy dojatia. „Málokedy sa stáva, že deti pomáhajú takým deťom, ktoré sú v krízovom centre. Lebo čo počúvam od ostatných detí, ktoré sú u nás v centre, tak tí, ktorí chodia do školy, hovoria, že väčšinou sa im deti vysmievajú a berú im veci. Málokedy sa stane taká pomoc, ako keď Lukáškovi pomáhali jeho spolužiaci, bolo to od nich nesmierne pekné. Dávali mu desiate, keď nemal, nosili mu veci, napríklad veľa školských pomôcok, nejaké oblečenie, a tak mu stále pomáhali."

Mladá mamička má 26 rokov a tri deti. Najstarší Lukáš má sedem rokov, dcéra Silvia päť a najmenší Marek má jeden rok. Prvýkrát otehotnela, keď mala 19 rokov, čo sa dnes tak často nevidí, no ona to nikdy neoľutovala. Býva s nimi sama, krízové centrum je totiž určené pre matky s deťmi. Jej manžel jej chýba, rovnako ako deťom otec. S manželom Ľudovítom má dobré vzťahy, ten nateraz býva u svojej mamy a hľadá si prácu. „Chcela by som, aby býval s nami. Deti je dosť ťažké zvládnuť, ale musím. Treba ich vychovávať, treba byť aj mamou, aj otcom. Musím ich krotiť, lebo stále niečo vystrájajú. Človek sa musí postaviť proti všetkému. Je to ťažké na psychiku, lebo sociálni pracovníci majú svoje nároky a v krízovom centre funguje bodový systém s prísnymi podmienkami. Musíme sa držať, aby sme odtiaľ nemuseli odísť kvôli nejakej blbosti."

Hovorí, že inú rodinu okrem mamy nemá a ak by mala lepšie rodinné zázemie, žilo by sa im ľahšie. „Nemám vôbec nikoho, som sama, mama mi sem-tam pomôže, ale to je tak, že ak sa jej chce, pomôže mi, keď nie, nepomôže, podľa nálady." S manželom sú spolu 10 rokov. „Je to veľká láska, aj keď sme toho dosť veľa pretrpeli. On to tiež znáša ťažko, chcel by nás mať pri sebe ako rodinu, ale nedá sa. Zatiaľ," hovorí s nádejou v hlase S. Šomodiová.

Rodina je monitorovaná sociálnymi pracovníkmi. „Hovoria, že pomáhajú, no viac nás kontrolujú. Máme body za sprchovanie, nerobenie rajónov, alebo za to, že deti behajú po chodbách. Kontrolujú izby, či máme poriadok, či máme deťom čo navariť, či majú stravu. Je to ťažké, štyria v jednej izbe, spia tam, hrajú sa, jedia, stále je tam neporiadok. Ale musíme stále upratovať, aby sme nemali čierne body. Ak totiž získame desať čiernych bodov, dostaneme '24', čo znamená, že celá rodina ide von na ulicu, musí opustiť krízové centrum na 24 hodín a potom sa vrátiť späť. Po troch '24' máme ukončenie zmluvy a musíme odísť preč natrvalo. No dá sa aj tak dohodnúť, že čierne body sa dajú odpracovať na rajónoch," hovorí Lukášova mama o pomeroch v centre.

Rodina má podanú žiadosť na sociálny byt, no zatiaľ bez úspechu. Podnájom im finančne nevychádza, keďže manžel je nezamestnaný a Silvia na materskej dovolenke. „Podnájom je finančne náročný, ťažko si ho zobrať s troma deťmi. A aj keby bola nejaká čiastka prijateľná, sú tam problém deti, ľudia sa boja, že poničia nábytok." Silvia je vyučená krajčírka a dúfa, že po materskej sa jej podarí nájsť prácu a normálne začať žiť a čím skôr vypadnúť z centra. Jedným dychom však dodáva, že je vďačná za strechu nad hlavou.

„Lukáš je šikovný, ale je to nezbedník," tvrdí mama. "Rád sa aj učí, ale má trošku problémy s písaním. No to nám pani učiteľka pomohla s doučovaním. Robí mi radosť, vidím, že sa snaží a že sa chce učiť a strašne rád mi pomáha doma pri upratovaní aj pri varení, čo som sa čudovala, že chlapec a pomáha pri varení." Pre syna má mama dávno vysnívanú budúcnosť. „Aby sa mal čo najlepšie, aby mal školy, aby sa nemusel trápiť v živote, tak ako sa ja trápim, chcem ho finančne zabezpečiť, našetriť mu na byt, aby nemusel bývať po krízových centrách a ubytovniach. Aby sa mal lepšie ako ja," praje si ťažko skúšaná mama.

Malý Lukáš chodí do školy rád. „Veľmi sa mi páčila prvá trieda, naučil som sa písať, počítať, učil som sa ako mám nastupovať do autobusu, ako mám zdraviť ľuďom, učil som sa, ako mám chodiť po meste. No najviac sa mi páčilo, že som sa mohol hrať so spolužiakmi, tí boli najlepší. Dali mi jesť, hrali sa so mnou," hovorí Lukáš, ktorý sa teší z prázdnin. „Budem sa hrať, v škole sa mi páči, že sa učím. Pri tom mi pomáhala pani učiteľka, s matematikou aj s čítaním." Keď bude veľký, sníva o tom, že bude šoférom taxíka. Jeho najväčším snom je mať dom, jeho mama si želá, len aby bola celá rodina pokope, ako to má byť.

Jedno staré príslovie hovorí: Raňajky zjedz sám, o obed sa podeľ s priateľom a večeru daj nepriateľovi. Podeliť sa je črta veľkých ľudí, no výnimočnosť tohto príbehu je, že rozdať sa vedia aj malí - veľkí ľudia. Deti.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári