O veku žien nie je slušné hovoriť. Tak to zoberieme z iného konca. Školský rok sa nedávno skončil a s ním aj 51. odkrútený na jednej škole. Učiteľka Eva Pinčáková zo Strednej odbornej školy automobilovej hovorí, že niet čo skrývať. Kto ju pozná, vie, koľko rokov má. Ale určite na toľko nevyzerá. Učiť začala ako 20-ročná, takže si viete ľahko spočítať jej vek. Ten však v jej prípade nič neznamená. Kým mnohí rovesníci E. Pinčákovej si už dávno užívajú dôchodok, ona neprestala učiť.

Práca ju stále baví. Či sa aj v septembri stretne so študentmi v telocvični, to dnes s istotou nevie, aj keď dvere pred ňou ešte nezatvorili. Rodina síce hovorí, že už by mala zavesiť učiteľstvo na klinec, ale to už vlastne počúva od blízkych niekoľko rokov. Každý by čakal, že sa stretne s vetchou starenkou. Ale na to zabudnite. Keď som ju zbadala, mladistvý vzhľad, perfektne vyšportovaná postava, svižný krok a elegancia mi vyrazili dych. Pre istotu som sa opýtala, či je to osoba, ktorú hľadám. Najmenej 20 i viac rokov by som jej ubrala. Predstavy o typickej učiteľke, poznačenej polstoročnou pedagogickou činnosťou, som v tej sekunde zahnala. Všetko je úplne inak. Je to stále šarmantná, čulá a pokojná dáma. Prosto pani učiteľka, ktorá nekričí, aby bolo ticho aj vtedy, keď nikto ani nemukne.

Narodila sa, ako inak, ak nie v učiteľskej rodine. Dlhé generácie dozadu sa pohybovali okolo školy. Pradedo bol kantor, učil i spieval v kostole, starý otec bol profesor teológie, otec doktor prírodných vied, mama učila prváčikov, neskôr deti v nemocnici. Pani Eva mala ešte štyroch ďalších súrodencov. Skúsme hádať ich povolania? Všetci, až na jedného brata, sa upísali učiteľskému povolaniu. Ten razil filozofiu, že niekto sa musí postarať aj o ich zdravie a skončil lekársku fakultu.

"Narodili sme sa v Československu, ale po vojne, keď sa usporiadali hranice, bola z toho zrazu Ukrajina," zaspomínala si pani Eva. "Žili sme v Užhorode, neskôr sme sa presťahovali do Prešova, kde otec pôsobil. Tam sme s bratom začali chodiť do školy. Absolvovali sme ukrajinskú ľudovú školu. V Košiciach sme v roku 1950 pokračovali na slovenskej škole. Mali sme z toho spočiatku galimatiáš. Rozprávali sme viac po maďarsky. Potom som chodila na strednú dievčenskú školu a po skončení som prešla na 11-ročnú strednú školu, kde som študovala tri roky. Potom sa začala moja učiteľská kariéra."

Neskôr absolvovala ešte vyššiu pedagogickú školu v Prešove a až v roku 1980 štvorsemestrálne doplnkové štúdium na Fakulte telesnej výchovy v Bratislave a na FF v Prešove jazyky. "Mali sme už po štyridsiatke. Bolo to dosť kruté. Hanbili sme sa pred dennými študentmi, keď nám niečo nevyšlo. Brali sme to veľmi vážne a nechceli sme zaostávať," zasmiala sa pani učiteľka.

Prvá, a vlastne aj posledná škola, len v rôznych obmenách, bola Učňovská škola obchodná, ktorá sa odčlenila od Učňovskej školy miestneho hospodárstva. Zakladali ju spolu s riaditeľom a ďalším kolegom a začali učiť v jednej miestnosti. Bolo to už v dnes neexistujúcej budove na mieste, kde stojí autobusová stanica. Vyučovali sa všetky odbory - kuchár, čašník, predavač.

Pani Eva sa medzitým vydala, porodila dvoch synov, má tri vnúčatá a jedného pravnuka. Ku všetkým bola veľmi prísna a tlačila ich do ukončenia vysokej školy bez milosti, žiadne úľavy neexistovali. To zdedila asi po otcovi, ktorý vravieval: Ste piati, žijeme z dvoch učiteľských platov, ja na veno nemám, ale každý z vás dostane vysokoškolské vzdelanie. Ani jeden z potomkov či vnúčat sa po jej stopách nevybrali. A ani deti súrodencov sa nedali na učiteľskú dráhu. Rodinná tradícia zaniká.

"Je to pekné povolanie, lebo slúžiť druhým a vychovávať deti je nádherné poslanie pre život. Učiteľovanie nie je výrobná sféra. Najlepšie to vystihuje citát, že hlboko sa treba pokloniť práci oráča, ktorý dáva chlieb, ešte hlbšie matkám, ktoré darovali život, ale najhlbšie učiteľovi, ktorý z bytosti živej urobil človeka. O to som sa snažila celý život," zacitovala pani učiteľka telom i dušou. Učiť učňovský dorast, ktorý tvorí iná sociálna skupina ako na ostatných stredných školách, si vyžaduje iný prístup. Základom úspechu a rešpektu je vybudovanie si autoritatívneho kamarátskeho vzťahu.

Pedagóg i psychológ

"Študenta si musíte vypočuť, musíte mu rozumieť, zdôverí sa vám so všetkým, čo ho trápi. Večer vám pri dverách zazvoní matka, ktorá musela ujsť z domu, lebo opitý manžel robí cirkus. Ospravedlňuje dcéru, že nevie kde je, keby náhodou neprišla ráno do školy. S tým učiteľ žije na učňovskej škole a v tom je veľký rozdiel. Sú učni, ktorí prespávajú na stanici, chodia hádzať uhlie, aby si zarobili, lebo doma sú zlé pomery. Alebo príde v noci žiačka, ktorá ujde z domu a spýta sa, či by nemohla u mňa prenocovať, pretože doma nevie vydržať. Tieto deti nesmiete urážať, porovnávať ich, ale pochopiť také, aké sú. Možno preto som s nimi vydržala tak dlho," poodkryla tajomstvá vzťahu medzi učiteľom a študentom druhá mama tisícok žiakov, ktorí sa na škole za toľké roky vystriedali.

Kto by si myslel, že krehká žena nedokáže zaujať dorast na hodine telesnej výchovy alebo nemajú deti pred ňou rešpekt, tak sa veľmi mýli. Dokáže aj zakričať a s úsmevom dodáva, že má predsa aj píšťalku. A čuduj sa svete, počúvajú ju. Je to vraj o schopnosti zorganizovať si hodinu. Keď vycítia z človeka, že pre nich chcete niečo dobré urobiť a venujete sa im, nie sú s nimi žiadne problémy.

Okrem telocviku učí aj ruštinu. S týmto jazykom je to tak, že raz sa vyučoval, potom nie. Dnes už to je iba o externom štúdiu. Viac-menej sú to bývalí žiaci, ktorí chcú získať maturitu. Zavše sa ich spýta, kde boli doteraz, či tak dlho dozrievali. Veľakrát ju prekvapili tým, že sa zodpovedne pripravovali na maturitné skúšky. Ako dospelí to brali oveľa vážnejšie, boli zodpovednejší, potili sa a boli vystresovaní ako malí chlapci. Ale ju nesklamali.

Jej skutočnou triedou stále bola a zostala telocvičňa bez lavíc a tabule. U Pinčákovcov sa vystriedali všetky druhy športov. Celá rodina bola pohybovo veľmi aktívna. Dostali jeden bicykel, tak sa na ňom všetci bicyklovali, z ruky do ruky si podávali jedny korčule. Otec bol veľký športovec - tenista, krasokorčuliar, gymnasta, brat majster SR vo vodnom póle, ďalší tenista, ona so sestrou sa venovali gymnastike, lyžovaniu, ale aj všetkému, pri čom sa dalo hýbať. Mama cvičila najmä okolo sporáka a práčky.

Najlepšie známky na vysvedčení boli odjakživa z telesnej výchovy. Aké hodnotenia si vyslúžili učni od Evy Pinčákovej za 50 rokov a či sa neobjavila aj guľa? Štatistiky školy hovoria, že to boli vždy pohybovo nadané deti. Aj moletnejšie sa snažila motivovať. Z telocviku nikto neprepadol ani raz a za štvorku by sa zas hanbila pani učiteľka. Najhoršia bola teda trojka, aj to viac-menej kvôli absencii.

