Keď študentka medicíny vystúpila z lietadla v Tchaj-pej, na letisku ju čakali dve kontaktné osoby Frank a Rex. Vzali ju na autobus a o tri hodiny vystúpila v meste Taichung, svojej cieľovej ceste. „Autobusy sú tam vynikajúce. Kožené sedadlá, televízory ako v lietadle, klimatizácia, skrátka boli veľmi komfortné. Po ceste som si všímala krajinu. Iba rovina, žiadne vrchy, žiadne hory, iba rozsiahle ryžové polia, na ktorých pracovali ľudia. Na hlavách mali typické slamené klobúky." Okrem toho si všímala aj mestá, ktoré po ceste prešli. Zvláštnosťou je, že tam nefunguje systém dedina, mesto, ale dediny sú spojené s mestami a tvoria im akési predmestia. Po ceste sa tiež sem-tam dajú „stretnúť" chatrčky. Veľa ľudí žije aj v horách.

„V menších mestách a na dedinách sú príbytky skromnejšie. Zväčša z tehál. Pričom často na nich chýba omietka či maľba. Možno to súvisí s kultúrou ich žitia, keď sa nepotrebujú vyvyšovať nad ostatných a ukazovať svoje bohatstvo. No vo väčších mestách a v hlavnom meste cítiť rozdiely v oblasti bývania aj obliekania. V horách vidno chatrčky, kde v jednej izbe žijú aj šiesti ľudia. Obyvateľstvo v porovnaní s naším je tam chudobnejšie. Zaujímavosťou napríklad v meste Taichung je fakt, že tam nie sú chodníky. Je tam cesta a okolo domy. Stalo sa mi tiež, že som šla, odrazu sa otvorili dvere a žena na ulicu vyliala špinavú vodu z vedra."

Miestni ľudia sú podľa Dany veľmi milí. Usmievajú sa, nikto na nikoho nekričí, každý je pokojný. Akurát majú rýchlu gestikuláciu rukami a rýchlo hovoria, čo môže byť pre našinca komické. Číňania, Japonci, Vietnamci i Taiwančania na prví pohľad vyzerajú nerozoznateľne. Dana však hovorí, že si na to človek zvykne. Skôr mala problém zapamätať si ich mená, kde stačí zmeniť jednu hlásku a vyjde úplne iné meno.

V krajine sa nedá nevšimnúť hlavne architektúra. „Stavby sú rôzne. Od domov, ktoré vyzerajú, že každú chvíľu spadnú, cez klasické tehlové domy, čo bol prípad internátu, kde som bývala. Nemocnica, kde som pracovala, bola tiež obrovská tehlová budova. Tí chudobnejší bývajú v malých domčekoch, ktoré nemajú poriadnu maľbu a sú olepené farebnými zástavkami. Na druhej strane domy bohatých pripomínajú hotely. Sú to obrovské stavby, ktoré majú na prízemí recepciu a v podzemí priestranné garáže."

V Číne, Japonsku aj na Taiwane je typická architektúra. Staré farebné budovy s viacerými strechami a ozdobami v tvare drakov. „Také budovy som videla v meste Tainan. Je to historické mesto, kde sa nachádza najstaršia škola v krajine, tiež tradičné budovy, chrámy, kláštory. Vyzerá to ako vo filme. Niekoľko kaskád striech, na ktorých sa vynímajú posvätné zvieratá ako draky či tigre. Stavby sú pestrofarebné od žltej, zelenej až po červenú." Okrem toho tam Dana navštívila aj tradičné reštaurácie, ktoré udržiavali v tomto duchu.

Taichung, mesto, kde stážovala a bývala, má menej typickej architektúry a pre turistu nie je až také lákavé. No ako hovorí Dana, páčilo sa jej, že staré chrámy nebolo možné vidieť iba v tých tradičných mestách či v horách. „V Taichungu je uprostred akoby centra v blízkosti hotelov, obchodných centier malý chrám, ktorý sa skrýva v korunách stromov a je miestom pokoja v tamojšom parku. Je to pekné, veľmi sa mi to páčilo."

S doktorom Phinom navštívila Dana hlavné mesto Tchaj-Pej. Bývala v luxusnom hoteli priamo vedľa druhej najvyššej budovy sveta, tzv. 101, kúpala sa v mori, navštívila park a pozrela si aj Národné múzeum. Na severovýchode ostrova navštívila zvláštne miesto nazývané Queen´s heads - kráľovské hlavy. Na skalnatom útese sa týčia „hlavy" vytvorené vetrom a morom bez akéhokoľvek pričinenia človeka.

Ochutnala všeličo

V novej krajine, zvlášť ak je exotická, sa každý, kto nemá strach, snaží ochutnať všetky delikatesy miestnej kuchyne. Košická študentka zjedla všetko možné. V typických japonských reštauráciách, ktoré navštívila, sa sedí na veľkých pohodlných vankúšoch na zemi. Jedlo sa podáva v malých miskách a je paličkami. V miestnych taiwanských reštauráciách bývajú zväčša okrúhle stoly a klasické európske stolovanie, kde turistovi ponúknu okrem paličiek aj príbor. „Nevedela som nimi jesť, no naučila som sa. Spočiatku to bolo vtipné, jedlo mi padalo. Zo začiatku mi chceli nechať priniesť aj vidličku, no ja som bola tvrdohlavá a povedala som, že to zvládnem. Nebolo to až také ťažké. Príprava jedál je u nich iná. Sú upravené tak, aby sa dali tými paličkami uchytiť."

Okrem jedenia si Dana osvojila aj stolovanie. Nikdy nejedia 10 či 20 minút, ale aspoň hodinu, dve. Je to pre nich akási príležitosť, keď sa celá rodina, prípadne kamaráti zídu aspoň raz do dňa. „Jedným z klasických jedál na raňajky je buchta. Dá sa prirovnať k našej parenej, je však plnená mäsom alebo zeleninou a jej chuť je typicky sladko-slaná. Nápojom, ktorý obľubujú deti i dospelí, je mliečny čaj so želé bublinkami. Cukrom sa v ňom nešetrí. To boli potom moje typické raňajky. Pochutila som si na pražených rezancoch, ktoré sú dostupné aj v našich reštauráciách. Ochutnala som a tiež si obľúbila suši."

S týmto jedlom sa jej spája aj príhoda, ktorú by dnes označila za smiešnu, no vtedy jej bolo skôr do plaču. „Na suši ma vzal doktor Phin, ktorý ma často brával na výlety i k svojej rodine. Sedeli sme na stoličkách pri barovom pulte a jedlo bolo uložené v malých miskách, ktoré sa striedali na pohyblivom páse. Ochutnala som suši a skúsila som aj pálivú omáčku wasabi. Nikdy predtým som jedno ani druhé nejedla. Keď som vzala wasabi do úst, doktor Phin pri pohľade na mňa iba vravel: 'Neplač, len dýchaj.' Pálilo to tak, že sa mi tisli slzy do očí a skutočne som nemohla poriadne dýchať."

Dana však bola odvážny degustátor a táto príhoda ju vôbec neodradila. Naopak, vzala do úst i jedlá, na ktoré by sa odvážil málokto. Na stole väčšinou leží veľa misiek s rôznymi viac či menej identifikovateľnými pokrmami. Študentka sa zaujímala o to, čo v nich je. Ochutnala okrem iného aj žabie stehienka, ktoré boli jedno z tých identifikovateľných jedál. „V jednom prípade som sa tiež na jednu misku pýtala, no Phin odpovedal, že mám najprv ochutnať, až potom mi to povie. Tvrdil, že keby som to dopredu vedela, nezjem to. Bolo to zvláštne mazľavé. Myslela som, že je to nejaká vnútornosť, ktoré tam bežne jedia. Keď som to prehltla, Phin povedal, že som práve zjedla kohútie semenníky. Všetci sa začali smiať. Bola som prekvapená, ale nič to so mnou neurobilo. Ostávalo mi iba tiež sa na tom zasmiať."

Doktor Phin s manželkou Lun vzali Danu aj na plaváreň či do hôr. Videla ananásové a čajovníkové polia, ochutnala čaj i ananás. Na konci večera mali pre ňu domáci prekvapenie. „Prišli sme do reštaurácie, ktorá pripomínala klasickú domácu kuchyňu tunajších ľudí. Od ostatných sa líšila prítomnosťou veľkých akvárií, v ktorých odpočívali živé hady. Neznášam plazy, bojím sa toho. Phin mi zrazu povedal, aby som si nejakého vybrala. Nechcel mi však povedať, prečo. Nechala som výber hada na ňom, nemala som šajnu, o čo mu ide. Vybral mi ho teda a pred mojimi očami ho kuchár zabil. Potom mi ho dali do ruky, aby som sa s ním odfotila. Je to asi jeden z momentov, ktorý chce človek raz vyskúšať, ale už nikdy viac, aspoň v mojom prípade. Potom ho kuchár stiahol z kože a vypustil z neho krv. Spolu s alkoholom, ktorý ku krvi primiešal, som ochutnala skutočnú Bloody Mary. Nuž, prežila som to v zdraví," smeje sa. Tepelne upraveného hada si potom všetci traja vychutnali na tanieri.

Zažila tajfún

Ženy sa však často v novej krajine zamerajú aj na nákupy. Aj túto stránku si Dana vychutnala, avšak nečakala, že niekedy to bude také ťažké. „Raz som presvedčila Franka aj Rexa, aby so mnou šli nakupovať. Vzali ma do Night marketu, ktorých je tam viac. Výber tovaru je od oblečenia cez topánky i hodinky a gurmáni si tam taktiež prídu na svoje. Je to podobné ako u nás blšák, ale omnoho väčšie. Brali ma tam prvé dni každú noc. Nakúpiť som tam však mala problém. Tým, že oni sú väčšinou malí a chudí, nič som na seba nezohnala. Dievčatá tam majú bežnú veľkosť 34, 36, veľkosť nohy 4. Európan má ozaj veľký problém si niečo kúpiť. Na výber mi ostalo len z obchodov v centrách, kde sa to značkovým tovarom len hýrilo."

Okrem takýchto nákupných zážitkov si Dana z Taiwanu odniesla aj mnoho ďalších. Niektoré lepšie, iné horšie. Do druhej kategórie patril aj pravý tajfún. „Prišiel znenazdajky koncom týždňa. Pred odchodom z nemocnice do internátu ma sekretárka upozornila, aby som neopúšťala izbu, že príde tajfún. V domnení, že mám čas a ešte neprší, rozhodla som sa vyraziť na bicykli do blízkej tržnice. Medzitým sa spustil lejak. Stánky, ktoré boli poprikrývané slnečníkmi sa zrazu utrhli a začali poletovať. Do internátu som sa dovalila úplne mokrá a takmer ma po ceste odfúklo. Našťastie sa mi nič nestalo a pred katastrofou som unikla. To bol však iba začiatok. Z okna som videla stromy, ktoré sa neskutočne ohýbali a po ceste tiekli prúdy vody. Bolo to strašné." V meste to nebolo až také hrozné, no Dana neskôr počula, že mimo neho boli záplavy, spadnutý most a asi sto ľudí zahynulo.

Taiwan a mestá v ňom ukrývajú mnoho zaujímavostí a zvláštností. Jedna z nich je však smutná. „Nad Taichungom nikdy nevidieť hviezdy," tvrdí Dana. "Je tam totiž taký smog, že ich po celý rok zakrýva. Miestni hovoria, že keď vyjdú na horu nad mestom a vidia pod sebou žiariace svetlá, to sú pre nich hviezdy, no na zemi..."

Pobyt v Taiwane si Dana pochvaľovala. „Odporúčam navštíviť túto krajinu. Vidieť mestá, spoznať kultúru, ochutnať jedlá. Je to krajina, ktorá má obrovské kultúrne bohatstvo, tunajší ľudia sú vďační za každé milé slovo, úsmev a ponúknu vám srdce na dlani. Moje očakávania Taiwan určite splnil."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári