Nie však ako účastník klasického poznávacieho zájazdu. Šiel tam na pozvanie japonskej kamarátky Akiko Kasagi.

„Pred letnými prázdninami som dostal pozvanie od veľmi dobrej kamarátky Japonky Akiko Kasagi," spomína Peter na počiatky výletu na opačný koniec zemegule. "Je to v podstate moja spolužiačka, lebo som ju spoznal tak, že tu bola na výmennom pobyte. Ona ma teda pozvala, aby som prišiel spoznať jej domovinu. Samozrejme, s radosťou som súhlasil, veď človek predsa nemá takú možnosť každý deň."

Z Košíc odišiel koncom júla a domov sa vrátil v predposledný augustový týždeň. Letel do Budapešti, odtiaľ do Istanbulu a potom až do "krajiny vychádzajúceho slnka", do mesta Osaka. Na letisku ho čakala Akiko, s ktorou sa odviezli autom k nej domov. Automobilovú dopravu označil Peter jedným slovom - hrozná. „Všade sú zápchy a všetky ulice sú preplnené. Asi päťdesiatkilometrovú cestu sme absolvovali za viac ako štyri hodiny. Keď som tam prišiel, zažil som kultúrny šok. Bol som prekvapený, že nikto nerozpráva po anglicky. Možno iba maličké percento, no keď človek niečo potrebuje nájsť alebo v niečom poradiť, je málo pravdepodobné, že nájde práve niekoho z nich. Prvé dni som bol vlastne v šoku z toho, že je všetko iné."

Plechovky umývajú

S prekvapeniami sa však už na začiatku roztrhlo vrece. Ako Peter spomína, v časti Osaky, v ktorej bývali, obyvatelia viditeľne neboli zvyknutí na cudzincov. Keď šiel po ulici, všetci si ho obzerali. Dokonca sa s ním chceli odfotiť. „Čo už bol ozaj vrchol, raz som vošiel do obchodu a kúpil som si bagetu. K nej som dostal dva hamburgery grátis za to, že som bol prvý biely západniar v ich obchode."

Japonci ako národ sú podľa Petra veľmi milí, úctiví a často sa ukláňajú. Tvrdí, že sa mu veľmi zapáčila ich kultúra a to, že sú vo všetkom systematickí. „Veľmi sa mi páčilo aj to, že je tam v podstate nulová miera 'kriminality'. Je úplne bežné, že vojde do obchodu žena a kabelku si nechá niekde na polici pri vchode. So všetkými vecami, peniazmi i dokladmi. Vezme si vozík a ide nakupovať. Je to tam veľmi bezpečné. Tiež sa mi veľmi páčila ich hygiena. Zo začiatku som jej celkom neveril. Predsa - Ázia. Presvedčil som sa však, že som sa mýlil. Na mnohých nie celkom bežných miestach, v metre, v reštauráciách, sú napríklad gély na dezinfekciu rúk."

Hygiena je teda na veľmi dobrej úrovni. Dokonca aj s odpadkami sa u nich nakladá inak ako u nás. Peter si spomenul, že ak si niečo kúpil, nevedel na ulici nájsť smetný kôš. Zaujímavé je, že nájsť ho ani nemohol. Na uliciach je totiž minimum smetných košov. „Jediné sú pri automatoch s nápojmi, ale tie sú určené výhradne pre fľaše. Dozvedel som sa, že oni si ten odpad vezmú domov a vyhodia do koša až tam. U nich sa odpad vynáša každý deň, ale len určitý druh. Napríklad sa stane, že plechovky či konzervy sa vynášajú iba raz mesačne. Triedený odpad je teda na vysokej úrovni. A čo treba ešte zdôrazniť, konzervy, plechovky či škatule od džúsov pred vyhodením umyjú."

Každý turista si chce v novej krajine čo-to obhliadnuť. V Petrovom prípade to bol trochu problém, lebo jeho kamarátka pracovala a nemohla sa mu stále venovať. A tak sa musel o seba starať sám. Čo však bolo dosť ťažké, keďže ako už spomínal, žiadne nápisy nie sú po anglicky a nikto mu v tejto reči ani nerozumel. „Pricestoval som v sobotu a hneď v pondelok som šiel na rýchlokurz japončiny. Ináč by som nemal šancu fungovať. V pondelok som absolvoval dve hodiny s inštruktorkou a v utorok ďalšie dve. Za ten čas som si napísal mnoho základných výrazov a fráz, aby som sa vedel dohovoriť. Aby som si vedel objednať jedlo alebo sa spýtať sa na cestu."

Spánok na rohoži

Peter nebýval počas pobytu v Osake v hoteli, ale u kamarátky. Tá mala typický japonský dvojizbový byt. Až tam mu jeho kamarátka predstavila ich bežné domáce zvyky. Doma sa chodí naboso, sedí sa na zemi a nepoužívajú sa stoličky. Namiesto bežných dverí sú všade iba tie japonské zasúvacie. Všetky podlahy sú mäkké, tvorené trstinou alebo bambusovými výhonkami. „V obývačke bol stôl, vysoký asi 20 cm a pri ňom sme tiež sedeli na zemi. Zaujímavé bolo aj spanie. Nemal som posteľ, ale na zemi asi trojcentimetrovú rohož. Najhoršie však bolo to teplo, resp. dusno. Keď som prišiel, akurát sa skončilo obdobie dažďov, ale vlhkosť vzduchu bola aj tak okolo 80 až 90 percent. Teplota počas dňa bola 35 a v noci 30 stupňov. Samotné spanie na rohoži nebolo až také zlé. Keď je človek unavený, zaspí všade. Zlé bolo to, že som sa ráno zobudil celý spotený. Osprchoval som sa, obliekol si suché veci, no o nejaký čas som bol spotený zase."

Čo sa týka ostatných miestností v byte, Peter sa stretol s viacerými prekvapeniami. A nielen v byte Akiko. „V jej byte bolo napríklad wc bežné ako u nás. NO videl som aj také, kde je elektrický senzor. Keď človek vojde, samo sa otvorí. Je tam zabudovaná aj zmena teploty vody, aktívny osviežovač vzduchu... Niektoré záchody sa samy spláchli, vyčistili... Dokonca sa mi stalo niečo ozaj vtipné. Bol som vtedy po prvýkrát v meste a šiel na záchod. Na jeho boku bola lišta a na nej asi 15 rôznych gombíkov s funkciami. Samozrejme, boli označené písmom kanji. Musel som ísť hľadať iný záchod, lebo by som to nevedel ani spláchnuť..."

Akiko mu, samozrejme, neskôr funkcie gombíkov vysvetlila. Jeden bol na nastavenie teploty vody v bidete, iný na pustenie hudby, na spláchnutie... S kúpeľňami, našťastie, Peter problém nemal. Akurát sa dozvedel o jednej tradičnej zaujímavosti. „Každá rodina má spoločné kúpele. To je jedna veľká vaňa, kde sa kúpe celá rodina. Robia to každý deň. Deti sa s rodičmi kúpu asi do 11 až 13 rokov. Samozrejme, všetci nahí."

3D novinka

To, že ľudia v Osake nerozumejú Petrovi, mu mnohokrát skomplikovalo život. Keď chcel niekam ísť a prišiel na železničnú stanicu, nevedel si ani kúpiť cestovný lístok. Nevedel ani kde, keďže všade sú len názvy v písme kanji. Problémy mal aj v meste. Mapy boli pre neho zbytočné, v Japonsku totiž nie sú názvy ani čísla ulíc. Teda by tam mohol hodiny blúdiť. „Našťastie som chodil po takých miestach a pamiatkach, ktoré boli známe a teda som nemal až taký problém nájsť ich. Navštívil som mesto Kjotó, kde je mnoho tradičných chrámov. Chodil som do známejších a potom aj do menej známych. Tie druhé sa mi páčili viac. Dalo sa vojsť dovnútra a cítiť tú atmosféru. Samozrejme, vojsť treba naboso. Všade na zemi sú rozložené trstinové rohože. Vpredu je niečo ako oltár. Dobre padne posedieť si v tej atmosfére."

Okrem chrámov videl Peter aj mnoho iných zaujímavých miest. Navštívil ich buď s kamarátom Vladom, ktorého v Japonsku náhodou stretol, alebo s Akiko. V Osake si s Vladom vyskúšali niečo nové. Ešte pretečie veľa vody, kým to dorazí aj k nám. „Podarilo sa nám zahrať si 3D hru na playstation. To bolo úžasné, tu to totiž asi tak skoro neuvidím. Navštívil som aj Tokio, kam som šiel vlakom šinkanzen. Je to síce jedna z tých drahších možností, no keď už som bol v Japonsku, povedal som si, že to musím skúsiť. Cestovná rýchlosť pre komerčné využitie je 300 km/h."

V Tokiu si Peter vyskúšal ďalšiu zvláštnosť. S pomocou Akiko si zabookoval noc v kapsulovom hoteli. Je to hotel, kde nie sú izby, ale stena a v jej vnútri sú bunky - kapsule. „Vyzerá to ako nejaká truhlica. Je to lacné a chcel som vyskúšať, ako sa tam spí. Spálňa má doslova nejaké dva metre štvorcové, ale boli tam aj sauny, bazény, nejaká jedáleň. Nemám klaustrofóbiu, takže spánok bol v pohode. Mal som tam telku, rádio, budík, klímu. Bola to kuriozita. Samozrejme, všetci boli prekvapení, že sa tam objavil niekto ako ja."

Ochutnal ježkov

Cudzinec v novej krajine ochutná aj miestnu kuchyňu. V Ázii je to zvlášť pre odvážlivcov, keďže mnoho jedál vyzerá dosť neidentifikovateľne. „Akiko cez víkendy varila. A boli to celkom normálne veci, ryžu s karí omáčkou a podobne. Horšie to bolo v reštaurácii. Prvý šok som zažil, keď som mal zjesť kus surovej ryby. Videl som však, že ostatní s tým nemajú problémy, tak som to zjedol a bolo to celkom dobré. Japonská kuchyňa je založená na ryži a rybách. Žiaľ, ja ryby nemám veľmi rád. Mne to strašne smrdí. Oni aj na raňajky jedia také ryžové trojuholníky. Vnútri je kus ryby a celé je to zabalené v morských riasach."

Vďaka neznalosti správania v reštaurácii v jednej z nich zažil Peter kurióznu príhodu. „Jedol som také rezance v omáčke a všetci okolo mňa strašne tú omáčku nahlas sŕkali. Hovoril som si, akí sú neslušní a ja som, samozrejme, nesŕkal. Potom som sa dozvedel, že čím hlasnejšie človek sŕka, tým viac dáva najavo, že mu chutí. V tej reštaurácii som bol asi za votrelca, keďže som dával najavo, že mi to vôbec nechutí," smeje sa.
V časti Osaky, kde Peter býval je typické jedlo „takojaki". Sú to guľôčky z cesta s priemerom asi päť centimetrov a vnútri je kúsok chobotnice. Peter to po čase veľmi chutilo. „Na jednej ulici som raz videl jazierko a v ňom plávali kapry. Asi 20 až 30. Pýtal som sa, na čo to tam majú. Oni, že vraj na ozdobu. Nejedia to, lebo kapor je pre nich podradná ryba."

Čo sa týka ryby, Peter sa dal nahovoriť ešte na jednu zvláštnosť. Dalo by sa povedať, že životu nebezpečnú. Ochutnal totiž prudko jedovatú rybu fugu. „Keď nie je dobre pripravená, je veľká šanca, že ak ju človek ochutná, zomrie. Nebál som sa a veril, že prežijem. Kuchári by z toho mali asi veľmi veľké problémy, keby sa mi niečo stalo. Vraj musia študovať asi päť rokov, aby túto rybu mohli vôbec pripravovať. Jediné z toho, čo som ochutnal a nechutilo mi, bol surový morský ježko."

Posledný prázdninový výlet si teda Peter užil naplno. „Som rád, že som tam bol, človeku sa to len tak ľahko nepodarí. Skvelé bolo, že som nebol na zájazde, ale u kamarátky, a tak som videl reálny život ľudí," dodáva.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári