Každý, kto zavítal počas víkendu na medzinárodný Aerovíkend Košice 2010, si prišiel na svoje. Vidieť sa dali repliky starýších lietadiel aj novinky či kuriozity. Organizátori akcie z košickej spoločnosti Retro Air stavili najmä na tri kuriozity, aké by určite radi videli aj účastníci podobných akcií vo svete. Najväčšiu pozornosť pútali tmavomodrá legenda amerického námorníctva, stíhačka F4U-4 Corsair, vrtuľník BO-105 Bolkow a najmenšie dvojmotorové lietadlo na svete MC-10, prezývané Cri-Cri.

Prvé dva stroje boli z letky The Flying Bulls, patrí svetoznámej spoločnosti vyrábajúcej energetický nápoj, ktorý vraj dáva ľuďom krídla. Do Košíc prileteli z rakúskeho Salzburgu, tretia mašinka - minilietadielko, dorazila zo Spolkovej republiky Nemecko. Vrtuľník BO-105 je žiadaný na celom svete, ako jediný na zemeguli má povolenie robiť vzdušnú akrobaciu. Fanúšikovia všetkého čo lieta pritom ani netušili, aké majú obrovské šťastie, práve v súvislosti s touto helikoptérou. Pôvodne malo totiž do Košíc priletieť iné. Dvojmotorový bombardér B-25 Mitchell z čias 2. svetovej vojny, jeden z mála, ktoré ešte lietajú v Európe, patrí takisto do flotily "Lietajúcich Býkov". Deň pred začiatkom košického aerovíkendu oznámili jeho organizátorom, že lietadlo má pokazený motor.

"Vo štvrtok nám oznámili z tímu The Flying Bulls, že Mitchell nepriletí pre vážnu poruchu motora," povedal nám Miroslav Virág z Retro Air. "Snažili sa ju odstrániť, ale neúspešne. Ponúkli nám preto náhradu v podobe lietadla Douglas DC-6, v ktorom kedysi prevážali bývalého juhoslovanského prezidenta, maršala Tita. Poplatky, ktoré by sme ale museli za toto lietadlo zaplatiť letisku Košice, vychádzali asi na 7 000 eur, čo bolo pre nás neúnosné. Napriek tomu sa nielen na nás, ale najmä na návštevníkov aerovíkendu usmialo šťastie a Rakúšania nám sem poslali vrtuľník Bolkow."

Pri pohľade na ľahký viacúčelový stroj, ktorý bol v čase svojho vzniku (1962) prakticky najdrahší svojho typu, utrúsil jeden z divákov poznámku: Jeho pilot musí byť asi poriadne namyslený, keď riadi také niečo. O chvíľu sme sa presvedčili, že opak je pravdou. Rainer Wilke bol neuveriteľne ústretový, pri jeho výzore učiteľa by asi nikto nepovedal, že ide o bývalého leteckého dôstojníka. "Helikoptéra, ktorou lietam, je na jednej strane stará, avšak zároveň prvá so systémom štvorlistového nosného a dvojlistového vyrovnávacieho rotora," uviedol na začiatok R. Wilke. "Všetko je na nej urobené trochu silnejšie a pevnejšie ako na pôvodne vyrábaných, aby zvládla všetko to, čo vo vzduchu predvádzam. Na dôvažok, hlava rotora je z inej helikoptéry, tá má hmotnosť o tonu viac ako moja."

Rainer v sebe nezaprel humoristu, keď na otázku, či vrtuľník poháňa benzín alebo nejaký energetický nápoj reagoval, že pitivo dávajúce krídla konzumuje iba on. To však určite neplatilo v časoch, keď začínal s lietaním. "Najprv to bolo v roku 1972 pre nemeckú armádu, kde som dosiahol hodnosť kapitána, na tomto type vrtuľníkov lietam od roku 1973, akrobaciu od roku 1974. Aké mám pri tom pocity? Nuž, nie je to pre mňa už nič strašidelné, lietal som veľa napríklad aj pre istú filmovú spoločnosť pri nakrúcaní známeho krimiseriálu Kobra jedenásť. Je pravda, že pri nakrúcaní seriálu naozaj zničia veľa áut, ale stále sú to tie isté. Po skončení nakrúcania ich totiž opravia a znovu rozmlátia v ďalšej časti. Nevyhli sa tomu ani vrtuľníky, mali ale na to k dispozícii nejaké staršie typy."

Pri pohľade na to, čo potom predviedol Rainer Wilke na košickom nebi so svojím vrtuľníkom, doslova "padali" divákom sánky od údivu. Premety, výkruty či optická ilúzia, ako keby zastal na nebi a rútil sa strmhlav k zemi, vyrážali dych. Na našu otázku, či sa jeho blízki o neho neboja, odpovedal s úsmevom: "Musia." Napriek tomu, že mu Bolkow učaroval, má jeden zatiaľ nesplnený sen. Rád by si vraj zalietal na stíhačke Starfighter, sníva o tom odmalička. Preto si ju aspoň prezrel v košickom leteckom múzeu, kam ju pred rokmi priviezli v útrobách mamutieho dopravného lietadla Hercules talianski vojaci. Nuž a k najmilším Rainerovým lietadlám patrí ruský Suchoj SU-30.

Mladší i skôr narodení Košičania či návštevníci aerovíkendu z iných miest, takmer ani na chvíľu nespustili z očí lietadlo Corsair s americkými výsostnými znakmi na krídlach. Námorná stíhačka, ktorá kedysi štartovala z palúb amerických lietadlových lodí, i keď do bojov počas 2. svetovej vojny nezasiahla, má síce už takmer 70 rokov, vyzerala však, ako keby práve zišla z výrobného pásu. Pilotoval ju Raimund Riedmann, sympatický chlapík, ktorý sa takmer neprestajne usmieval. Lietať začal už ako 16-ročný mladík na ľahkých bezmotorových lietadlách. Neskôr sa mu zapáčila akrobacia, ešte predtým však pilotoval v Innsbrucku lietadlá leteckej záchrannej služby. Corsair, ktorý predviedol v Košiciach, kúpil v roku 1994 Sigi Angerer, šéfpilot Lietajúcich Býkov. Traduje sa, že údajne musel predať dom, aby mal na kúpu tejto vzdušnej legendy.

"Raz som so svojím šéfom letel v Corsairi, a vtedy ma toto lietadlo zaujalo," zaspomínal si Raimund. "Tieto stroje lietali a bojovali vo vojne v Kórei, bez problémov tam zostreľovali sovietske prúdové stíhačky Mig pätnásť. Na svete jestvujú iba dva typy strojov, ktoré to dokázali, jedným z nich je práve Corsair. Lietanie v tomto lietadle sa nedá asi porovnať s ničím. Keď niečo také robíte, musíte pre to žiť, musí vás to tešiť, je to vlastne pre mňa práca i koníček v jednom."

Mnohí znalci i laici si všimli, že tmavomodrý krásavec má za pilotovým kokpitom ešte aj malé oválne okienka. Šepkali si medzi sebou "zaručene pravdivé" informácie, že tam určite prevážajú nejakých zazobaných V.I.P. klientov. "Ono je to tak. Keby sa počas letu čokoľvek stalo, ten, čo sedí vzadu, sa nemôže katapultovať," vysvetľoval Raimund. "Preto nikdy nikoho so sebou do lietadla neberiem. Musím však povedať, že aj keď bol tento Corsair vyrobený pred skoro 70-timi rokmi, je neuveriteľne spoľahlivý. Pred piatimi rokmi bol rozobratý do poslednej skrutky, všetky časti zröntgenovali a nenašli jedinú chybičku."

V súvislosti s pilotným snom sa Raimund zhoduje so svojím kolegom Rainerom. Tiež by si vraj veľmi rád zalietal v Starfighteri, toto lietadlo totiž považuje za veľmi rýchle a najmä kvôli jeho štíhlej konštrukcii za sexi. Po týchto slovách pilot nasadol do kabíny Corsaira, divákov pozdravil efektným stiahnutím, potom roztiahnutím krídel a odštartoval. Košickým vzduchom burácal motor s výkonom takmer 2 100 konských síl. Nalietaval, stúpal do výšky, klesal, rotoval.

"Tak tento chlap by si to s touto mašinou pokojne mohol rozdať s hocijakým iným lietadlom ešte aj dnes," zhodnotil nevídanú šou jeden z divákov. Keď Corsair pristál, pilot všetkým poďakoval opätovným stiahnutím krídel, pozvŕtal sa na všetky strany. Ešte naposledy "kopol" do vrtule a ľudia natlačení k plotu pocítili silu motora na vlastnej koži. Lepšie povedané, na čiapkach, ktoré im nápor vzduchu postrhával z hláv.

Tretím unikátom leteckého dňa bolo najmenšie dvojmotorové lietadlo na svete, známe pod prezývkou Cri-Cri, vraj podľa zvuku, aký vydávajú cvrčky. Pilot, 66-ročný Dirk Heuer z Nemecka, mimochodom, bývalý policajt, si ho poskladal sám. Vyvinul ho však francúzsky inžinier a pilot Michel Colomban, ktorý sa podieľal i na konštrukcii už nelietajúcich, slávnych dopravných nadzvukových lietadiel Concorde. Dnes má tento konštruktér 80 rokov. "Lietadielko vlastne vzniklo na základe stávky medzi mnou a ním v krčme," povedal nám Dirk. "Zaujímalo ma, či sa dá vôbec vymyslieť také lietadlo, ktoré by bolo také ťažké ako pilot, respektíve ľahšie. Svetlo sveta uzrelo v roku 1957, moje ale prvýkrát vzlietlo v roku 1979. Momentálne ich je na celom svete okolo sto, v Nemecku päť."

Keďže pilotná kabína Cri-Cri je taká malá, že sa do nej nezmestí ani padák, opýtali sme sa, či Dirk nemá strach v ňom lietať. "Strach nemám, ale mám obrovský rešpekt pred týmto lietadielkom. Treba ho riadiť veľmi jemne, je ľahučké, prázdne váži iba 63 kilogramov. Lietať som začal najprv ako súkromný pilot neprofesionál. S kamarátmi nám nedala pokoj myšlienka postaviť takéto minilietadielko, burcovalo nás to dovtedy, kým to nevyšlo. V Cri-Cri môžete letieť dve hodiny v kuse, čiže asi na vzdialenosť 400 kilometrov, dosiahne maximálnu výšku štyroch kilometrov. Do Budapešti by som teda z Košíc doletel bez akýchkoľvek ťažkostí. Na 100 kilometrov zožerie osem litrov paliva, môže letieť rýchlosťou až 260 kilometrov za hodinu. Keby ste si také lietadielko chceli postaviť, vyšlo by približne na 20 000 eur. Pravdou je, že hocikam s týmto strojom prídem, budí obrovský záujem ľudí. Keď to tak teraz zrátam, jeho postavenie mi trvalo okolo 2 000 hodín čistého času."

Počas aerovíkendu Dirk Heuer rokoval s jeho organizátormi, ktorí prejavili záujem Cri-Cri kúpiť, aby ostalo v Košiciach. Podľa našich informácií sa nakoniec dohodli. Záverečnú bodku za vydareným Aerovíkendom Košice 2010 teda mohol dať známy košický letecký akrobat Dušan Šamko, ktorý sa v nedeľu večer v Cri-Cri preletel. Lietadielko sa tak pravdepodobne stane ďalším zo vzácnych exponátov košického leteckého múzea.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári