Rodinný podnik z Hradca Králové vznikol už v roku 1848 pod názvom Grasarini, meno Romanza dostal pred deviatimi rokmi. Vtedy ho znovu založili manželia Tříškovci, dovtedy bol totiž, tak ako aj iné cirkusy, znárodnený. Rodina je povestná najmä legendárnym povrazolezectvom, akrobaciou vo vzduchu i na zemi. Na rozdiel od iných cirkusov, v Romanze návštevník nenájde žiadne levy, tigre či slony, majú len pár domestikovaných zvieratiek. Najväčšou atrakciou je tzv. Glóbus smrti. Železná guľa, v ktorej dvaja jazdci na motorkách predvádzajú dych vyrážajúce divadlo.
Mnohí príslušníci strednej či staršej generácie si možno spomenú na železnú guľu, v ktorej pred niekoľkými desaťročiami po celom Československa vystupovali členovia rodiny Richterovcov. Dnes z nich žije už len pani Anna, mimochodom asi jediná žena na svete, ktorá šantila v guli na motorke. Tříškovci sú s ňou v kontakte, poskytla im vraj mnohé cenné rady, keď sa pred dvomi rokmi rozhodli kuriozitu "oprášiť". Teraz je Romanza jediným cirkusom minimálne vo východnej Európe, ktorá predvádza jazdy v Glóbuse smrti. Hlavnými aktérmi sú syn cirkusového principála Albert Tříška ml. a Radim Farský, bývalý pražský mestský policajt. Ich skúsenosti, keď začínali, boli také, že Albert vystupoval v cirkuse na jednokolesovom bicykli a Radim jazdil na štyroch kolesách v policajnom aute. Ich terajšie pracovisko má priemer päť metrov, hmotnosť tri tony, skladá sa z 22 dielcov a pokope ho drží vyše 300 skrutiek. Montáž trvá osem, demontáž približne štyri hodiny.
"Glóbus smrti je dávno zabudnutá atrakcia a málokto z mladej generácie si ju pamätá, alebo ju pozná," tvrdil nám A. Tříška ml., 36-ročný stále usmievavý sympaťák, bez problémov preskakujúci pri rozhovore z češtiny do slovenčiny a naopak. "Keď niekam prídeme a povieme, že máme Glógus smrti, ľudia najprv hovoria, že áno, poznáme. To je tá nafukovacia guľa, v ktorej skáčete, alebo sa 'plácate' vo vode. Ohlas ľudí, keď potom vidia, čo robíme, je fantastický, to sa fakt musí vidieť. Sú návštevníci, ktorí prídu raz, potom na ďalší deň znova a ešte i do tretice. Väčšinou to v cirkuse býva tak, že prvý deň máte plno, potom stále menej a menej ľudí. U nás je to naopak, návštevnosť sa stupňuje. Prvý deň je ľudí menej, potom viac, viac a posledný deň máme 'narváno'."
Jedno predstavenie v glóbuse trvá osem minút a podľa Alberta, keď vylezú z oceľovej gule, ich špeciálne kombinézy sa dajú žmýkať. Jazdci musia byť stopercentne koncentrovaní, čo žiaľ, ukázala aj ich prvá nehoda za dva roky, ktorá sa im stala pred pár týždňami v Žiline. "Dovtedy sme si mysleli, akí sme veľkí machri, že sa nám nič nemôže stať a robili sme si v tej guli, čo sme chceli," priznal Albert a ozaj fundovane. Práve on bol totiž tým jazdcom, ktorý spadol z výšky päť metrov na poctivé tvrdé železo. "Najprv som ostal v bezvedomí a museli ma kriesiť, v šapitó zavládlo hrobové ticho, potom som sa postavil a odkráčal po vlastných. Ďalšie asi dva týždne mi však veru nebolo do smiechu, bolel ma celý človek. Po páde ma odviezli do žilinskej nemocnice a urobili mi 20 röntgenov."
Bol to poriadny náraz, z helmy nezostalo vôbec nič. "Máme síce kvalitné chrániče, ale stále je to iba plast. Motorky sú železné, guľa tiež. Nuž a keď jazdíte rýchlosťou 40 či 60 kilometrov za hodinu, niekto do vás narazí, odletíte cez celú guľu na druhú stranu a z motorky máte zlomený 'banán' či 'rohlík'. Žiadny plastik to nemôže vydržať. Viete, my sme si v začiatkoch neuvedomili, že ak chce niekto jazdiť v takej malej guli, musí byť v prvom rade super jazdec, lebo tam si nemôže dovoliť ani najmenšiu chybičku. Predtým boli najmenšie gule s priemerom šesť metrov a keď v nej išli dvaja, mali okolo seba miesta ako na diaľnici. V menšej guli stačí zlomok sekundy a už je prúser. Pre ilustráciu, našu guľu obídem na motorke za jednu celú a 13 stotín sekundy."
Albert s Radimom sa vraj svojho času, keď začínali trénovať, zamýšľali aj nad tým, či by ich neochránili chrániče podobné tým, aké používajú hokejoví brankári. Tento nápad nakoniec zavrhli. Uvedomili si totiž, že by boli v guli hrozne nemotorní. Albert si po nešťastnom páde kúpil špeciálny chránič na krčnú chrbticu. Tvrdí, že je to perfektné, lebo mu nelieta hlava, ako sa jej zachce. Na druhej strane, pri použití chrániča sa nemôže v glóbuse orientovať tak dobre ako bez neho. "Chvíľu som hore, chvíľu dolu. Dá sa to možno prirovnať k pilotovi nadzvukovej stíhačky. Tiež letí obrovskou rýchlosťou a musí otáčať hlavu na všetky strany, či na neho niekto neútočí. Keď jazdíme, v jednom momente mám napríklad hlavu celkom vytočenú dozadu a motorka ide prakticky sama. Musím ju držať absolútne presne, nesmiem riadidlami krútiť vpravo ani vľavo. Šťastím je i to, že v tej rýchlosti nerozoznám z gule žiadnu peknú kočku v hľadisku. Keď sa totiž rozbehneme, vnútorné steny sa zlejú do jedného celku a všetko je to čierne. Rozbiehame sa pomaly dookola, až kým nenaberieme minimálne 40-kilometrovú rýchlosť. Neskôr vzniká efekt odstredivej sily, čo môžeme zas prirovnať k lietadlu. Odstredivka neskôr na jazdca pôsobí tak, že nedokáže ani odtrhnúť nohu zo stúpačky motorky, úplne ma to vrazí do sedačky. Takže vôbec nemusíme byť na mašine pripútaní, okrem toho, bolo by to zlé. Keby došlo k pádu a motorka by jazdca privalila, nemusel by to rozchodiť."
Ďalším rizikom "jazdcov smrti" je dážď. Vystupujú totiž za každého počasia a ich zdravie či nebodaj životy môže ohroziť obyčajné blato. Stačí, ak náhodou do neho šliapnu, a keď sa im noha počas jazdy zošmykne z pedála, majú problém dostať ju späť. Vtedy musí jazdec spomaliť, dať nohu späť a znovu sa rozbehnúť. Jazdci jazdia na špeciálne upravených, odľahčených a spevnených motorkách povestnej, kedysi svetoznámej značky Jawa. Každá má hmotnosť okolo 80 kg. Desať minút pred každým vystúpením musia poriadne zahriať "mašiny".
"Na začiatku sme rozbili hrozne veľa motoriek, nevedeli sme, ako to treba robiť, aký je v tom fígeľ," spomína Albert. "Trénovali sme napríklad aj vtedy, keď boli mrazy mínus 15 či 20 stupňov. Motorky boli studené, pneumatiky stuhnuté, tvrdé a železný glóbus bol tiež studený. Šmýkalo to všetko ako na ľade. Takže to, čo teraz vieme, sme sa naučili sami, najmä pádmi. Tí, čo v minulosti jazdili v glóbusoch, už pomreli a nebolo nikoho, kto by nám teda dal nejaké dobré rady, ako na to. Nuž a ich synovia či dcéry to nerobia, je to hrozne riskantné. Dá sa to naučiť iba neustálym jazdením. Totiž nebol problém tú motorku rozbehnúť, ale zastaviť ju. Hlava sa po troch či štyroch kolečkách krútila, nevedel som, či som hore, alebo dolu..., no a skúste vtedy zastaviť. Tak sme sebou jednoducho švihli a hotovo. V začiatkoch sme tomu hovorili mlynček na mäso."
Albert má tri deti, o najmladšej, 5-ročnej dcérke Olívii hovorí, že je jeho srdíčko. Slečna má svoju malú motorku, kompletnú výstroj vrátane chráničov a je vraj fanatik do všetkého, čo jazdí. Momentálne trénuje vonku, chcú u nej vypestovať cit pre pridávanie či uberanie plynu. Nedávno ju už začali "ťahať" i do Glóbusu smrti. Tříškovci by totiž boli radi, keby v ňom malá Olívia takisto jazdila a stala sa prvou na svete vo svojej vekovej kategórii, kto to dokáže.
"Keď jazdíte v guli dookola, točí sa vám hlava," vraví Albert. "Mysleli sme si, že ju musíme začať v glóbuse zaúčať, aby si na to zvykla. Lenže, ona je dieťa a ako každé iné aj ona má rada jazdu na kolotoči. Takže, keď ju dáme do glóbusu a istím ju, aby nespadla, kým mne sa už motá hlava, ona je úplne v pohode, navyše sa ešte i smeje. Začínala jazdiť ako trojročná na štvorkolke. Ešte pre zaujímavosť, ľudia majú pri točení aj problémy so žalúdkom. Môj kolega sa pred vstupom do gule musí najesť, musí mať plný žalúdok, lebo inak má závraty, je mu zle. Ja som zasa presný opak. Keby som sa pred vystúpením najedol, o chvíľu by všetko išlo zo mňa von a diváci by mali teda super zážitok.. Nehovoriac o tom, ako by sme sa na tých zvratkoch v guli šmýkali a padali," smeje sa Tříška mladší.
S humorom berie aj svojho syna, 10-ročného Alberta Tříšku najmladšieho. Asi ako každý otec aj Albert ml. predpokladal, že syn bude kráčať v jeho šľapajach, respektíve, preháňať sa v oceľovej guli. Opak je však zatiaľ pravdou. "Keď som sa ho prvý raz opýtal, či bude jazdiť, poklopal si prstom na čelo, že či to fakt myslím vážne. Keď sa niekam presúvame, Olívia s osemročnou sestrou chcú stále a všade jazdiť nákladnými autami, Albert si sadne do osobného auta k maminke a ide. Čudovali by ste sa pri pohľade na jeho veci. Všetko má vždy perfektne poukladané, v komínkoch. Do glóbusu ho asi nikdy nedostanem. Už sme si tak v rodine aj vraveli, že možno bude z neho dobrý manažér, na vybavovanie vecí s novinármi a podobne. Alebo riaditeľ, za ktorého to ostatní všetko odmakajú a on bude len riadiť. S manželkou si stále vravíme, že naše dve dcéry mali byť chlapcami a syn dievčaťom."
Podľa Alberta - jazdca, svetovou špičkou jazdenia v Glóbusoch smrti sú vraj Kolumbijčania, potom Brazílčania a nakoniec Američania. Túto atrakciu vraj vidieť v spomínaných krajinách takmer na každom kroku. Romanza zatiaľ drží neoficiálny rekord v tom, že majú najmenšiu guľu, aká kedy bola v bývalom Československu. Najmladším jazdcom, ktorý predvádza jazdu na motorke v Glóbuse smrti, je 6-ročný Kolumbijčan. Tříškovci sa preto rozhodli, že sa pokúsia v tomto smere o zmenu. Olíviu trénujú práve na to, aby ešte kým nemá šesť rokov, bola najmladšou ženou na svete, aká kedy v tejto železnej guli jazdila. Jej otec je presvedčený, že sa to podarí a dodal, že svoje umenie neprestanú predvádzať dovtedy, kým to dovolia kosti a vydržia motorky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
