Čas sa snaží využívať efektívne, no dokáže aj vypnúť a leňošiť

Pred niekoľkými týždňami si cestu do Košíc našla bývalá herečka, v súčasnosti politička a spisovateľka Magda Vášáryová. S europoslankyňou Zitou Pleštinskou a českou sociologičkou Jiřinou Šiklovou prijala pozvanie na besedu "Žena a politika", ktorú zorgani

zovalo České centrum Košice. V krátkom rozhovore prezradila, prečo odišla od herectva, ale aj to, ako sa jej žije v manželstve s Milanom Lasicom a či už túži po vnúčatách.

Cestu do Košíc si M. Vášáryová našla v predvolebnom čase. V nohách, či skôr kolesách, mala niekoľko tisíc kilometrov a za sebou stretnutia so stovkami občanov. Napriek tomu, že mala skutočne dôvod byť unavená, ani jej len nenapadlo si na to sťažovať. „Nikdy sa nesťažujem! Nie som tak vychovaná, práve naopak - považujem za znamenie zlej výchovy, keď sa človek sťažuje. Ak má problémy, tak sa musí snažiť ich riešiť a nie o nich rozprávať," nazdáva sa.

Na košickej besede zožala mnohými svojimi vyjadreniami od publika potlesk. Ten sa však len ťažko dá porovnať s potleskom, ktorý zažívala ako herečka. „Možno pre človeka, ktorý sa potleskom opája a ktorému je jedno, z akého zdroja pramení, by to bolo jedno. Pre mňa to však rovnaké nie je. Ja som príliš malý exhibicionista, preto som aj odišla z herectva. Exhibicionistovi je jedno, prečo mu tlieskajú... Keď mi dnes ľudia tlieskajú ako političke, je to oveľa väčšie zadosťučinenie, lebo sa im páči to, čo som ja povedala, čo si myslím a čoho som autorom. Pretože na javisku je herec len tlmočníkom, ktorý ponúka myšlienky niekoho iného. Iste, do istej miery herec vkladá do roly aj seba, ale ja rada hovorím, že herec je ako husle. Je ich mnoho, niektoré sú lepšie, iné horšie. Ale aby sa rozozvučali, musí prísť niekto, kto na nich dokáže zahrať. U hercov je to režisér. No a navyše, musí existovať skladba, v našom prípade to boli scenáre a hry."

Ako politička má M. Vášáryová pocit, že konečne môže pred ľuďmi hovoriť len a len za seba. „Politika mi dáva neskutočnú slobodu. Herci zvyknú hovoriť, že režisér a mamička majú vždy pravdu, a to platí. Takže na javisku či pred kamerou som nebola slobodná, musela som plniť predstavy režiséra. V konečnom dôsledku som sa jednoducho musela niekomu podriadiť. Tým sa však nechcem sťažovať, práve naopak. Na javisku divadla som strávila 20 rokov, pri filmovaní o šesť viac a som za to veľmi vďačná. Bol to zaujímavý svet. Neskôr som ochutnala aj svet diplomacie, ktorý je tiež veľmi zaujímavý, ale tiež nie je taký slobodný ako svet politiky. Pretože diplomat je vlastne úradník, v konečnom dôsledku sa musí riadiť mechanizmom zahraničnej politiky štátu, ktorý reprezentuje. Teraz, ako politička, nemám žiadnu zábranu v tom, aby som tlmočila vlastné názory."

To, že M. Vášáryová sa vyše 20 rokov venovala herectvu, sa v nej, samozrejme, za tie roky takpovediac usadilo a ovplyvnilo ju. „V prvom rade sa na mne podpísalo to, že som od svojich pätnástich rokov pracovala. A nebola to žiadna brigáda, ale špičková práca na skvelých filmoch. Bola to tvrdá rehoľa. O piatej sa vstávalo, šlo nakrúcať a pracovalo dlho do noci. Nemala som kedy stať sa rozmaznanou. Často mi nedovolili sa počas nakrúcania ani najesť či napiť, aby som nezamazala kostým, alebo nezničila mejkap. Naučilo ma to nesmiernej disciplíne. No a druhá vec, ktorú som si z herectva priniesla do politiky, je moja reč. Na rozdiel od kolegov, ktorí často rozprávajú nespisovne, zasekávajú sa vo vetách, neartikulujú dostatočne, ja rozprávam javiskovou rečou, ktorá je vysoko kultivovaná. Lenže musím si dávať pozor, aby som to trochu miernila, pretože potom medzi kolegami pôsobí moja reč mierne umelo. Čiže, kým ostatní hovoria zle, tak pôsobia prirodzene, zatiaľ čo môj prejav vytŕča..."

Disciplína, ktorej sa naučila vďaka tomu, že už v skorej mladosti začala nakrúcať filmy, jej bola daná od útleho detstva. Vyrastala totiž v rodine učiteľov. „Moja mama mi dokonca bola dva roky triednou, takže ja som si doma zlízla všetko, čo sme v škole ako trieda vyviedli. No a druhá vec je, že u nás doma sa bralo to, že sa dobre učíme, ako čosi samozrejmé. Rodičia sa s nami doma neučili, považovali za prirodzené, že sa dokážeme pripraviť aj samé. Okolo vysvedčenia sa nikdy nerobilo žiadne veľké haló. Podobne som sa snažila vychovávať aj moje dcéry. Jedine keď prechádzali na nové školy, tak som zbystrila pozornosť, či nepotrebujú pomôcť. Naučila som ich, že sa treba vzdelávať celý život." Rovnako sa doma od mamy priučila i tomu, že v domácnosti musí byť poriadok. Za každých okolností. „Moja mamička pochádza z nemeckej menšiny, ktorá žila na Slovensku. U nich je poriadok na prvom mieste. Keď sa vstane z postele, vyvetrá sa a posteľ sa ustelie. Keď si človek niečo vyzlečie, tak to uloží a odloží. Proste moja mama bola nesmierne poriadkumilovná a ja som to po nej zdedila. Ale zase - žehlila aj ponožkym, a to ja nerobím," prezradila so smiechom.

Z toho, že Magda a aj sestra Emília sa vydali na hereckú dráhu, v rodine neboli nadšení, no nik im ani nebránil. „U mňa to totiž najprv vyzeralo, že herectvo bude len spestrenie mladosti. Študovala som sociológiu na filozofickej fakulte a popritom som nakrúcala. Náš otecko veľmi skoro zomrel, ale mamička potom neskôr kariéry nás dvoch nejako špeciálne neprežívala. Iste, chodila na premiéry do divadla, ale povedala len napríklad - pekne si bola oblečená - a tým sa to skončilo. U nás doma sa o tom proste nejako nehovorilo. A to mi aj ostalo. Ani s manželom doma nerozoberáme moju či jeho kariéru. Rozhodne to nie je tak, ako v niektorých rodinách, že keď je otecko v televízii, tak si povinne všetci sadnú pred telku, a potom ho chvália. U nás sa toto nepestuje."

Prvým manželom E. Vášáryovej bol jej herecký kolega Dušan Jamrich, šťastie našla až v druhom manželstve s Milanom Lasicom. „Môj manžel je doma mlčiacim samotárom. Je veľmi pracovne vyťažený, potrebuje byť sám. Zapne si televíziu a vyzerá, že pri nej pospáva, ale zrejme premýšľa. On je totiž ten typ spisovateľa, že keď píše, tak dáva na papier - respektíve do počítača - hotový text, ktorý už neopravuje. Preto sa mi zdá, že keď je sám a premýšľa, tvorí text, ktorý potom už len prenesie do počítača. Ja píšem presne naopak. Hneď píšem, a potom pomerne veľa opravujem, škrtám, mením, prehadzujem... Milan preto potrebuje byť veľa sám a ja to plne rešpektujem."

Samozrejme, keďže všetci poznáme M. Lasicu hlavne ako komika, pravidelne sa stretáva s názorom, že doma majú veselo. „Ťažko je niekomu vysvetľovať, že môj muž doma vôbec, ale vôbec nie je veselý. Iste, občas je vtipný, ale málokedy. Dovoľujem si tvrdiť, že naše dve dcéry sú oveľa vtipnejšie ako manžel a hlavne sú veselé kopy. Ja si však myslím, že manžel je v prvom rade veľmi inteligentný muž a to je pre nás oveľa dôležitejšie než to, či je veselý, alebo vtipný."

S M. Lasicom má M. Vášáryová dve dospelé dcéry, Hanku a Žofiu. „Možno sú vtipné a veselé ani nie tak po manželovi, ako po mojom otcovi, ktorý bol ľudový rozprávač. Hanka dokáže človeka rozosmiať. Keď som čítala jej prvú knihu, tak som až plakala od smiechu. Teraz dokončila druhú a hoci je trochu iná, aj tam sú veľmi vtipné pasáže. Mladšia Žofka sa snaží držať čo najďalej od pozornosti médií, no tiež dokáže famózne bonmotovať. Minule sa môj manžel rozplýval nad nejakým malým dieťaťom a poznamenal, že by chcel vnúča. Žofka mu na to v sekunde povedala - Urob si sám! Nám však ani nenapadne dcéry do niečoho tlačiť, majú vlastné hlavy."

Obe dcéry robia svojim rodičom radosť. „Najviac ma potešia, keď prídu domov a sú ochotné sa tváriť, že sú ešte malé dievčatká, ktoré ma potrebujú. Minule mi však so smiechom vykrikovali, že kedy si konečne uvedomím, že už nepapajú, ale jedia. Vždy sa ich totiž pýtam, čo budú papať," smeje sa M. Vášáryová. "Stále som však pre nich ostala tou, ku ktorej si chodia po radu. K otcovi chodia po príspevok na topánky, my riešime vážnejšie veci..." Všetci pohromade sa najčastejšie stretávajú na chalupe na Záhorí. „Sme len maličká rodina. Ja mám len sestru Milku, Milan nevlastnú sestru. Ja mám ešte dve sesternice, viac nás nie je. Takže stretnúť sa pohromade nie je taký problém. Vídavame sa hlavne na sviatky, v lete na chalupe a občas pri nejakej premiére."

Chalupu na Záhorí si kúpili, keď boli dcéry malé, aby mali kam vypadnúť na víkend zo sídliska. „Je to blízko, lebo do Malaciek ide diaľnica, takže za polhodinku sme tam. Dokonca aj vtedy, keď má Milan predstavenie cez Vianoce, tak odchádzame z mesta. Jednoducho večer odíde odohrať do Bratislavy, a potom sa vráti. Ja sama dosť často trávim čas aj v Banskej Štiavnici, kde máme dom po prastarých rodičoch. Tam sa vždy zo všetkého vyliečim. Aj minule som tam spala jednu noc pri presunoch po Slovensku pred voľbami. Tri týždne predtým som kašľala a nevedela som sa toho zbaviť. Stačila jedna noc tam, spala som ako zarezaná a na druhý deň mi nič nebolo. To miesto ma nabíja energiou."

Mnohé krásne miesta jej energiu dodávajú, naopak – obrať o ňu dokážu M. Vášáryovú ľudia. „Časom som sa naučila eliminovať v okolí takzvaných toxických ľudí. Tým, že som známa, priťahujem ľudí a často aj psychopatov. A ďalšia vec - neviem, či vzbudzujem až takú dôveru, no mne sa hneď každý s hocičím zverí. Minule mi jedna žena po pár sekundách začala hovoriť o svojich intímnych problémoch. Ako keby ľudia čakali, že ja im pomôžem ich problémy riešiť! Isteže, pre političku je dobré, ak dokáže budiť v ľuďoch dôveru, ale ako človeka ma to vyčerpáva. Naučila som sa pár cvikov, ktorými ráno okolo seba vytvorím ochrannú bublinu, obrním sa a večer ju dám zo seba dole spolu s problémami cudzích ľudí. Nie však preto, že by som im nechcela pomôcť. To nie. To, s čím môžem pomôcť, do toho sa vždy pustím."

Energie má na rozdávanie a zdá sa, že patrí medzi ten typ žien, ktoré nedokážu obsedieť. „No, je pravda, že sa snažím čo najefektívnejšie využívať čas, ale na druhej strane, dokážem aj vypnúť a leňošiť. Občas sa pristihnem, že ležím pred telkou a pozerám dokumenty na Spektre. Ale to trvá len chvíľočku. Potom sa znovu do niečoho pustím," dodala M. Vášáryová s úsmevom na záver.