Najradšej nasadá na bicykel a šliape do pedálov sedem kilometrov na chatu a rovnako dlhú trasu naspäť. Tam porobí čo treba, vypleje záhradku, povyváža fúriky s burinou, opraví, čo sa pokazí a relaxuje. Všetko úsilie jej nedávno zmaril Hornád a poupratoval jej záhradku. Vody mala neúrekom a môže začať odznova.

Celý život trávila každú zimu na svahoch. Rok čo rok 25 sezón lyžovala v Ždiari so študentmi, kde sa stále čosi prihodilo. Decká strážili nielen na svahu, aby si neublížili, ale najmä v noci bdeli pedagógovia, aby sa im niekde nezatúlali. Až po rokoch sa priznali, že aj tak im prešli cez rozum a do krčmy sa predsa vybrali. A nikto to vtedy ani len netušil. Takže ako strážna služba sa neosvedčila. Tento rok na lyžiach nestála. Je už opatrnejšia a nechce sa dolámať. Pohybu má dosť.

Spartakiáda vyšla z módy

Samostatnou kapitolou jej života boli spartakiády. Začínala ako cvičiteľka, potom zástupkyňa krajskej vedúcej a nakoniec vedúca. Nevynechala ani jednu. Iba v roku 1970 to boli telovýchovné slávnosti, na ktorých chýbala. Pripravená bola aj v roku 1990, ale v tom čase vyšla z módy a už sa nekonala.

"Bola to veľká súčasť môjho života," tvrdí pani Eva. "Je škoda, že táto tradícia zanikla. Bolo to obdobie plné krásnych zážitkov. Neopísateľný je pocit stáť na tribúne a vidieť svoju skupinu, ktorá sa poctivo pripravovala na prezentáciu svojho kraja v obrovskom celku na preplnenom Strahove. Ale sledovať aj výkony ostatných cvičencov. Najúžasnejšie boli skladby rodičov s deťmi. Drobci boli nevyspytateľní. Keď sa im nechcelo cvičiť, tak si posadali na zem a bolo im jedno, že sa na nich pozerajú tisícky divákov. Niekedy bol dôvod prozaický. Potrebovali napríklad cikať. A tak ich rodičia museli dať na nočník. Tie boli pre také prípady pripravené pri mantineli. Potom sa vrátili na svoju značku a pokračovali."

Do pamäte sa vryli aj nočné príchody so zverencami na štadión, komplikovaná doprava, prebdené noci, spoločné obedy z kuchyne vojakov, obedáre, zmätky, nervozita a finále, keď únava opadla a každý zo seba vydal všetko. Nasledovali slzy, nadšenie obecenstva, dojatie a dobrý pocit z toho, že burácal celý štadión. To bola najväčšia odmena za drinu, ktorá všetkému predchádzala. A najkrajšie spomienky sa viažu práve na tieto krásne prežité chvíle. Študenti boli vďační, keď sa dostali do Prahy, mali radosť z pohybu, nadviazali nové priateľstvá i budúce manželstvá. Motivovalo ich to a zároveň vychovávalo.

Či v septembri znovu vojde do priestorov školy ako pedagóg, to ešte visí vo vzduchu. "Nepovedala som, že nie, ani áno. Dnes vládzem, zajtra nemusím. Možno si už kolegovia myslia, že by som mala odísť. Keby som mala pocit, že ma berú ako archív školy a niekomu beriem robotu a hodiny, bola by som už dávno odišla. Nevedela by som s tým žiť. Keď chce niekto byť učiteľom, mal by mať rád ľudí a deti zvlášť. Iba tak pocíti, že to čo robí, má nejaký zmysel. Nie je to zamestnanie, ale povolanie," vyznala sa pani Eva.

Keby sa ešte raz narodila, bola by učiteľkou. Pre ňu to boli ťažké, ale pekné roky a má naozaj na čo spomínať. Dnes si nevie predstaviť, že by robila niečo iné ako doteraz. Jedno je isté, že doma by nevydržala a uvedomuje si, že športovať dlho človek nemôže, ale zostať nečinný tiež nie.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári