Vo svojej izbe si totiž zriadil rádioamatérsku stanicu a priamo zo Strediska sociálnej pomoci na Garbiarskej ulici komunikuje ak nie so svetom, tak minimálne s celou Európou. Okrem rádioamatérskeho zariadenia má na stole aj notebook s pripojením na internet, minikamerou a mikrofónom kvôli komunikácii cez Skype. Keď sme sa za ním ohlásili na vrátnici, vrátnikovi ako prvé napadlo: To budete vy, čo mu nesiete ten adaptér, však?

Do domova dôchodcov (po novom už sa to volá zariadenie pre seniorov) nastúpil F. Gábor v januári 2008 ako 66-ročný. Nasťahoval sa tam bez akéhokoľvek rádioamatérskeho vybavenia. Predtým sa síce celý život venoval rádioamatérstvu a mal aj kompletné zariadenie, ale keď sa po roku 2000 sťahoval, všetko predal. Myslel si totiž, že to už nebude potrebovať. Mýlil sa.

"Zistil som tu, že sa nejako nudím a dni mi pripadali akési dlhé. Nemal som tu veľmi čo robiť," spomína svieži žoviálny senior. "Tak mi napadlo, že by som sa mohol vrátiť k rádioamatérčine a rádioamatérsku stanicu si zriadim priamo vo svojej izbe. Môj spolubývajúci voči tomu neprotestoval. Najprv som sa však musel opýtať riaditeľa Strediska sociálnej pomoci, či mi dovolí spraviť špeciálne antény na streche domova dôchodcov. Ani s tým nebol problém. Tak som teda začal."

Najprv si kúpil malý tranzistorový prijímač. "Ale aj to je niečo, lebo človek už aspoň počúva, aj keď ešte nemôže vysielať," spomína začiatky. "Teraz, po 2,5 rokoch v domove dôchodcov, tu už mám základné, priemerné rádioamatérske vybavenie. Stanicu na veľmi krátke vlny, napájací zdroj, stanicu na krátke vlny či tuner pre krátkovlnnú stanicu. Okrem toho som si zohnal aj notebook. Moje rádioamatérske zariadenie má výkon 100 wattov a zatiaľ mi vyhovuje. Ak sú dobré podmienky, stačí to na spojenie s celou Európou. Na prevádzku rádiostanice v mojej izbe mi okrem antény na streche stačí elektrina, v krajnom prípade baterky."

Z niekoľkých stoviek obyvateľov zariadenia pre seniorov na Garbiarskej už nik iný rádiostanicu v izbe nemá. "Každý tu má nejakú záľubu, rovnako ako v bežnom živote. Niekto chodí na ryby, iný na huby, ja sa venujem rádioamatérstvu. Rádioamatérčina je označovaná aj ako šport, no ja sa za športovca nepovažujem. Som síce vášnivý rádioamatér, ale športové drevo," smeje sa pán František. "Rádioamatérstvo považujem skôr za koníček, než za šport."

Čo teda celé dni dedko so slúchadlami na ušiach a mikrofónom v rukách vo svojej izbe porába? "Rádioamatéri sú všade po svete, tak sa s nimi rozprávam. Aj keď nie so všetkými, lebo s cudzími jazykmi je to už u mňa horšie. Morzeovka ma nebaví, dávnejšie som ju ovládal lepšie, no teraz to nie je žiadna sláva. Ale v pohode sa porozprávam so Slovákmi, Čechmi i Maďarmi. Aj so severnou časťou Rumunska, lebo tam žije veľa Maďarov. Aj s Ukrajincami sa dorozumiem, to sú často potomkovia Slovákov alebo Maďarov. V celej Európe je plno československých vysťahovalcov, s nimi sa tiež dohovorím."

Zvládol aj preteky

Napríklad v Nemecku má pán František rádioamatérskeho kamaráta, ktorý je pôvodom Košičan. "Ráno o pol siedmej si naladím frekvenciu, viem, kde zvykne byť, a rozprávame sa trebárs o starých Košiciach. Alebo ešte skôr ráno, o šiestej, majú na jeden frekvencii svoj hromadný 'diskusný krúžok' asi tridsiati Česi. Na inej frekvencii zas 'chlapci' prevažne zo západného Slovenska. Debatuje sa tam s nimi o všetkom možnom. Sú z Boroviec pri Piešťanoch, z Nového Mesta nad Váhom, Ružomberka, Banskej Bystrice, Priepastného neďaleko Myjavy. Väčšinou sú to už dôchodcovia alebo chlapi tesne pred dôchodkom. Diskutujeme spolu napríklad o tom, aká bude úroda hrozna alebo vína či ako znášajú sliepky vajíčka. Ale rozoberáme aj rádioamatérske záležitosti i výsledky súťaží, napríklad v rýchlosti príjmu telegrafných značiek. O politike sa bavíme len sem-tam."

Kedykoľvek môže rádioamatérsku komunikáciu niekto odpočúvať. "Ale veď tam nehovoríme nič tajné. Alebo niekedy, keď naladím nejakú frekvenciu a je čistá, tak sám dám len výzvu a čakám, či sa niekto ozve. Inokedy zas len počúvam, nezapájam sa do rozhovorov. Mám to iba ako zvukovú kulisu v izbe alebo si na tom chytím nejaké rádio." Každý rádioamatér má vlastnú značku pridelenú Telekomunikačným úradom SR. Pán František má od vlani novú, 3GF, s 10-ročnou platnosťou do septembra 2019. "Dovtedy mi ju nikto 'nevyfúkne', vymyslel som si ju sám." Radšej rádioamatérči zrána a cez deň, večer už ho totiž trápi zrak, keďže má dvanástky dioptrie. "Niekedy som dokázal zvládnuť aj 48-hodinové rádioamatérske preteky, pri ktorých sme sa traja striedali, ale teraz už toľko nevydržím."

Veľmi zaujímavo pôsobí "obrázok", ako 68-ročný senior sedí vo svojej izbe v domove dôchodcov za stolom, na ktorom má rádioamatérske zariadenie a hneď vedľa neho ešte aj notebook so zapnutým Skypom. "Cez Skype telefonujem alebo si píšem e-maily napríklad s bratrancom. On totiž je finančník a do techniky sa veľmi nerozumie. Ani moja 95-ročná mama nie je žiadna rádioamatérka, hoci po svojom otcovi, ktorý sa tomu venoval, mohla mať k tomu vzťah. Ale nevie to zariadenie ovládať. Ani Skype, ani počítač, vôbec nevie, čo to je," smeje sa pán Franrtišek. On sám možno ešte častejšie ako rádiostanicu využíva notebook. "Hlavne na získavanie odborných informácií o rádioamatérstve na špecializovaných internetových stránkach a rádioamatérskych portáloch. Niekedy však na notebooku pozerám aj filmy, napríklad historické, vojnové."

Pán František vyštudoval geodéziu a zememeračstvo, ale väčšinu života pracoval v robotníckych profesiách, napríklad v železiarňach v Košiciach, no i v Ostrave, kde robil krátko tiež v bani. Ešte aj ako dôchodca brigádničil. Robil vo viacerých pekárňach v Čechách, ale v roku 2007 ho na pražskej ubytovni, kde býval, v noci prepadli. Utrpel úraz oka, a tak sa vrátil domov, kde ho prijali do zariadenia pre seniorov. Manželka žije v Plzni.

Na celebrity nenatrafil

K rádioamatérstvu sa dostal ako 14-ročný. "Priviedol ma k nemu starý otec, ako decko som sa stále motal okolo neho. Najprv ma zaujali veci okolo elektriny, potom ma fascinovala možnosť dohovoriť sa s cudzími ľuďmi z rôznych krajín sveta. Na žiadnu celebritu som síce počas života na žiadnej frekvencii nenatrafil, také šťastie som nemal, ale natrafil som na mnoho iných zaujímavých ľudí." Pán František bol už ako tínedžer v prvom rádioamatérskom klube a prvýkrát vysielal na kopci Veľký Milič nad Izrou. "V minulosti, za bývalého režimu, sa rádioamatérske vysielanie veľmi kontrolovalo. Stačilo ísť len minimálne - jeden kiloherz - mimo kmitočtu vymedzeného rádioamatérom a pražské ministerstvo vnútra dávalo v niektorých prípadoch zákaz činnosti aj na tri roky. Mne osobne sa, našťastie, nič také neprihodilo."

Podľa pán Františka nie je rádioamatérstvo v žiadnom prípade len zábavkou, ale človek sa pri tom aj veľa užitočného naučí. "Z elektrikárčiny, ako pracuje tranzistor či integrovaný obvod, ale i po zemepisnej stránke je to zaujímavé. Nikdy predtým som napríklad nepočul o obci Priepastné. Kde sa nachádza, som sa dozvedel až vďaka spojeniu s rádioamatérom. Teraz už viem, že Priepastné je pri Myjave, alebo že Kalná nad Hronom je pri Leviciach. Zo začiatku som bol prekvapený, keď sa mi pri ladení frekvencií ozval nejaký Nemec alebo Angličan, ale už som si na to zvykol. Väčšinou prichádzam do kontaktu s rádioamatérmi mužmi, ženy sú skôr výnimkou. Ale tie si pri rádiokomunikácii nevymieňajú recepty, ani sa nebavia len o babských veciach či o počasí. Riešia aj odborné záležitosti." Podľa pána Františka môže byť rádioamatérstvo veľmi užitočné a aj v súčasnosti sa dá využiť napríklad pri živelných pohromách, keď nejde elektrická sieť. "Rádioamatéri majú zariadenia, ktoré fungujú aj na baterky. A takto sa dá vysielať aj niekoľko hodín."

Stáva sa, že pri rádioamatérskej komunikácii sa jej účastníci navzájom pohádajú, aj si vynadajú? "Nie často, ale pritrafí sa, že niekto už má toho plné zuby a komunikáciu radšej sám ukončí. Rovnako ako v bežnom živote, sú aj takí rádioamatéri, ktorí najmä pri komunikácii väčšieho počtu účastníkov radi skáču druhým do reči. A potom tá rádiokomunikácia aj tak vyzerá, že nič nerozumiete, keď traja naraz hovoria. Vtedy sa môže stať, že jeden druhému aj vynadá. Ja neskáčem iným do reči, nechám dohovoriť protistanicu. Veď sa nič sa nestane, keď sa ozvem o pár sekúnd neskôr, veď ja sa už nikam neponáhľam," smeje sa.

Pán František by rád rádioamatérske žezlo odovzdal nejakému potomkovi, no akosi niet komu. "Žiadneho svojho nástupcu som si nevychoval. Dcéra má 18-ročného syna, ale jeho to nebaví, je automechanik, len samé autíčka. Ale ja to moje rádioamatérske zariadenie nemusím nikomu odovzdávať, 300 rokov po smrti prejdem do ďalšieho života a zíde sa mi to ešte... Treba brať veci s humorom." Na otázku, aké sú jeho tri najväčšie radosti v živote, odpovedá: "Rádioamatérčina, rádioamatérčina, rádioamatérčina. Bezkonkurenčne. V Košiciach je nás, rádioamatérov, okolo 60. Vieme o sebe, aj sa stretávame, každý týždeň vo štvrtok popoludní v rádioklube na Technickej univerzite. Potom spolu skočíme aj na dobré pivko," prezradil na záver František Gábor.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári