. "Začať odznova" sa rozhodli v pomerne exotickej destinácii, ktorou bola Dominikánska republika.

"Cestu do Dominikánskej republiky mi navrhol kamarát Peter," spomína Juraj, ktorý momentálne v Košiciach pracuje ako taxikár. "Asi chcel skúsiť niečo nové. Ja som bol v tom čase nezamestnaný. Obaja sme poznali jedného Taliana, ktorý v Dominikánskej republike býval. On nám pomohol, keď sme tam prišli, aj tým, že ovláda český jazyk. Hovorí sa tam totiž španielsky a tento jazyk sme my vôbec neovládali."

Do Dominikánskej republiky prišli Juraj s Petrom v roku 2005. Po príchode do dedinky Bayahibe sa ubytovali a začali si hľadať prácu. "Prvotný cieľ bol, že sa nejakým spôsobom musíme naučiť zarábať si. Náš plán totiž bol, že keď sa nám bude dariť, ostaneme tam navždy. Prvé tri mesiace sme nechceli robiť nič, iba sa učiť jazyk. No vždy je tak, že človek mieni a pánboh mení..."

Potrebovali prácu

Slováci sa pri hľadaní zamestania dozvedeli, že z bežnej práce tam cudzinec nevyžije. Nemôže teda robiť to, čo robí Dominikánec. Mzda je tam totiž veľmi nízka a miestni majú vlastné domy. Neplatia teda žiadne nájomné ani elektrinu. "Cudzinec si však musí prenajať dom a už len nájomné je väčšie ako to, čo radový Dominikánec zarobí. On teda z tej svojej mzdy dokáže vyžiť, keďže neplatí okre domu neplatí ani dane. Kúrenie tam nepotrebujú, pitnú vodu nemajú. Niektorí si platia len elektrinu. Kto na to nemá, kradne ju načierno..." Navyše, elektrina tam málokedy je, teda ani účty za ňu nie sú veľmi vysoké.

Jurajovi s Petrom bolo teda hneď na začiatku jasné, že ak si nenájdu nejaký stály príjem, peniaze, ktoré si priniesli so sebou, sa im rýchlo minú a oni skončia na ulici. "Je tam veľa cudzincov, čo skončia takí chudobní, že nemajú ani na letenky domov," tvrdí Juraj. "Veľa je tam takých, čo dodnes žobrú po veľkých mestách, lebo sa nemajú ako dostať domov. Keď niekto z Európy nepošle peniaze, človek nemá šancu toľko zarobiť, aby mal na letenku."

Keď tam teda chceli Slováci žiť, museli pracovať. No keďže nevedeli jazyk, kto by ich zamestnal? Našťastie, pomohol im kamarát Klaudius. Navrhol, aby všetci traja začali spolu podnikať. Mali dodávať do miestnych hotelov langusty a krevety. "Poznal odberateľov. O mesiac po nasťahovaní sme už teda išli kupovať prvé langusty a krevety do mesta Monte Cristi. Chodili sme tam asi raz za mesiac. Je to krížom cez celú republiku, až skoro pri Haiti. Tam sme skoro ráno prišli a všetko podstatné nakúpili."

Každé ráno potom plody mora dodávali do štyroch hotelov. Tie neboli práve maličké. Boli obrovské, kde sa zmestí aj 2 000 turistov. K dispozícii majú všetko, vrátane obchodov či pláže, aby nemuseli hotel vôbec opúšťať. "Boli sme tam aj s inými dodávateľmi ovocia, zeleniny a všetkého, čo hotel potreboval. Vždy vyšiel niekto, kto to mal na starosti, a povyberal si. Krevety a langusty, keďže je to veľmi drahé, preberal ručne. Niektoré si vzal, iné vrátil. Potom nám vypísal šek. Doma sme mali veľkú chladničku a to, čo od nás odberatelia nevzali, sme uložili do nej. Samozrejme, skoro vždy sme ju mali plnú, lebo odberateľ si povyberal, aké langusty sa mu hodili, a zvyšok nám vrátil. Nakupovať iba tie dobré sa nedalo. Rybári nám vždy predali iba celú debničku."

Klaudio ich však uisťoval, že to nie je problém, že sa to predá, že má plno známych... No vždy zostalo len pri rečiach, chladnička bola stále plná. Preto si Slováci občas dopriali plody mora na raňajky. Časom však zistili, že im obchody akosi nejdú. Nevedeli, že Klaudiovi dochádzajú peniaze a že ich vlastne na províziách okráda. Tým, že nevedeli španielsky, nemohli si overiť, za koľko krevety a langusty nakupujú a za koľko predávajú. "Keď sme tovar dodali, Klaudio potom vždy volal do hotelov, kedy budú znova krevety a langusty potrebovať. Väčšinou hovoril, že nepotrebujú, a niekedy, že áno. No myslím, že to robil tak, ako to jemu vyhovovalo."

Robili pre Chantal

O tom, že svet je malý, svedčia aj mnohé príhody, ktoré pri Juraj pri práci zažil. Jedného dňa napríklad prišiel po mori čln, z ktorého vyšiel na breh chlapík, o ktorom Klaudio povedal, že im predá langusty a krevety. "Čudoval som sa, že je beloch, lebo väčšia časť obyvateľstva sú čierni a miešanci. Tak som tam Klaudia poslal, nech sa ide spýtať, či nám krevety predá. Nebol s tým problém, predal. Ale najväčšie prekvapenie bolo, že nakoniec vysvitlo, že to bol človek, ktorý odmalička do dospelosti žil na Slovensku. Možno aj preto nám vysvetlil, aké podivné obchody s nami Klaudio robí. Tak sme sa rozhodli vynechať ho z nášho biznisu."

Začali teda obchodovať so Slovákom. Nejaký čas sa im darilo, no čoskoro zistili, že to nie je práca pre bielych a pre cudzincov, ale skúsených obchodníkov. "Problém bol v tom, že je obdobie, keď langusty sú, majú ich všetci a človek ich nevie predať. Bez problémov sa dajú kúpiť, ale predávajú sa ťažko. Preto to robia hlavne tí, čo majú kontakty a dlhoročné známosti. Nie nejakí dvaja cudzinci. Potom je opačná situácia, keď langusty nie sú a z hotelov nám volali, že ich potrebujú. Vtedy ich je však tak málo, že ja, ako cudzí, ich nemám šancu zohnať. Zase ich zoženú iba tí, čo s tým robia roky."

Domácim teda ide obchod vždy, cudzincom skoro nikdy. Ale zvláštne je, že keď si už človek myslí, že je všetko pokazené a nič už nebude fungovať, stane sa niečo zvláštne. Všeobecne sa tomu hovorí náhoda. Postretla aj Juraja s Petrom. Vo vedľajšej dedine, v jednej francúzskej reštaurácii, sa zoznámili s Francúzskou menom Chantal. Tá mala dom, v ktorom hostila turistov. Krevety a langusty začali dodávať jej.

Znova sa im chvíľu darilo, no potom zase nie. Prišli teda na to, že to takto ďalej nejde. "Uvažovali sme nad tým, že si kúpime nejaký obchod s potravinami. U nich to je obchod, kde sa všetko dá kúpiť, zároveň si tam človek vypije pár pív a ide domov. Každé potraviny sú teda u nich spojené s krčmou. Alebo sme uvažovali, že si otvoríme rovno bar."

Navštívili teda realitnú kanceláriu v meste La Romana a hľadali niečo, čo by si mohli vziať do prenájmu. No tam ich čakal šok. "Prišli sme na to, že celý rodinný dom sa dá prenajať za päť tisíc pesos, čo bolo jedna k jednej asi päť tisíc korún. Za jeden dolár za platilo 30 korún alebo 30 pesos. My sme dovtedy platili za ubytovanie 500 dolárov, takže sme prišli na to, že mesačne za ubytovanie platíme 15 tisíc korú." Ten nový dom bol trojizbový. "Každá izba mala vlastné wc a kúpeľňu. Bola tam aj kuchyňa a dom mal záhradu. Takže sme sa presťahovali a chceli si nájsť prácu v La Romane."

Našiel si manželku

Okrem práce v La Romane si Juraj našiel aj čosi iné. Budúcu manželku. V tom období si totiž zašiel do spomínanej francúzskej reštaurácie a spoznal Dominikánku menom Celestina. Ona sa ponúkla, že bude oboch Slovákov aj niekoľkých ďalších cudzincov učiť španielčinu. "Prvýkrát som ju videl v jednom bare. Hoci je kaderníčka, spievala tam. Neskôr som sa raz potreboval ostrihať a zhodou okolností som vošiel do jej kaderníctva. Tam som si ju tiež všimol. Večer sme sa potom stretli v tom bare a ona navrhla, že nás bude učiť. Takto som ju spoznal, no nedá sa hovoriť o nejakej láske na prvý pohľad."

Práve Celestina im neskôr dopomohla k ďalšej práci. Po presťahovaní do La Romany natrafili na bar, ktorý bol zatvorený a jeho majiteľ ho dával do prenájmu. Podpísali teda zmluvu a získali Biliard club. "Celestina nám, samozrejme, pomohla dohovoriť sa s majiteľom. Ľudia si k nám chodili vypiť, alebo si iba zahrať biliard. Zamestnali sme tam dve Dominikánky, ktoré obsluhovali ľudí. Jeden z nás tam vždy musel byť, a tak sme sa striedali. Jeden týždeň tam bol Peter, druhý ja."

Okrem toho si Juraj s Petrom doma zamestnali upratovačku. Veľký dom sa im totiž nechcelo upratovať. Zistili, že je to veľmi lacné, a tak im jedna žena chodila upratovať, umývať riad i vyprať oblečenie. Celestina však Slovákom časom navrhla, že to bude robiť ona. Videla totiž, že s peniazmi to u nich nevyzerá ružovo. Na oplátku si však u nich zriadila kaderníctvo a ostala tam bývať.

S barom to však časom išlo dolu vodou. Keďže sa Slováci striedali po týždni, každý deň, keď robil Peter, prišiel domov totálne opitý. "Sem-tam mi dokonca volali čašníčky, že Peter zaspal na stole, že nemá kto doniesť pivo... Skrátka horor," spomína Juraj. "Každý týždeň po ňom zostalo manko. Prešiel týždeň a miesto tržby sme zistili, že sme ešte v mínuse. Vedel som, že to takto ďalej nejde. Preto sme sa dohodli, že sa rozdelíme."

Juraj so Celestinou si nechali bar a Roman odišiel do vedľajšej dediny. Nad barom bol jednoizbový byt a do toho sa on aj ona nasťahovali. "Ako som však spomínal, v meste je stále problém s elektrinou. Každý deň tam vypnú prúd aj na niekoľko hodín. Aj keď je prúd, nie je veľmi kvalitný. Práve preto musí mať každý bar či každé potraviny vlastný generátor. Ten stroj sa nám však jedného dňa pokazil, a keďže nový je príšerne drahý, nekúpili sme ho. Keď vypli elektrinu, nehrala hudba a pivo bolo teplé, zákazníci odišli inam. Takto bar postupne skončil..."

Miestna svadba

Juraj sa ocitol pred veľkým rozhodnutím, čo ďalej. Chvíľu býval u Celestininej mamy, no potom sa rozhodol vrátiť na Slovensko. "Celestina však chcela ísť so mnou. Aby to však bolo možné, museli sme sa vziať. S tým ona súhlasila. Svadba bola na nejakom miestnom úrade a bolo to úplne iné ako u nás. Na úrade začali sobášiť ráno a skončili až popoludní. Vonku na chodbe pritom čakali iba páry snúbencov so svedkami."

Po svadbe sa Juraj vrátil domov na Slovensko a jeho manželka za ním prišla hneď, ako vybavila všetky potrebné formality. Samozrejme, počas vyše roka trvajúcom pobyte v Dominikánskej republike Juraj nie vždy len pracoval, ale aj spoznával krásy a zaujímavosti ostrovy. Ak chcete vedieť, aké, nalistujte si túto stranu aj o týždeň.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári