Na pár dní vďaka tomu prišla domov aj košická rodáčka, herečka Zuzana Kanócz (30), ktorú poznáte najmä zo seriálu Ordinácia v ružovej záhrade a z českého filmu Román pre ženy.

Keď si nájde čas na to, aby zašla do rodného mesta a strávila v ňom pár dní, snaží sa poriadne užiť si ich a oddychovať. „Mám veľmi rada pokoj, ktorý si môžem vychutnávať, keď prídem domov. Nič nie je na mne, viem, že nič nemusím. Vždy sa snažím navštíviť starých rodičov, ak som tu dlhšie, tak ideme aj ku krstným rodičom na chalupu. Určite sa snažím nájsť si čas aj na najlepšiu kamarátku a jej syna, ktorý je mojím krstňaťom. Rozhodne však nemám tendenciu obiehať každého, s kým som sa niekedy kamarátila, alebo s kým som sa poznala. Nehrozí mi, že by som každý večer niekde žúrovala a chodila domov po polnoci. Naopak, keď som doma, mám rada pokoj," prezradila.

Rodičmi sa doma tak trochu necháva rozmaznávať. „No, neviem, či by som to nazvala priamo rozmaznávaním, ale pravda je, že sa o všetko postarajú. Takže sa nemusím o nič starať ja a to je fajn. Majú jednoducho radosť, že sa môžu o mňa postarať tak, aby mi nič nechýbalo."

Rodičia stále bývajú na Furči, sídlisku, kde vyrastala aj Zuzana. „Sme tam od mojich troch rokov. Boli sme celkom živá ulica, kamarátili sme sa decká z viacerých brán. Mali sme to šťastie, že hoci bývame na sídlisku, tak na jeho kraji a pod našim 'barákom' bola už iba lúka, na ktorej sme sa stále hrávali. V kriakoch sme si budovali bunkre, normálne sme tam mali izbičky. Chodili sme na lúku opekať, v zime sme sa sánkovali. Takže hoci sme žili na sídlisku, nemali sme betónové detstvo, ale aj dosť prírody." Trochu sa to zmenilo, keď rodičia z vchodu, kde Zuzana bývala, dali deťom k dispozícii kočikáreň, aby si z nej urobili klubovňu. „Ja si teraz ani neviem spomenúť, čo sme tam vlastne celé tie hodiny robili. Asi nič, asi sme len tak sedeli a rozprávali sa. Mali sme na zemi matrace, bol tam nejaký stolík..."

Aj prvé lásky sa Zuzane viažu k jej sídlisku. „Jeden sa volal Peter, druhý Kristián, obaja boli z vedľajšej brány. Je pravda, že ja som vždy bola zaľúbená, ale nie preto, že by som to vyhľadávala, dialo sa to nejako samo. No a neskôr, keď som začala chodiť na gymnázium do centra mesta, tak som viac času trávila v meste. Hlavne v čase, keď nám už rodičia dovolili ostať von aj večer. Dnes mi príde dosť smiešne, keď si spomeniem na to, čo všetko som vtedy v tej svojej hlave riešila. V puberte človek všetko prežíva akosi intenzívnejšie. Dáva váhu veciam, ktoré sú vlastne malicherné a v dospelosti by sa nad tým ani len nepozastavil."

Zuzana vyštudovala maďarské gymnázium a až na poslednú chvíľu sa rozhodla, že pokračovať bude na vysokej škole múzických umení. „Dlho som totiž vôbec netušila, čo by som mohla robiť ďalej. Každého pol roka sa to u mňa menilo, zaujímala som sa o mnoho vecí naraz. No ale tak to býva, že to, čo má človek pod nosom a čo je pre neho prirodzené, to nevidí. Ja som totiž už od detstva chodila po recitačných súťažiach a hlavne som mala strašne rada divadlo. Kamarátila som sa s hercami z divadla Thália, chodila som na ich predstavenia a strašne ma fascinoval ich svet. Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že by som raz mohla byť jeho súčasťou. Len raz sa ma kamaráti z divadla opýtali, prečo vlastne nechcem byť herečkou, keď mám na to predpoklady. Vtedy som si povedala - no jasné, herectvo. Veď to je presne to, čo hľadám."

Hoci chodila na maďarské gymnázium, problémy so slovenčinou nemala žiadne. „Vôbec nie, pretože u nás v rodine nie každý vie po maďarsky, takže som rozprávala obidvoma jazykmi. Ja som skôr po príchode do Bratislavy mala problém s košickým prízvukom. Toho sa bolo treba zbaviť. Lenže keď človek žije niekde inde, tak ten prízvuk prirodzene stratí. Potom prídem domov na pár dní, zase sa na mňa rýchlo prilepí a znovu sa rýchlo stratí. Musím však povedať, že mi to vždy dobre padne, keď v Bratislave začujem, ako niekto hovorí tak riadne po košicky," podotkla so smiechom.

Výborne teda ovláda aj maďarčinu, dokonca počas vysokej školy študovala istý čas herectvo i v Maďarsku. „Moja hlúposť, že som po skončení školy nejako nevyužila kontakty, ktoré som v Maďarsku získala na to, aby som sa pokúsila nejako preraziť aj tam. Zrejme si neviem predstaviť, že by som tam účinkovala v divadle, ale vo filme by som si možno mohla zahrať. Mám v pláne napraviť, čo som 'pokašľala' a zapísať sa do agentúr. Uvidíme, či z toho niečo bude. Nebude to však ľahké, pretože v Maďarsku je veľká a kvalitná konkurencia. Momentálne to však riešiť nebudem, na najbližší polrok mám iné plány. No nechcem to urieknuť, neprezradím preto aké..."

Tri mesiace bez oddychu

Na nedostatok práce za posledné mesiace sa Zuzana rozhodne sťažovať nemôže. „Posledné tri mesiace pred letnými prázdninami som nemala ani jeden voľný deň a bolo toho na mňa už naozaj priveľa. Vtedy som už iba myslela na to, koľko dní ešte musím vydržať, kým si trochu oddýchnem. Točili sme nový film, do toho sa robila Ordinácia v ružovej záhrade a divadlo... Boli dni, keď som vstávala o piatej, lebo o šiestej už bolo treba byť na 'pľaci' a keď som mala predstavenie v Nitre, tak domov som prišla o polnoci s tým, že o päť hodín už treba vstávať. Takže som spávala len tri-štyri hodiny a už som toho mala naozaj dosť. Zistila som však, že keď si dám pohár vína pred spaním, tak sa uvoľním, prestanem sa dívať na veci čierne a ľahšie zaspím. Asi je to taký recept na rýchle zrelaxovanie," smeje sa.

Mnohí herci tvrdia, že herectvo nie je povolanie, ale poslanie, a tak im ich práca vynahrádza všetko to, o čo ich oberá. „Iste, keby som mala o dve tretiny menej práce, a teda viac času na seba, tak by som nebola spokojná. Je fajn, že je práca, ale mohla by byť kvalitnejšia. Strašne veľa vecí, ktoré sa dnes na Slovensku robia, sa robia len tak. Povrchne, narýchlo. Hlavne za málo peňazí čo najviac, aby sa ušetrilo. Lenže to nie je kvalitná práca a mňa to tým pádom nebaví. Lebo herec potrebuje čas na prípravu, aby zo seba vydal dobrý výkon. Ale tu také čosi neexistuje, lebo na nič nie sú peniaze. Potom som zo začiatku rada, keď prijmem nejakú prácu, lebo každá ponuka poteší. Lenže keď je tá robota nekvalitná, tak som nespokojná, lebo vidím, že by som to vedela aj lepšie. Lenže - nemám na to podmienky. To ma ubíja, prestáva ma práca baviť a to ma psychicky ničí. Som nespokojná a najradšej by som ušla kamsi preč. A potom keď vidím nejaký kvalitný zahraničný film, tak sa mi chce plakať, ako by som si aj ja v takom čomsi chcela zahrať... Z kvality práce na Slovensku som teraz úplne sklamaná a znechutená, lebo tým, ktorí na to dávajú peniaze, nejde o kvalitu, ale o to, či a ako rýchlo sa im peniaze vrátia."

Chuť do práce jej vracia nádej, že raz bude lepšie. „Potom dostanem nejakú novú ponuku, nadchnem sa pre ňu a znovu sa sklamem," smeje sa. "Ja som rada, že nemusím počítať každý cent a že si môžem kúpiť veci, ktoré potrebujem, no profesne som nespokojná." Urobiť radikálny rez a odísť preč či zmeniť povolanie si však netrúfa. „Nechcela by som robiť nič iné. A odísť? Malo by to zmysel? Navyše, mne veľmi záleží na zázemí, ktoré tu mám vytvorené a neviem-neviem, či by som si ho vedela vytvoriť niekde."

Núka sa ešte jedna možnosť. Naplniť si život niečím úplne iným - dieťaťom. „Raz dieťa chcem, no nemyslím, že teraz je vhodná doba. Ja mám totiž také štádiá. Pred časom som bola presvedčená o tom, že to už musí byť, potom to prešlo a teraz som v štádiu, že teraz rozhodne nie." S priateľom - hercom Jurajom Lojom (26) - tvoria pár viac ako tri roky. „Myslím, že smerom k dieťaťu sa momentálne náš vzťah neuberá. Isteže sa náš vzťah mení a je iný ako na začiatku. Z prvotného ošiaľu to prerástlo v niečo nové, lebo o náš vzťah sa staráme. Človek si nesmie myslieť, že o vzťah sa netreba starať. Práve naopak, treba doň investovať energiu, inak upadne."

Renč je jej filmový otec

Po tom, ako sa do kín dostal film Román pre ženy, v českých bulvárnych novinách sa objavilo pár článkov, v ktorých sa písalo, že zo slovenskej herečky Zuzany Kanócz spravil režisér Filip Renč hviezdu. „No to asi pravda nebude, lebo ak by sa zo mňa stala hviezda, tak odvtedy nakrútim v Čechách niekoľko ďalších filmov. A to sa nestalo. Každopádne však môžem povedať, že tak ako sú mojimi divadelnými rodičmi Milka Vášáryová a Martin Huba, tak filmovým otcom je mi Filip Renč. Otvoril mi dvere do tohto sveta a urobil zo mňa známu tvár aj v Čechách. Ale hviezdu? To rozhodne nie."

Románom pre ženy Zuzana stratila anonymitu. „V podstate som s tým rátala, lebo všade okolo seba som videla, ako to funguje u kolegov. Nezaskočilo ma to." Neskôr ju však mierne sklamalo, keď zistila, že sa k nej zrazu ľudia správajú inak a často to nie je preto, kým je naozaj, ale preto, že je známou tvárou. „Som naivná a často uverím tomu lepšiemu variantu. No už si ľudí k sebe nepripúšťam, jednoducho nepočítam s každým na sto percent a už som sa naučila, že často nejaký vzťah funguje len pre danú chvíľu. Teda že keď s niekým strávim pekných pár chvíľ, tak to neznamená, že budeme najlepšími priateľmi. Neriešim to už do budúcnosti, vnímam vzťahy pre danú chvíľu. Našťastie, stále mám okolo seba tých pár ľudí, ktorí sú mi najbližší, ktorým verím a ktorí sú mi oporou a pri ktorých sa nad týmito vecami - či to pretrvá alebo nie - zamýšľať nemusím."

Istotu hľadá v rodine, vo svojom vzťahu. „Dôležitá je však aj práca, nerada by som sedela doma a čakala, kedy mi zazvoní telefón a on by celé dni nezazvonil. No a neistá sa cítim vtedy, keď nie som zdravá. U mňa totiž veľmi závisí psychika od toho, či mi je dobre fyzicky. Keď som chorá, tak som psychicky rozložená a neviem sa cez to preniesť. V tom momente vidím všetko čierne, som nešťastná a zlá na okolie. Všetko riešim veľmi emotívne, neviem v sebe dusiť pocity - čo na srdci, to na jazyku," dodala na záver.

Dátum narodenia: 21. november 1979
Znamenie: Škorpión
Miesto narodenia: Košice
Ukončené vzdelanie: VŠMU
Rodinný stav: slobodná, zadaná
Relax: spánok

Autor: dnm

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári