V tejto časti si zaspomínal na to, aké zaujímavosti ponúka turistom táto exotická destinácia.
Dvaja Slováci leteli z Košíc do Viedne, potom do Amsterdamu a odtiaľ do Dominikánskej republiky. Na cudziu zem vystúpili na medzinárodnom letisku v Punta Cane po vyše 12-hodinovom lete. "Ako prvé ma prekvapilo samotné letisko," spomína Juraj. "Je veľmi zvláštne. Nie je to, ako sme bežne zvyknutí, kovová či murovaná stavba. Sú to iba strechy zo sušených banánových listov na koloch. Je to takto urobené naschvál. Navrhoval to nejaký známy architekt, aby to pekne zapadlo do ich prírody, do prostredia. Nikdy v živote som také letisko nevidel. Bolo to celé otvorené a pod tými strieškami stáli úradníci a pri pultoch odbavovali cestujúcich."
Na letisku čakal Slovákov ich taliansky kamarát Klaudio a spolu s ním sa odviezli do dediny Bayahibe. Všímali si najmä miestne komunikácie. Striedali sa tam úseky dobrej cesty a úseky, kde bola cesta rozbitá a samá diera. Bližšie k mestu La Romana sa to však lepšilo. Kvalitné cesty sú tam totiž iba diaľnice a spojnice veľkých miest. Okrem toho kdekoľvek na ceste ľudia predávali mäso. "Bol som šokovaný. Viselo na šnúrach a všade okolo lietali muchy. Pražilo sa to na tom slnku, povešané zaradom čerstvé, menej čerstvé, ešte menej čerstvé... Ten predavač to posúval a to posledné bolo už sušené. To si ľudia kupovali. Nepotrebovali ani chladničku, už sa im nemohlo pokaziť."
Väčším šokom ako cesty však pre Juraja s Petrom miestna hromadná doprava. Kým my máme premyslený systém električiek, autobusov, trolejbusov a pohodlnejším vypomôžu aj taxíky, v Dominikánskej republike je to úplne iné. "To ma fascinovalo. V La Romane nie je mestská hromadná doprava v našom ponímaní. Teda, že mesto má nejaký dopravný podnik, ako máme my. Doprava je zabezpečovaná na niekoľkých úrovniach, no všetko robia súkromníci. Je neskutočne efektívna. Na najkratšie vzdialenosti sa používajú motorky. Tie stoja na každom rohu. Motorkára volajú motocončo. Za desať - dvadsať korún hodí turistu na kratšiu vzdialenosť."
Naše autobusy nahrádzajú taxi kolektivo - kolektívny taxík. To sú osobné autá, ktoré majú svoje pravidelné cesty. Ako u nás má každý autobus svoju trasu. U nich sú autá na cesty ruta A, ruta B, ruta C... Človek sa musí naučiť, ktorá cesta kam vedie. Funguje to ako u nás, keď si chce človek vziať taxík. S tým rozdielom, že chodia doslova každú chvíľu. Stačí prísť ku ceste a stopnúť si ho. "Je to trošku nepohodlné. Aby to bolo lacné, musí to byť vyťažené. Najlepšie pre vodiča je, keď vzadu sedia štyria a vpredu ešte dvaja. Vtedy je plný a ďalších už neberie. Auto sa dá ľahko spoznať, má vpredu svoj znak. Každá cesta, bez ohľadu na vzdialenosť, stojí 10 pesos, teda asi 10 korún."
Okrem toho ešte zabezpečujú dopravu aj Guagua, mikrobusy, ktoré zabezpečujú dopravu z dedín a okolia do mesta. Tie majú svoju zastávku, a keď sa mikrobus naplní, odchádza. "Zaujímavé je ešte to, že sa tam dá z auta čokoľvek kúpiť. Keď auto zastane na križovatke, zbehnú sa malí chlapci a predávajú vodu, nabíjačky či kredit na telefón."
Bayahibe, kde si našli Slováci ubytovanie, je turistická dedinka na juhu Dominikánskej republiky, neďaleko mesta La Romana. Kedysi bola stará rybárska dedina. Dnes sa tam rybolovom živí už málokto. Sú tam postavené obrovské hotely a miestni sa teda živia tým, že sa tam turisti ubytovávajú. "V hoteli sme logicky bývať nemohli. Ale práve tam stavali nové domy a taký dvojizbový dom sme si chceli prenajať. Mali byť hotové o týždeň a ubytovanie stálo 500 dolárov na mesiac. Zatiaľ sme sa ubytovali v takej turistickej ubytovni. No keď sa v Dominikánskej republike povie, že sa niečo postaví za týždeň, treba čakať skoro mesiac. Za mesiac sme sa teda mohli nasťahovať."
Ako príroda, aj architektúra je v Dominikánskej republike rozmanitá. Hlavné mesto Santo Domingo je veľké a má vyše tri milióny obyvateľov. Centrum je moderné a sú tam aj mrakodrapy. Najstaršia časť hlavného mesta je chránená. Je tam múzeum Krištofa Kolumba, jeho pracovňa a aj miesto, kde je pochovaný. Dominikánci tvrdia, že tam aj zomrel, no zistilo sa, že to nie je pravda. Sú tam aj staré pevnosti a múry s delami, pri ktorých ležia delové gule. Vyzerá to ako naša stredoveká architektúra. Okrem toho sú tam aj obchody so suvenírmi.
"Zvláštnosťou však je, že v mnohých mestách, aj v tom hlavnom, stoja vedľa seba vily a chatrče. Nikomu to neprekáža a nikto s tým nič nerobí. Jeden majiteľ totiž zbohatol a postavil si vilu, druhý na to nemá. No nikto tam nepríde a nepovie, že sa má ten chudobný niekam presťahovať. Asi tam nemajú žiadneho hlavného architekta..." Zaujímavosťou sú aj niektoré kostoly. Majú také staré ako aj my, no potom sa dajú vidieť aj obyčajné domy, na ktorých sú kríže a nápis, komu je kostol zasvätený. Ďalej sú tam aj typické haciendy z telenoviel. Veľký dom, okolo stajne, dobytok, pozemky.
"Čo sa týka čistoty v mestách, nedá sa to ani porovnať s našimi. Je tam strašný neporiadok. Ľudia nemajú problém hocičo odhodiť na zem. Upratujú tam síce, no nestíhajú to tak rýchlo, ako sa ten neporiadok robí."
Dominikánci sú ako národ pohodlnejší, pokojnejší. Každý má na všetko čas. Keď sa človek s niekým dohodne, že sa stretnú o tretej, Dominikánec príde najskôr o piatej. Tam hodina-dve nič neznamená.
"Pohodlní sú možno aj preto, že Dominikánci nemajú veľmi čo robiť," myslí si Juraj. "Majú bary, reštaurácie, hotely a žijú z cestovného ruchu. Polovica ľudí určite nemá prácu a viac pracujú ženy ako muži. Ľudí tam je možnosť často vidieť sedieť pred domom. Posedávajú, rozprávajú sa, nikam sa nenáhlia. Sú prívetiví, nemajú problém sa podeliť a sú veľmi pohostinní. Nie je nič výnimočné, keď človek sedí s Dominikáncom na pive. Poznajú sa jeden deň a Dominikánec povie, že sa ide domov najesť a cudzinca vezme so sebou."
Zaujímalo nás, ako reagovali miestni na Slovákov. "Tam nás brali, ako keby sme boli boháči. Keď tam príde beloch, prvá otázka je, či je Američan. Keď povie, že nie, myslia si, že je aj tak bohatý. Na jednej strane sa teda správajú úctivo, na tej druhej však musí cudzinec za všetko viac platiť. Keď som tam prišiel, objednal som si napríklad pivo a zaplatil som zaň omnoho viac ako Dominikánec."
Na to si tam každý cudzinec musí dávať pozor. Všetko totiž funguje ináč ako u nás. V reštaurácii nie je na stole jedálny lístok a v obchodoch s potravinami nie sú cenovky, registračná pokladnica či váhy. Na všetko sa vždy treba pýtať. "Bol som v takej jedálni, kde si každý naberie, čoho koľko chce. Mäso, zeleninu, ryžu... čokoľvek. Potom s tým príde k človeku, ktorý účtuje. On na jedlo pozrie a pohľadom si v hlave vypočíta cenu podľa toho, čo má človek na tanieri. Nie je tam žiadny cenník. No a, samozrejme, miestnym vypočíta inak ako cudzincovi. Cudzinec totiž zo začiatku vôbec nevie, čo má koľko stáť, potom sa to však naučí. To je asi aj ich politika, a preto nikde nie sú ceny. Vždy sa treba pýtať."
Čo sa týka samotnej miestnej kuchyne, Košičan si špeciálne obľúbil jedlo, ktoré, žiaľ, tu ťažko zoženie. Dokonca keby si ho chcel sám pripraviť, nezohnal by ingrediencie. "Najviac mi chutili ich fritované banány. Tu ich nepredávajú. Nie sú sladké a sú hrubé a zelené. Volajú sa platanos. Narežú ich na kolieska a opečú. Podávajú ich ako prílohu mäsu, ako my hranolky. Dajú sa tam kúpiť na každom rohu a ja som si na ne strašne zvykol. K tej miestnej kuchyni - zaujímavé je, že hoci Krištof Kolumbus odtiaľ doviezol zemiaky, oni ich jedia veľmi málo. Pre nich sú totiž drahé. Najviac jedia ako prílohu fazuľu či ryžu."
Pre každého cudzinca sú na inej krajine zaujímavé aj kultúrne pamiatky, alebo mnohé iné miesta, ktoré má iba konkrétna krajina. Aj v Dominikánskej republike ich je mnoho. "Jedna z nich je Altos de Chavón. Je to taká imitácia stredomorskej dediny, ktorú dal postaviť nejaký známy architekt. Dedina sa nachádza hore na kopcoch a sú tam aj rôzne luxusné reštaurácie. V domoch nikto tam nebýva, sú v nich múzeá. Uprostred je kostolík, kde sa chodia boháči ženiť a vydávať."
Hneď vedľa si turisti môžu pozrieť Casa de campo. Je to oblasť ohraničená vysokánskym plotom. "Je to veľké možno ako Košice. Tam sú vily, luxusné domy, ktoré majú celebrity. Napríklad Julio Iglesias, Enrique Iglesias či Shakira. Boli sme sa tam pozrieť, no nepodarilo sa nám nikoho z nich zahliadnuť. Iba veľké golfové ihriská či vlastné prístavy. Z celebrít by som možno spoznal iba Shakiru a možno ani tú nie. Ktovie, ako vyzerá bez mejkapu s klobúkom na hlave a so slnečnými okuliarmi."
Zaujímavé je aj miesto, kde stálo pôvodné mesto Monte Cristi. Dnes z neho zostal už iba cintorín, no kedysi tam žili piráti, ktorí potápali španielske lode naložené pokladmi, zlatom a striebrom z Južnej Ameriky. "Podľa toho, čo sa hovorí, španielskeho kráľa to veľmi rozčúlilo, že mu vykrádajú lode, tak nechal zrovnať Monte Cristi so zemou. Dodnes je tam strašne veľa potopených vrakov španielskych lodí a stále tam chodia potápači z celého sveta. Chcú nájsť niečo z tých pokladov, lebo keď sa im to podarí, môžu z toho dobre zbohatnúť."
Dominikánska republika teda ponúka turistom raj. Košičanovi poriadne utkvela v pamäti, pretože s ňou má ešte plány. "Veľmi sa mi tam páčilo a chcem sa tam ešte vrátiť. Dúfam, že sa mi to podarí," zaželal si Juraj Kurucz.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
