Raz si zaspomínal na pobyt v Španielsku, po druhý raz v Čile. Dnes je na rade opäť Španielsko, kam sa tento rok dostal vďaka štipendiu Ministerstva školstva Španielskeho kráľovstva. Volá sa Obnovovanie a využívanie opustených dedín a program sa aktívne rozvíja v troch španielskych dedinkách. Štipendium získalo sedem Slovákov, na Patrika pripadla dedinka Granadilla pomenovaná podľa granátového jablka.
Názov programu Obnovovanie a využívanie opustených dedín má svoje opodstatnenie, lebo Granadilla bola v 60. rokoch opustená. Franco, vtedajší vodca diktatúry, zavelil obsadiť úrodné oblasti v okolí tejto dedinky, ktorá bola centrom kultúrneho aj politického diania a rozhodol sa vybudovať tam vodnú nádrž. Ľudia mali tri možnosti. Jedni sa nechali vyplatiť, zbalili sa a odišli, druhým boli pridelené pozemky v blízkosti a tí tretí sa s tým nezmierili a zomreli v Granadilli v ťažkých životných podmienkach. Počas nasledujúcich 20 rokov bola Granadilla opustená, všetko sa zmenilo až v roku 1984, keď sa začal rozvíjať edukačný program. Odvtedy dedinou prešlo vyše 15 000 študentov a niekoľko sto profesorov.
"Keď som po trase Budapešť, Madrid, Plasencia dorazil do cieľa, už z diaľky bolo vidieť, že Granadilla je celá obkolesená stredovekými hradbami a bránou, ktorá sa zamykala," spomína Patrik. "Úplnou náhodou som bol pridelený do izby k trom Španielom. Mojimi spolubývajúcimi boli Sergio Felipe z Leonu, Ulises z Kanárskych ostrovov a Eloy z Extremadury. Okrem Španielska a Slovenska je v programe zastúpené Poľsko, Francúzsko, Belgicko, Nemecko, Veľká Británia, Maďarsko a Bulharsko. Vekové rozpätie bolo od 18 do 25 rokov, keďže to bol z väčšej časti univerzitný turnus. Dokopy nás bolo takmer 80." Slovensko malo dvojnásobné zastúpenie. Okrem Patrika tam bola aj Lucia z bilingválneho gymnázia v Bratislave.
Program bol zameraný na čo najekologickejšie postupy a snahou bolo využiť všetko, čo dedina a príroda ponúkajú. Každý deň bol rozdelený na tri časti: doobedňajší, poobedňajší a nočný program. "Dopoludnia sme mali vždy nejakú činnosť, ktorou sme prispievali k rekonštrukcii či údržbe dediny. Jeden deň sme maľovali, čo bolo celkom zábavné, lebo vždy to končilo olievaním sa farbou. Našťastie, bola vodou umývateľná, na ekologickej báze, aby neuškodila faune ani flóre okolia. Po dedinke pobehovali ovce, barany, boli tam kone, kravy, takmer tisíckilový býk, sliepky, morky i prasiatka. Starostlivosť o zvieratá bolo ďalšou z doobedňajších prác, podobne tak o ovocie a zeleninu. Od melónov, cukiet, paradajok, paprík až po granátové jablko, typické pre túto oblasť. Pestované boli bez pridávania chemických látok. Ďalšou aktivitou bolo tkanie kobercov či využívanie látok, výroba vecí z hliny a kože či pomoc v kuchyni."
Poobedňajšie aktivity boli podobného charakteru, mali však viac edukačný charakter a sami si volili, ktorých aktivít sa zúčastnia. Naučili sa techniku výroby prútených košíkov, prvú pomoc na suchu aj vo vode a veľmi zaujímavou bola starostlivosť o včely. Ďalšou z aktivít boli napríklad masáže, príprava ranného rádiového vysielania, cykloturistika a orientácia v teréne spojená s poznávaním okolia. "Popoludnie sme vždy ukončili dvojhodinovou hrou, stále iného typu. Asi najzaujímavejšou bola hra, kde sme po skupinách vytvárali marocké rodiny. Cieľom bolo plniť jednotlivé úlohy a prejsť cez hranice. Tam nás však nepustili, a tak naša snaha bola úplne nanič. Cieľom bolo poukázať, aké náročné a ťažké to majú emigranti snažiaci sa získať povolenie na život v cudzej krajine."
Skončili nahí
Celodenný program vyvrcholil večernými hrami, ktoré boli tak trochu atypické. "Jedna sa niesla v duchu hrôzy a strachu, keď nám boli blízko cintorína vyrozprávané starodávne strašidelné legendy a príbehy. Potme sme museli prechádzať jednotlivými stanovišťami a celou cestou na nás číhali rozličné nástrahy. Noc vyvrcholila v takmer neosvetlenom kostole na okraji dedinky." Strašidelnosť aktivitám dodávali miesta, kde sa vykonávali. Napríklad na vrchu takmer 10-metrových hradieb či v rozstrieľanej, no pomerne zachovanej a monumentálnej strážnej veži. "Zaujímavosťou je, že charakter hier bol často prispôsobený veku nad 18 rokov, čo znamená, že sa občas stalo, že sme zostali takmer úplne nahí. Inokedy sme museli skočiť v noci do bazénu, spievať s plnými ústami alebo mokrú hlavu ponoriť do múky. Tieto hry sú v Španielsku počas táborov a stanovačiek veľmi obľúbené. Medzi akciami nechýbala 'Eurovízia', v ktorej sme sa s Luciou predstavili, a celkom úspešne, s piesňou od Elánu. Víťazom sa však po spravodlivom hlasovaní stal Ángel zo španielskeho mesta Murcía, jeho podanie piesne za sprievodu gitary bolo pre všetkých najsilnejším zážitkom."
Stravovanie bolo veľmi špecifické. Cieľom bolo využiť tam vypestované plodiny, preto bolo všetko ekologicky vyvážené. Zelenina sa jedla vždy čerstvá a takmer bez akejkoľvek úpravy, aby v nej ostalo čo najviac vitamínov a prírodných látok. Táborovou „špecialitou" bola bageta plnená tabuľkou čokolády. Keď to Patrik videl prvýkrát, myslel si, že to je vtip alebo omyl. Neskôr si zvykol a buď zjedol len čokoládu, alebo sa postavil na slnko a čakal, kým sa čokoláda v bagete roztopí.
Nezabudnuteľnou aktivitou bol deň medzinárodnej kuchyne. Úlohou každej krajiny alebo autonómnej oblasti Španielska bolo pripraviť typický chod. Rôznorodosť jedál bola veľká. Od španielskych ako paella, tortilla de patatas či sopa de ajo, teda cesnaková polievka, až po maďarský guľáš, anglické brownies a nemeckú jablkovú štrúdľu. "Keďže bolo nemožné pripraviť naše bryndzové halušky, s Luciou sme sa rozhodli podávať vyprážaný syr. Ten totiž Španieli nepoznajú a vraj sa stal národným jedlom Čechov a Slovákov. Samotná príprava nám dala riadne zabrať, veď pripraviť porciu pre takmer 80 ľudí nebolo jednoduché. No myslím si, že sme to zvládli bravúrne. V kuchyni sme síce žiadali kravský syr a dostali len kozí a ovčí, takže výsledné jedlo bolo chuťovo úplne odlišné od tradičného vyprážaného syra, no chutilo vynikajúco. Pri samotnom ochutnávaní jedál sme všetci sedeli pri spoločných stoloch a každý servíroval to, čo pripravil pre ostatných. O náš syr bol enormný záujem, čo nás s Luciou tešilo. No čo potešilo najviac, boli úprimné pochvalné uznania, niektorí si dokonca vypýtali recept."
Nádherné Slovenky
Pre Patrika boli okrem iného veľkým a hneď dvojitým prekvapením prísediace Španielky pri obede. Keďže sa o ňom rozšírilo, že nemá rád rybacie mäso, obe sa ho snažili presvedčiť, aby ho aspoň ochutnal. "V jednom momente mi Marina, pochádzajúca z Granady, povedala: 'Patrik, ale veď na Slovensku je celkom tradíciou jesť ryby, nie? Predovšetkým na Vianoce.' Zarazilo ma, odkiaľ to vie, no odpoveď ma prekvapila ešte viac: 'Vieš, ja študujem prekladateľstvo a mala som polročný kurz slovenčiny a slovenskej kultúry na mojej univerzite. Dokonca viem aj pár viet po slovensky.' To som teda nečakal. V tej chvíli spustila vety typu 'Ahoj, ako sa máš? Veľmi dobre. Ako sa voláš? Ja som Marina, teší ma. Ja ľúbim Slovensko...'"
Patrik bol v šoku, no prekvapeniam nebol koniec. "Ďalšia Španielka, Tereza z Valencie, sa ma opýtala: 'Patrik, ty poznáš mesto Košice? Mala som tam ísť v rámci výmenného pobytu na Technickú univerzitu, no nakoniec šli len moji spolužiaci.' Keď som jej povedal, že som z Košíc, začala mi rozprávať o pamiatkach a dojmoch, ktoré si jej priatelia od nás priniesli. Citujem: 'Moji kamaráti mi rozprávali, že slovenské dievčatá sú nádherné, no ich mamky sú ešte lepšie. Vo všetkých smeroch. Udržiavané, krásne a neodolateľné...'"
Vyvrcholením pobytu v Granadille bola fingovaná svadba v dedinskom kostolíku v starodávnom štýle. Niektorí boli králi, iní rytieri, transvestiti či čarodejnice. Ženíchom aj nevestou boli dvaja chlapci. "Všetci sme sa obliekli do dobových kostýmov, na mňa pripadla rola rytiera slovanských zemí. Mojou úlohou bolo mať prejav práve v slovenčine, konkrétne som mal zahrať nahnevaného šľachtica, ktorý sa pred všetkými rozkrikuje. Španiel, ktorý mal môj prejav akože prekladať, však ani netušil, o čom rozprávam. Vyznelo to naozaj zábavne."
O Slovensko prejavovali Španieli veľký záujem. Patrika sa pýtali na maliara Andyho Warhola i Štefana Baniča, ktorý vynašiel padák, no najväčší záber vedomostí o Slovensku mali z futbalu. "Gratulovali nám k víťazstvu nad Talianmi na majstrovstvách sveta i k veľmi dobrým a šikovným futbalistom. Veľmi ma potešil Španiel, ktorého som pár minút musel presviedčať, že naozaj nie som jeho krajan a že zo Španielska nemám rodičov ani rodinu. Aj mnoho iných chválilo moju španielčinu, čo bolo pre mňa takým malým zadosťučinením, že štúdium na našej škole je naozaj kvalitné a oplatí sa na sebe pracovať."
Poslednú noc nespal takmer nikto a aj lúčenie bolo ťažké. Dva týždne zbehli strašne rýchlo, no Patrikove cesty po Španielsku sa neskončili. Pred sebou mal ešte týždeň, ktorý strávil v Madride a v historickom meste Jerez v Andalúzii. Spoločnosť mu robili hlavne priatelia z minuloročného programu Ruta Quetzal. "Môj trojtýždňový pobyt v Španielsku mi nielenže umožnil spoznať veľa nových priateľov, stretnúť sa s tými starými a dodať aj množstvo energie, no už som si stopercentne istý, že Španielsko je miesto, kde chcem v budúcnosti študovať na vysokej škole a možno aj žiť," uzavrel Patrik svoje spomienky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
