Kým je s niečim úplne spokojná, dokáže to aj stokrát prerobiť

Ľudia majú rôzne záľuby. Niektoré sú bezpečné, iné menej. A hoci sa na prvý pohľad zdá, že Libuša Salašovičová patrí do tej druhej skupiny, nie je to celkom tak.

Je totiž drotárka. Pracuje s drôtom, no ako sama hovorí, bolesť cíti až vtedy, keď už vidí na prstoch krv. Nám však porozprávala aj o tom, ako sa k tejto záľube dostala, i čo všetko dokáže z drôtu vykúzliť.

Mestskí ľudia často zatúžia po kúsku prírody a kúpia si domček na dedine. Rodáčka z Košíc Libuša Salašovičová si takýto „kúsok" zadovážila priamo pri lese v meste Gelnica. Malý drevený domček strážia dva psy a kocúr. Okrem nich si návštevník všimne aj iných strážcov. Dreveno–drôtené slimáky pri kvetináčoch na zemi, iné medzi kvetmi v kvetináčoch s muškátmi na drevenom zábradlí. Na stene visí drôtený motýľ a na trámoch ježibaby. Samozrejme, z drôtu.

„S drôtom pracujem od roku 1999," odpovedá Ľ. Salašovičová na otázku, odkedy sa tejto záľube venuje. "Začínala som klasickou drotárčinou, čo znamená opletanie fliaš, vajíčok, hrnčekov a robenie košíkov. Potom som prešla na šperky. Venuje sa tomu aj moja sestra, ktorá je výtvarníčka. Naše výrobky sú však veľmi odlišné. Moje sú skôr rozprávkové a jej extravagantné." Zaujímavosťou je, že L. Salašovičová, na rozdiel od sestry, neštudovala na žiadnej umeleckej škole. Dvadsať rokov pracovala ako trénerka športovej gymnastiky.

Ako to už býva, mnoho vecí, ktoré ľudia robia, má korene v detstve. To je aj prípad Ľ. Salašovičovej. Doma boli tri sestry, a ako na tie časy spomína, boli „veľmi dobré". Nevydržali nikdy sedieť na jednom mieste bez pohybu, preto ich rodičia museli vždy nejako zamestnať. „Ja vždy hovorím, že mám dar od Boha. Mám obrovskú trpezlivosť na takéto veci. Do varenia by ma napríklad nedostal nikto, ručné práce ma však lákali odmala. Už od prvého ročníka v základnej škole. Či to bolo štrikovanie, háčkovanie, alebo robenie kraslíc. Vždy to však všetko muselo byť perfektné a presné, v tom som bola až fanatička. To ma naučilo trpezlivosti. Som schopná stokrát prerábať jednu vec, pokiaľ s ňou nebudem úplne spokojná. Skôr sú z toho nervózni tí druhí, ja nie."

Časom prešla od spomínaných ručných prác k netradičnejšiemu materiálu. Zaujímalo nás, prečo si vybrala práve drôt a kto ju s ním pracovať naučil. „Ja som bola od začiatku samouk. Nikto z remeselníkov, ktorí teraz robia, nepovie presne, ako sa čo robí. Niečo ukážu alebo povedia, ale nie všetko. To znamená, že človek musí na mnoho vecí prísť sám. Asi pred ôsmimi rokmi som iba videla, ako jeden drotár pracuje na nejakých remeselných trhoch vo Východnej. Tak som sa s tým začala sama bavkať. A prečo vyhral práve drôt? Lebo som si hovorila, že to ani nesmrdí, ani z toho nebude veľký bordel, napríklad ako pri rezbárčine piliny. Keď som robila napríklad s vajíčkami a voskom, z toho bol poriadny smrad, keď sa to pálilo. Bol z toho vždy zasmradený celý dom, teda som od toho upustila. Hlina by ma tiež bavila, ale z toho je tiež veľa neporiadku a stále špinavé ruky. Takže mysliac si, že je to čistá práca, začala som s drôtom. Samozrejme, mýlila som sa, drôty boli totiž všade. Časom bolo nebezpečné aj sadnúť si na stoličku."

L. Salašovičová sa vždy chcela od ostatných drotárov nejako odlišovať, preto si vytvorila vlastný materiál. „Je to taká hliníková tkanina, ktorá sa tvaruje a falcuje," vysvetľuje, čím je výnimočná. "Falcovanie je, keď sa na konci urobí zakončenie, tkanina sa zahne, aby z nej nevytŕčali ostré konce drôtov. Dielo dokončujem pocínovacou technikou. Kým som prišla na to, čo drží na hliník, trvalo mi to. Našťastie, spoločne so sestrou sme na to prišli. Šlo o hmotu, ktorá tvrdne 24 hodín a potom na to ide taká tenučká vrstva striebra. Preto človek vidí až úplne na záver, čo spravil. O to je to zábavnejšie. Hliníkovú tkaninu som vymyslela preto, aby som si urýchlila robotu. A urýchlila som ju tak, že čo mi predtým trvalo hodinu, teraz robím dve," smeje sa. Vo všeobecnosti jej však práca trvá, podľa toho, čo práve robí, niekoľko hodín, až niekoľko dní či týždňov.

Keď prišli do módy perleťové koráliky, ich opletaním drôtom sa L. Salašovičová učila. Neskôr prešla na kamene. V začiatkoch robila bežné veci. Opletala drôtom vajíčka, hrnčeky či vázy. Neskôr prešla na spomínaných hrnčekoch k niečomu inému ako robili ostatní. „Robila som abstraktné vzory," ukazuje drôtom zdobený hrnček. „Sú na ňom spojené dve drotárske techniky. Jedna, pri ktorej sa robia bežné pravidelné oblúčiky. To sa zvyklo robiť ako ozdoba na vešiaky či koše. Plus opletacia technika, ktorou sa kedysi robili len vajíčka alebo hrnce, aby držali pokope. To sa zase dá robiť rôznymi technikami. Tá drotárčina je neskutočne variabilná a to ma na nej baví."

Z drôtu vyrába L. Salašovičová mnoho vecí. Od anjelov, motýľov, vtákov, ježibáb, až po rôzne abstraktné predmety. „Z tohoto materiálu sa dá robiť všetko možné. Robím napríklad aj svietniky, kombinujem to vtedy so sklom. Keď sa doň dá čajová sviečka, celý efekt je potom jednak trblietavý a tiež vrhá pekné tiene. Robila som aj brošne, extravagantné doplnky do účesov pre nevesty, aj na plesy. Istý čas som robila aj kabely. Avšak nevedela som sa prinútiť urobiť k ním látkové vnútro. Neznášam stroje. Mám 'des' z toho, keď niečo hučí, vrčí, či smrdí benzínom," hovorí so smiechom.

Pri práci teda nevyužíva iba drôt, ale kombinuje ho s rôznymi materiálmi. „Používam hlavne sklo a drevo ako podklad. Je to veľmi dobrá kombinácia, lebo studený kov s teplým drevom vyzerá veľmi dobre, na drevenom podklade vyzerá hotové dielo výborne. Kombinujem aj s nepálenou hlinou. Okrem toho využijem aj mnoho iných vecí, ktoré sa bežne používajú. Ak ma to k niečomu inšpiruje a viem, že si to dokážem nejako dotvoriť, použijem to. Väčšinou sú to však prírodné materiály – rôzne kamene, koráliky..." Ako každý správny umelec, aj L. Salašovičová využíva občas i menej tradičné materiály. Vyrábala aj šperky s kúskami škrupiny pštrosieho vajca. Kúsok, ktorý chce použiť, musí opracovať kliešťami a brúsnym papierom.

Zaujímavosťou je, že drotárka urobí každú vec iba raz. Každý jej výrobok je teda originál. Vidíme, že hoci na tráme visia tri ježibaby, každá z nich je iná. „Na to treba tiež veľa fantázie a trpezlivosti. Bez fantázie to nejde. Keď sa mi niečo nepodarí, okamžite to zlikvidujem. Nepustím nepodarenú vec. A či ma z toho nebolia ruky? To stále, no ja mám šťastie, že mám prah bolesti posunutý. Nežartujem. Ja si poranenie všimnem až vtedy, keď mi z rany tečie krv."

Využitie predmetov, ktoré vyrába, je rôzne. Ježibaby visia na trámoch, motýle a zvonkohry na vonkajších drevených stenách i vnútri, anjeli sedia na oknách z vnútornej strany či mnoho drôtených obrazov na dreve na stenách vo vnútri. Vonku pri kvetináčoch stoja drôtené slimáky. „Predmety sa dajú využiť v interiéri aj exteriéri. Tie slimáky v pohode prežili všetky výčiny tohtoročného počasia. Ostali neporušené. Aj keď je výrobok niekedy od prachu či pavučín, stačí ho osprchovať a je ako nový. Je to úplne nenáročné na údržbu."

Napriek tomu, že za tie roky vyrobila mnoho krásnych dielok, ide vo svojej fantázii aj ďalej. "Mám nový nápad. Začnem to robiť od januára, lebo odvtedy budem mať na to čas. Budem robiť tienidlá na lampy. Veľmi sa na to teším, lebo viem, že z toho materiálu budú vyzerať veľmi dobre. Mám prichystanú jednu starú lampu, ktorá už len čaká na svoj čas."

Ľudia si na zákazku objednajú čokoľvek. L. Salašovičová hovorí, že vyrobí všetko možné, ale musí sa s tým stotožniť. „Ak mi to nič nehovorí, jednoducho to neurobím. Stáva sa však všeličo. Raz prišiel jeden muž a chcel, aby som mu urobila pavúky. Mal presnú predstavu no bol to hrozný gýč. Povedala som mu, nech sa nehnevá, ale v žiadnom prípade to neurobím. Robím teda aj na objednávku, ale musím s tým byť stotožnená. Niekedy je to ako výzva."

Za najväčšiu výzvu považuje žiadosť od mesta Gelnica, aby urobila radnicu. Budovu z drôtu, na drevenom podklade. Dovtedy robila skôr plastiky, anjelikov, ako hovorí, veci na to, aby sa mohla „bavkať". Budovu jej nikdy nenapadlo robiť. „Nakoniec to však celkom dobre vyšlo a bola som aj sama prekvapená. Trochu viac som nad tým musela uvažovať a skúšať, ale vyšlo to. Som rada, keď svojím dielkom niekomu urobím radosť. Rada som aj vtedy, keď sa mi podarí dobrý výmenný obchod s iným remeselníkom. Vymením svoju vec za jeho výrobok. Raz som tak vymenila asi meter šesťdesiat vysokú ježibabu, ktorú som robila tri týždne. Vymenila som ju za kus ľudového odevu, mužskú vyšívanú vestu."

Reakcie ľudí, ktorí si niečo objednajú, či kúpia na remeselných trhoch po Slovensku, na ktorých L. Salašovičová vystavuje, sú rôzne. „Väčšinou sú prekvapení a neveria, že je to drôt. Musia si to chytiť. Výrobky sa im páčia aj preto, keďže to nikto iný v rámci Slovenska nerobí. Poteší ma, keď sa to páči dieťaťu, dospelému alebo nejakej babičke. Ale poctou pre mňa je, keď to zaujme aj puberťáka. Vtedy si poviem, že som dobrá," smeje sa. „Raz sa mi stalo sa, že prišiel pekne oblečený muž a díval sa na veci v tom mojom stánku. Spýtala som sa ho, či niečo chce. No on iba stál a mlčal. Medzitým som sa bavila s inými ľuďmi, no nedalo mi to. Znova som sa ozvala, no on znova nič. Vyzeral však, akoby chcel kúpiť stánok celý. Nakoniec sa ozval a povedal: 'Načerpal som energiu, už môžem odísť...' Neverila som vlastným ušiam."

Kto sa niečím vážne zaoberá, neprestane, ani keď má úraz alebo je chorý. Podobne tak L. Salašovičová. „Stalo sa mi, že som si preťažila ruku," spomína. "Musela som ísť k lekárovi, ktorý mi ju chcel dať do sadry. Samozrejme, že som nesúhlasila. Dopadlo to napokon tak, že som robila iba tou druhou - zdravou rukou. Práca mi trvala dlhšie, bola aj namáhavejšia, ale robila som. Ja by som asi umrela, keby som mala ísť k moru ľahnúť si na pláž a nič nerobiť. To by bola pre mňa smrť. Alebo ležať v nemocnici. Asi by ma museli priviazať. Ja som totiž veľmi dobrý pacient. Mám štyridsiatku horúčku, presne päť minút ležím a potom idem robiť ďalej," dodáva drotárka so smiechom.