istickú reláciu Maratón. Prezradil nám však aj to, prečo sa nestal hájnikom, prečo sa musel vzdať divadla a prečo ho tak veľmi baví šport.

V košickom štúdiu SRo pôsobil A. Medvec celých 36 rokov ako režisér a pripravil vyše 100 rozhlasových hier. Ministerstvo kultúry mu za to udelilo ocenenie "zaslúžilý pracovník kultúry". Obľúbený Maratón režisérsky vytváral 27 rokov a stál už aj pri zrode tejto úspešnej rozhlasovej relácie. "Prebral som to po šéfovi Martinovi Hruškovi, ktorý ochorel. Aj predtým si ma však volal za asistenta, takže som veľmi dobre vedel, do čoho idem. Bola to krásna práca. S Jánom Kadom, čiže pánom Dudrom a Petrom Gažom sme už boli natoľko zžití, že im nebolo treba dávať veľa pokynov," spomína s úsmevom na hereckých kolegov.

"Niekedy si však, samozrejme sami, dovolili niečo prehnať. A v tom čase sa muselo brzdiť. Tak som do istej miery niečo pustil a niečo musel stopnúť. Keď to preháňali pri nahrávaní, tak som skrivil tvár a Kado zahlásil: 'Joj, režisér krúti nosom, musíme prestať.' Takže sa sami zastavili, keď videli, že je zle." Za výsledok bol zodpovedný on a redaktor, ktorý pripravoval pre reláciu podklady. "Herci ani omylom. Oni mi však občas robili naschvály. Napríklad čosi intonačne zahrali tak, že to pôsobilo tvrdšie a ostrejšie. Našťastie sme mali v Košiciach voľnejšie pole pôsobnosti ako naši bratislavskí kolegovia. Samozrejme, že humoristicko-satiristické relácie išli cez cenzúru. No my sme to mali tak nejak vybudované, že sme si toho skrátka mohli dovoliť oveľa viac, ako iní. Nejako nám to vždy prepáčili." Poistkou bol aj šikovný syn vtedajšieho krajského tajomníka strany, ktorý sa na relácii podieľal a otec nechcel nasilu rýpať do jeho práce.

V relácii Maratón začal pôsobiť ako režisér, keď už mal za sebou bohatú pedagogickú a hereckú prax. Či mu neprekážalo, že nie je hlavným interpretom, len človekom v pozadí? Spočiatku veru áno. "V začiatkoch môjho pôsobenia v rádiu mi chýbala práca za mikrofónom, intepretácia, hranie. V tom čase bol napríklad v kurze modernejší spôsob čítania prózy, a to čítanie bez interpunkcie. Preto som si ho dokonca doma nacvičoval. Myslel som si, že to využijem. Že skrátka budem sám režírovať aj čítať. Napokon som sa však do toho radšej nepúšťal, aby ostatní režiséri nevraveli, že sa chcem producírovať. Po čase som si na to zvykol a profesiu režiséra som si natoľko osvojil, že som už herectvo odložil bokom." Niekoľko rokov sa však ešte venoval malým javiskovým formám pri PKO. V tom čase získal s kolegami hlavnú cenu na Štúrovom Zvolene za Zbojnícke piesne a ocenenia na Wolkrovej Polianke.

Hlasivky s penicilínom

Nebyť vážnych zdravotných problémov, divadelného umenia by sa určite nevzdal. Ako to však už v živote chodí, osud býva k človeku neúprosný a často zamieša karty zvláštnym spôsobom. Z divadla musel A. Medvec odísť na radu svojho krčného lekára. "Neustále som mal zápal hrdla a každý druhý deň mi ho lekár pred predstavením polieval penicilínom, aby som vôbec mohol hrať. Z Košíc som preto najprv odišiel do martinského divadla a myslel som si, že zmena klímy mi možno pomôže. Lenže nepomohla. Tak som musel s herectvom nadobro skoncovať a bol som veľmi rád, že sa mi podarilo stať sa režisérom." Zdravotné problémy mala na svedomí továreň na výrobu kyseliny sírovej v jeho rodných Kostoľanoch nad Hornádom, vybudovaná ešte za 1. Československej republiky. Výpary, ktoré dievčatám neraz rozožrali silonové blúzky, mu zničili sliznicu v hrdle. "Ešte dobre, že som dopadol len takto. Mnohí totiž mali rakovinu pažeráka. Ľudia však boli v tom čase radi, že majú továreň a prácu."

Veľkú etapu života A. Medveca predstavuje pedagogická činnosť. Tej sa totiž venoval hneď po štúdiách, a zopakoval si to aj v dôchodkovom veku. "Začínal aj končil som ako pedagóg. Po štúdiách som na Strednej škole v Ruskove vyučoval slovenský jazyk i telocvik a na dôchodku som na košickom konzervatóriu prednášal hereckú tvorbu, javiskovú reč a javiskový pohyb." Tak veľmi, ako našiel zaľúbenie v práci režiséra, ho bavila aj učiteľská stolička. "Učiteľstvo pre mňa zosobňovalo ideál medzi povolaniami. Sníval som o ňom ešte predtým, ako som vôbec začal uvažovať o divadle."

K obom týmto činnostiam ho priviedol Michal Smolko, učiteľ na ľudovej škole, ktorý v ňom objavil talent. "Povedal, že musím ísť v jeho učiteľských šľapajach. Veľmi som si ho vážil, bol to mimoriadne dobrý človek. Práve on ma prvotne priviedol k divadlu. Ako 12-ročného ma obsadil do divadelnej hry 'Zvony slobody' do úlohy hájnika. A môj dedo bol hájnik, čo on veľmi dobre vedel. Mal som dlhú poľovnícku pušku, skoro až po zem, a keď som vyšiel na javisko, tak môj sused zakričal: 'Aha, keruľ Medvec.' A keruľ, to je v dialekte hájnik. Už tam som naozaj začal milovať divadlo." V tom čase sa mu tiež páčilo stať sa hájnikom. Chodiť po lese, na vzduchu, mať pušku... "Bolo to lákavé, ale môj otec mi vraví: 'Dedo bol hájnik, a keď chceli ísť páni na poľovačku, musel im povedať, kde je aká zver a dokonca im ju nahnať. Bol to panský sluha, nechoď touto cestou...' Nešiel som, a veru dobre som urobil."

Divadelné dosky mu napokon učarovali natoľko, že sa nimi neustále zaoberal. Či už účinkoval v ochotníckom divadle, alebo ho nacvičoval so študentmi ako učiteľ. "V 3. ročníku učiteľskej akadémie som sa napríklad vybral na prijímacie skúšky do činohry bratislavskej Novej scény. Netušil som, do čoho idem. Prišiel som na javisko, bol tam Andrej Bagar a Peter Karvaš ako dramaturg. Vraj, čo mám pripravené. A ja nič. Tak mi dali niečo zarecitovať, no ja som si pamätal len jednu z tretej ľudovej," smeje sa. "A oni vraj, že som prijatý. No keď zistili, že mám o rok maturovať, povedali, nech prídem až potom."

Napokon sa rozhodol, že radšej pôjde učiť, čím veľmi potešil rodičov. Túžba hrať mu však nedala pokoja, a keď sa v Košiciach vytvorila pobočka konzervatória, kde sa vyučovala dvojročná príprava pre budúcich hercov, úspešne ju vyštudoval. Po skončení školy bol v roku 1953 prijatý do Štátneho divadla a neskôr pracoval aj v martinskom Armádnom divadle ako herec.

Deťom chýba disciplína

Výhodou A. Medveca je skutočnosť, že môže porovnávať pedagogické pôsobenie pred desiatkami rokov a v súčasnosti. Priznáva však, že úplne iné sú hlavne deti. "Neviem, či je to preto, že som predtým učil na vidieku a na dôchodku v Košiciach. Ale disciplína je dnes úplne iná. Prednášam napríklad o hereckej tvorbe a jeden chlapec sa zdvihne a s rukami vo vreckách ide k oknu. Vraj pozerá, či ešte nejde Jano, lebo tu už mal byť. Ja vykladám a on sa prechádza. A vôbec si neuvedomuje, že robí niečo, čo sa nepatrí. S takým svojvoľným konaním žiakov som sa nedokázal stotožniť a dokonca mi skoro znechutili túto prácu."

Zo súčasnej mládeže bol občas riadne nešťastný a vraví, že dnes deťom chýba úcta k pedagógovi. "Večné šuškanie a frfľanie. Mnohí nikdy ani nebudú hercami a prihlásia sa na hereckú tvorbu, len aby niekde mali maturitu. Nemajú k tomu absolútne vzťah a ešte majú občas drzý komentár k môjmu výkladu. Nechcem sa chváliť, ale ako herec i režisér som počas života nadobudol množstvo skúseností. Som rád, že sú dnešné deti živé a neboja sa vyučujúceho. To my sme museli sedieť s rukami za chrbtom. To by som, samozrejme, nechcel. Voľnosť som žiakom dával, ale disciplína musí byť."

Zaujímavosťou je, že popri umení, ktoré A. Medveca sprevádza životom, je jeho existencia spätá aj so športom. "Od detstva som hrával futbal, volejbal i basketbal, ale nič z toho profesionálne. Nevenoval som sa tomu totiž až natoľko intenzívne. Myslím si, že herecký exhibicionizmus sa u mňa prejavoval aj v športe. Chcel som vyniknúť, ukázať sa, predvádzať sa na ihrisku. Keď som dal gól, bola to veľká sláva. Aj keď som učil, tak som pravidelne hrával, a keď som raz tak strelil hlavičkou gól, pán farár zakričal: 'Vidíte deti, aký je váš pán učiteľ múdry? S hlavou dal gól.' Mne sa to vtedy veľmi rátalo," spomína s úsmevom zanietený milovník športu, ktorý si pohyb dopraje aj v osemdesiatke. Keď sme sa s ním totiž snažili skontaktovať, bol na kúpalisku. "Mám trošku problémy s chrbticou. Lekár povedal, že plávanie je pre mňa to najvhodnejšie. Vo vode sa musím pohybovať, či chcem, či nie, inak sa utopím," smeje sa.

Utorkové pivečko

Okrem plávania rád trávi čas aj na chalupe v Kostoľanoch pri Hornáde, či na pravidelných utorkových stretnutiach s kamarátmi. "Neviem, či treba aj tento môj koníček propagovať," smeje sa. "Stretávame sa každý utorok a len dvaja z partie sú trošičku mladší ako ja. Máme však aj 92-ročného kamaráta, ktorý chodieva pravidelne. Vždy si dáme jedno pivečko, na viac si už netrúfame. Predebatujeme všetko, môžeme si zakritizovať, máme voľné pole pôsobnosti... Najväčšou láskou na dôchodku je 10-ročná vnučka Nayika. "Pri stretnutí s ňou vždy pookrejem. A vnuk, ten už je veľký. Ukončil bakalárske skúšky na práve, takže mi robí veľkú radosť."

Keďže sa veľkú časť života pohyboval v prostredí presýtenom humorom, dalo by sa povedať, že je odborníkom na zábavu. Zaujímalo nás preto, čo zo súčasných televíznych či rozhlasových relácií mu dokáže vylúdiť úsmev na tvári. "Nikdy som nebol veľmi rád, keď sa do humoru silou-mocou miešala politika. Vždy som v tom videl nejaký zámer či násilie voči niekomu. Všeobecnejší zábavný pohľad na politiku som pripúšťal, ale keď chcel niekto za každú cenu útočiť na jednu osobu, to mi nesedelo. Vo všeobecnosti však mám rád humor vo všetkých polohách. A azda najviac ma v súčasnosti oslovujú Profesionáli. Je to naivita, ale veľmi dobre urobená, takže sa vždy skvelo zabávam."

A hoci po režisérskej stoličke odmalička netúžil a dopracoval sa k nej hrou osudu, keď sa dnes obzrie späť, považuje túto etapu svojho života za mimoriadne krásnu. "Je pravda, že som sa chcel venovať herectvu. Ale keď som si to už celé prežil, tak si dnes hovorím, že aj práca režiséra bola naozaj veľmi krásna. Sedelo mi to aj vďaka tomu, že som v nej uplatnil pedagogické i herecké skúsenosti. Lebo režisér musí byť pedagógom a dokázať rozpoznať hercovu psychiku, ale i hercom, aby vedel, čo môže od kolegov žiadať. A keďže som týmto všetkým disponoval, darilo sa mi a našiel som v tejto práci zaľúbenie."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári