ou. Na jednej strane je ľuďom z Lunika IX blízka a na tej druhej na míle vzdialená. Je to Rómka, ktorá napriek tomu, že nemala vždy na ružiach ustlané, má stálu prácu, jedno dieťa a momentálne externe študuje. Jej snom vždy bolo mať vlastný byt a prácu. Kým sa však k tomu dopracovala, čakalo ju nejedno trápenie. Svojím príbehom by mohla byť príkladom pre niektorých Rómov, že vždy sa dá, keď sa chce.

„Volám sa Nataša Dírová a pracujem na Referáte oddelenia služieb obyvateľstvu ako asistentka komunitného sociálneho pracovníka," predstavuje sa sympatická žena. „Bude to už päť rokov, čo robím v tejto oblasti. Narodila som sa v Košiciach, tiež som tu vyrastala a dodnes bývam. Detstvo som prežila medzi majoritou, teda bielymi a nie medzi Rómami. Na okolí bývali Rómovia, no nebolo ich veľa. Keďže som vyrastala medzi bielymi, nikdy som nepočula o rómskych getách či osadách. S veľkou skupinou Rómov som sa začala stretávať až v mojej terajšej práci."

Pani Nataša pochádza z piatich detí. Otec tvrdo pracoval celý život v baniach, aby svojej rodine zabezpečil obživu a to, čo mali mať bežne deti doma. „Nežili sme vo vysokých pomeroch, ale mali sme všetko, čo sme potrebovali. Aj mamka pracovala, na železniciach. Pamätám si a dodnes mi rezonuje, čo nám naši rodičia vštepovali. Nikdy nás nenútili k učeniu, no vždy hovorili, že sa učíme pre seba. 'Ak sa budete učiť, budete mať viac peňazí a lepšiu prácu' opakovali nám. Poukazovali na to, ako tvrdo pracujú oni, keďže nemajú vyššie vzdelanie."

Práve táto výchova dala pani Nataši a jej súrodencom dobrý základ do života. Dostali to, o čom mnoho rómskych detí v osadách, či na Luniku IX v súčasnosti iba sníva. Starostlivosť a lásku rodičov i poznanie, že vzdelanie je v živote dôležité. „Za tieto odovzdané hodnoty a školu života som im veľmi vďačná a vážim si ich."

Z kuchárky čašníčka

Keď začína pani Nataši hovoriť o svojom živote, spomína si predovšetkým na školu. „Chodila som na SOU obchodné, odbor kuchár – čašník. Po skončení školy som nastúpila ako kuchárka v kuchyni. Žiaľ, moje zdravotné dôvody mi znemožnili dlho vykonávať toto zamestnanie." Opakovane totiž prekonala obrnu lícneho nervu. Lekár jej povedal, že sa nemôže pohybovať v prievane, aby sa jej to znovu nevrátilo. Keď teda nemohla pracovať v kuchyni, zamestnávateľ jej ponúkol miesto čašníčky. „Nechcel ma prepustiť, bol so mnou spokojný. Bola som vtedy mladé dievča a nestretla som sa s tým, že by niekomu vadilo, že som Rómka. Navyše som nikdy nebola na úrade práce a vždy som si našla prácu sama. Teda som od úradov neočakávala, že ju nájdu za mňa."

Od 17 rokov do 25 teda pracovala ako čašníčka. Keď mala 26, prišiel do jej života najväčší dar. Porodila syna Majka. „To bola taká vtipná situácia. Keď som prišla do pôrodnice, lekár nechcel uveriť, že je to moje prvé dieťa," smeje sa pani Nataša. „To bola taká prvá bariéra, s ktorou som sa stretla. Že vo verejnosti panuje názor, že Rómky musia mať deti už v štrnástich rokoch. Odišla som vtedy na materskú na tri roky."

Keď sa v roku 2001 narodil Majko, pani Nataša si podala na magistrát žiadosť o sociálny byt. Do pôrodu bývala v prenajatom byte, túžila však po vlastnom, aby sa mohla osamostatniť. „Po roku mi bolo vyhovené a ja som dostala byt v tzv. kukurici na Luníku IX. Bývali sme tam dva a pol roka. Vtedy bolo v tom dome ešte veľmi pekné bývanie a aj Rómovia tam bývali na úrovni. Tí lepší však postupne odchádzali, pretože ako ja, neboli stotožnení s takýmto spôsobom bývania."

Prvé pocity zo sídliska Lunik IX napriek tomu, že nebolo až v takom stave ako dnes, boli pre pani Natašu hrozné. „Bola som zdesená," spomína. "Z toho života, z okolia i z toho, ako sa deti hrajú na ulici. Nikdy som toto na vlastné oči nevidela. Musela som sa tomuto životu učiť. Prvý hendikep, ktorý mi bol vytýkaný, bol ten, že neviem rómsky. Rozumela som, ale nehovorila som, lebo ma to rodičia nenaučili. Jazyk som sa teda musela sama naučiť."

Pani Nataša však neplánovala ostať na tomto mieste dlho. Nevedela sa s takým spôsobom života stotožniť a nechcela, aby v takom prostredí vyrastalo jej dieťa. V tom čase bol Majko ešte veľmi malý a teda nechodil von, medzi deti. Jeho mama s ním radšej chodila na ihrisko mimo Lunika IX. „Neskôr, ako rástol a videl, čo sa deje, ako tie deti žijú, začal sa pýtať. A na niektoré detské otázky je veľmi ťažké odpovedať. Pýtal sa napríklad: 'Prečo je ten chlapček bosý? Prečo nemá topánky?' Dnes má deväť rokov a keď triedime staré oblečenie a hračky, povie mi: 'Mami, môžeš to zobrať deťom na Luník IX...' Tvrdím a stále budem, že kto prežije na Luníku IX, dostane veľkú školu do života. Ja som si žila vlastný život, neudržiavala som bližšie vzťahy s inými ľuďmi. Vadil mi ich príliš hlučný život. Rómske ženy na tomto sídlisku žijú v neustálom strese a depresii. Je to také veľké rómske geto. Byty sú v hroznom stave, je to depresívne prostredie."

Keďže toto bývanie pani Nataši nevyhovovalo a vždy si všetko poctivo platila, podala si žiadosť na výmenu bytu. V roku 2008 jej vyhoveli a ona sa spolu so synom presťahovala na Terasu, na Popradskú ulicu. „Dostala som krásny jednoizbový byt. Bolo to omnoho lepšie. No ani tam som nechcela ostať. Stále som hovorila, že chcem ísť do vlastného, že chcem vlastný byt. Žiaľ, nemala som žiadne úspory."

Dostala prácu

Po skončení materskej sa snažila zamestnať. Reštaurácia, kde pracovala ako čašníčka, už totiž neexistovala. V tom čase sa dozvedela o práci pre mesto. Podala si žiadosť a prišla na výberové konanie na pozíciu asistent komunitného sociálneho pracovníka. „Nemala som ani 'šajnu' o tom, čo táto práca obnáša," spomína na rok 2005. "Z médií som vedela iba niečo. Mala som malú dušičku, bála som sa, že to nebudem vedieť, lebo nemám dostatočné vzdelanie. No rozhodla som sa tak preto, že nie všetci Rómovia dokážu zmeniť svoj život k lepšiemu, hoci by aj chceli. Nie každý z Rómov má také šťastie, že má byt či prácu. Chcela som im pomôcť. Navyše sa mi táto práca páči a veľa som sa pri nej naučila."

Keď pani Natašu prijali na nové miesto, čakalo ju veľmi veľa práce. Ako každý sociálny pracovník, veľa vecí sa musela učiť priamo za pochodu. Úlohou tohto pracovníka je totiž pomáhať Rómom v každom smere. Musí ľudí veľmi dobre poznať, aby vedel, v čom potrebujú poradiť. Práve preto musí vedieť odpovedať na mnohé otázky z každej oblasti. Či už sociálnej, školskej alebo zdravotnej. A navyše musí mať dar reči. Nie každý je totiž spokojný, keď mu chcú vojsť do bytu cudzí ľudia a dívať sa, ako žije. A ešte mu aj radiť.

Vďaka tomu, že dostala prácu, sťahovala sa pani Nataša vždy tam, kde mala pôsobiť. „Prešla som si teda mnohými lepšími bytmi. Práve preto hovorím mnohým našim klientom, že ak sa budú snažiť poctivo platiť, aj oni môžu lepšie bývať a žiť." Momentálne pracuje na Luniku IX. Keď sa tam po pracovne vrátila, čakalo ju ďalšie zdesenie. „Mnohé rodiny, ktoré som predtým poznala a boli na celkom dobrej úrovni, spadli až na dno. Neviem, či nemali dosť síl alebo rezignovali. Možno prišiel v ich živote zlom. Bola som udivená, ako to sídlisko upadá. Tí, ktorí to zvládali lepšie, odišli preč. Ostala iba veľká chudoba. Keď som nastúpila, stretla som sa s rôznymi reakciami. Niektorí hovorili, že som si to vybavila, iní sa nevyjadrovali. Časom pochopili, že som si túto prácu našla sama a nikoho som za sebou nemala."

Reakcie ľudí na sociálnu pracovníčku - Rómku sú rôzne. „Stalo sa mi napríklad, že keď som prišla do osady, nejaká Rómka mi niečo povedala a ja som jej rómsky odpovedala. Ona skoro odpadla. Myslela si, že ak som sociálna pracovníčka, nemôžem byť Rómka. Dokonca sa ma opýtala, či ňou skutočne som," smeje sa pani Nataša. Hoci ju práca baví a rada pomáha, nemôže sa ubrániť zmesi pocitov, ktoré má, keď navštevuje svoju komunitu. „Je mi ľúto hlavne detí. Nemajú poriadne oblečenie ani topánočky. Často je v rodine nejaký veľký problém, vzťahy sú, aké sú. Chodíme tam na to, aby sme im pomohli, no nie vždy sa dá. Ak prídu včas, ak chcú pomoc a ak aj oni k tomu prispejú, dá sa im pomôcť."

Vzdeláva sa

Pani Nataša si myslí, že práca sociálnych pracovníkov Rómom pomáha. „Je to rozhodne pomoc, ak sa človek rozhodne zahodiť bariéry a hlavne pocit, že on je tá obeť a jemu nikto nepomáha. Tak ako ja, jeden z mála svetlých príkladov. Chcela som žiť lepší život a mať vlastné bývanie a za tým som si cieľavedomo šla. Aj preto mám teraz konečne svoj vlastný byt."

Hoci má Nataša Dírová stálu prácu, vlastné bývanie a šikovného synčeka, neuspokojuje ju to. Chce ísť ešte ďalej a momentálne si dopĺňa vzdelanie. Externe študuje na pedagogickej akadémii a dorába si aj maturitu. Pred sebou má 3. ročník. Ak všetko dobre pôjde, rada by pokračovala aj na vysokej škole.

„Môj celoživotný sen bol mať prácu, vzdelanie a vlastné bývanie. Všetko sa mi to podarilo," vraví spokojne. "Každý si je strojcom svojho vlastného osudu. Veľmi málo Rómov sníva o lepšom živote a málo z nich pre to aj niečo urobí. Vždy treba chcieť, no niektorí Rómovia rezignujú už pri prvej prekážke. Tam, kde som teraz, som sa dostala ťažko, no som rada, že som vždy bola na seba tvrdá. V živote sa treba vedieť presadiť a to učím aj ostatných členov svojej komunity..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári