Na druhý deň skoro ráno, pri náraze do betónového piliera mosta na diaľnici k Jadranskému moru, zahynulo 14 ľudí namieste a dve ženy neskôr na následky zranení. Jednou z účastníčok zájazdu do Vodíc bola v tom čase 54-ročná Marta Bartáková. Ešte aj dnes, dva roky po havárii, ovplyvňuje táto udalosť jej zdravotný stav.
Vyše štyroch desiatok členov Klubu aerobiku a rodinných príslušníkov cestovalo k Jadranu s cieľom upevniť si zdravie. Pobyt organizačne zabezpečila a sprevádzala ich dlhoročná cvičiteľka Věra Medveďová. Zraz mali v sobotu podvečer na parkovisku na Festivalovom námestí. Mnohých rekreantov prišli k autobusu odprevadiť príbuzní. Pani Martu jej dcéra Maťa, ktorá bola v tom čase vo ôsmom mesiaci gravidity.
"Ja som poznala asi tretinu posádky autobusu. Na pobyt som sa prihlásila s mojou svatkou, svatom a ich dvoma príbuznými. Zájazd s Vierkou Medveďovou som neabsolvovala po prvý raz, chodievali sme spolu pravidelne," spomína pani Marta. "Sedela som v siedmom rade v tej časti sedadiel, ktoré sú za vodičom. Ja pri okne, vpravo vedľa mňa pani Mária, ktorá tam bola so svojou skupinou známych. Svatka so svatom sedeli za mnou." Autobus zastavoval takmer každé dve - tri hodiny, čo niektorým cestujúcim pripadalo zbytočné. Posledná zastávka bola v nedeľu o 5.40 na čerpacej stanici. "Pamätám si, že bolo šero a chladno. Ja som tiež vystúpila a trochu sa vystrela i poprechádzala. Potom sme všetci nastúpili."
Pred dovolenkármi bola ešte asi hodina cesty. Niektorí opäť zaspali, iní iba podriemkávali či sledovali chorvátsku krajinu. Do cieľa ostávalo asi 150 km. "Ja som zadriemala. V sobotu pred odchodom na zájazd som totiž bola od rána do tretej v práci, takže som bola unavená," blíži sa pani Marta k osudným okamihom. "Už som sa len zobudila na to, že niečo píska a buchoce. Ale to bolo len také podvedomie. Úplne som sa prebrala, keď na mne ležal môj svat a tlačil ma. Podo mnou bola pani Mária a ešte nejaká žena. Moja svatka to celé videla. Vravela, že nás pri náraze vyhodila zotrvačnosť zo sedadiel a leteli sme vzduchom. Ja som pri tom lete musela niekde vraziť hrudníkom, zrejme o operadlo pred sebou. To mi zlomilo rebrá."
Po náraze do mostného piliera zavládol v autobuse chaos, všade bolo počuť stony a výkriky. Väčšina ľudí zo zadnej časti preletela dopredu a mnohým sa akoby zázrakom nič nestalo. Horšie na tom boli tí, ktorí sedeli vpredu a najmä v pravom rade sedadiel. Po náraze sa totiž pravá tretina karosérie zhúžvala ako harmonika. Do dvoch metrov kubických sa stlačilo päť či šesť radov sedadiel aj s tými, čo na nich sedeli. Bola to veľká masa, v ktorej boli uväznení ľudia. Niektorí mŕtvi, iní ťažko ranení. Kričali od bolesti a volali o pomoc.
Keďže svatka pani Marty bola takmer nezranená, s nejakými mužmi ju cez pravý rad rozbitých okien vytiahli von. "Keď som bola mimo autobusu, povedala som svatke, že nechcem nič vidieť ani počuť. Preto ma odniesli kúsok ďalej a posadili na briežok, niekam za ten pilier. Nevidela som teda, ako vyzerá autobus, ani to, ako vynášajú zranených. Cítila som, že mám problémy s dýchaním i rozprávaním, ale svatka mi psychicky veľmi pomáhala. Vravela, že to nič nebude, že som len trochu udretá... Veľmi rýchlo prišla prvá sanitka a potom ďalšie, postupne nás začali nakladať a odvážať do nemocnice v Gospiči." Kým prišli chorvátski záchranári, niekoľko lekárov, ktorí tvorili časť rekreantov, sa snažilo zraneným pomôcť. Rôznymi improvizovanými pomôckami ich buď rovno ošetrili, alebo sa aspoň snažili zmierniť ich bolesť.
Až 14 ľudí z autobusu také šťastie ako pani Marta nemalo. O život pri náraze alebo krátko po ňom prišli obaja vodiči i tucet rekreantov, vrátane vedúcej Vierky Medveďovej. Väčšina sedela na spomínaných sedadlách vpredu vpravo, ktoré ich "zlisovali", prípadne vypadli z okien pod kĺzajúcu sa karosériu. Policajti, hasiči i záchranári z vraku vyslobodili, ošetrili a naložili do sanitiek či helikoptéry každého, kto sa von nedostal sám, i ostatných zranených. Cieľom bola hlavne nemocnica v Gospiči, kde mnohých operovali, prípadne ich previezli do iných nemocníc. Rekreantov, ktorí mali menšie zranenia, nevyžadujúce hospitalizáciu, sústredili na stanici diaľničnej polície. Spolu s niekoľkými, ošetrenými v Gospiči, potom nastúpilo 26 Slovákov v Zadare na vládny špeciál, ktorý ich večer doviezol do Košíc.
Naše letisko bolo v tom čase v obliehaní príbuzných, ktorí sa z médií alebo telefonicky dozvedeli, čo sa stalo. Mnohí do poslednej chvíle nevedeli, či ich mama, otec, brat či sestra žijú, alebo nie. Televízne i rádiové stanice síce informovali o nehode takmer nepretržite, okrem počtu obetí však menoslov k dispozícii nemali. Po prílete boli vážnejšie zranení rekreanti odvezení do FN LP na Rastislavovej ulici, odkiaľ bola väčšina po vyšetrení prepustená do domáceho ošetrenia. Menej zranení sa zvítali s najbližšími už na letisku. Sklamanie zažili tí, ktorí sa svojich nedočkali. Tá neistota bola hrozná. Žijú, ale ostali v chorvátskej nemocnici? Alebo...?
"Do nemocnice ma viezli so ženou, ktorá dosť krvácala. V Gospiči bolo všetko perfektne zorganizované. Lekári a personál, ktorý končil nočnú zmenu, ostal v práci a tí, ktorým mala začať ranná, už prišli. Plus stiahli všetkych lekárov a sestry z okolia. Až vtedy som sa dozvedela, že mám zlomených jedenásť rebier i pravú kľúčnu kosť a prepichnuté pľúca. Mňa si nechali tam, ťažké stavy poslali do Záhrebu a Rijeky." Pani Marta strávila v Gospiči sedem dní. Po celý čas ležala, dostávala infúzie, do brušnej dutiny jej pichali injekcie. Keďže mala polámané rebrá a tie sa nefixujú, ortézu časom dostala iba na kľúčnu kosť.
Dcéra mala mesiac pred pôrodom, takže do Gospiča za mamou vycestovať nemohla. Návštev si však pani Marta užila dosť. V nemocničnej izbe ležala s dvomi pacientkami, ktorých prišli pozrieť nielen príbuzní, ale všetky tri prišli hlavne spovedať chorvátski a slovenskí novinári. "Až mi to občas začalo vadiť. Ja viem, že si robili svoju prácu, ale niekedy to bolo až dotieravé a pre nás neúnosné." Zo slovenských najvyšších predstaviteľov prišiel zranených z autobusu pozrieť minister zdravotníctva Richard Raši. "U nás bol dvakrát. Keď som mu po prvý raz podávala ruku, mohla som len ľavú, lebo pravou som hýbať nemohla. Keď prišiel po druhý raz, pamätal si to a opýtal sa, či mu opäť idem podať ľavú ruku... Boli tam aj iní politici, ale tých som nepoznala."
Kým pani Marta ležala v chorvátskej nemocnici, z faktov o hávarii sa dozvedela len počet mŕtvych. "Kto každý zahynul, to som nevedela. Iba to, že je medzi nimi Vierka Medveďová a jej priateľka Evička. To som tušila už krátko po nehode. Kým som bola v Gospiči, nechceli mi dať ani noviny do rúk, lebo nevedeli, ako to budem znášať. Až keď som prišla do Košíc, tak mi dcéra ukázala tie košické, ktoré odkladala. Vtedy som po prvý raz uvidela havarovaný autobus, ako vyzeral zvonku i zvnútra, a dozvedela sa ďalšie podrobnosti o nehode."
Po siedmich dňoch čakal pani Martu prevoz sanitkou do Košíc. Keďže sa dlho rozhodovalo, či cestu zvládne, z Gospiča odišla ako posledná slovenská pacientka. V sprievode dvoch lekároch a sestričky sa prepravila do FN LP na Rastislavovej ulici. V izbe sa opäť ocitla s dvomi pacientkami z autobusu. Lekári jej naordinovali vstať z postele a čakali ju náročné rehabilitačné cvičenia. "Po piatich dňoch ma prepustili do domáceho ošetrenia. Nevedela som sa sama obliecť, najesť ani nič iné, lebo som mala obrovské bolesti. Hoci mala krátko pred pôrodom, ujala sa ma dcéra a veľmi mi pomáhala. Na 'péenke' som bola takmer rok. Do invalidného dôchodku som nešla, lebo podľa lekárov som nebola až natoľko zdravotne postihnutá."
Aj dnes, dva roky po tragickej nehode, pociťuje pani Marta zdravotné následky. "Pri fyzickej námahe sa rýchlo unavím a hlavne ma bolí chrbát. Ak som v práci, musím trochu zľaviť z tempa, a keď prídem domov, ľahnem si na tvrdú zem, to mi pomôže. V zamestnaní sa mi snažia vyjsť v ústrety, aby som veľmi ťažké veci dvíhať nemusela. Bolesti mám pri zmene počasia. Vtedy cítim kľúčnu kosť tak, akoby som ju mala zlomenú práve v ten deň. Navyše, nezrástala sa mi celkom optimálne, takže vidieť, ako mi kožu naťahuje malý výčnelok."
Okrem fyzických následkov pociťujú obete vážnych a hlavne tragických dopravných nehôd aj tie psychické. Nočné mory, prebúdzanie zo sna, obavy z cestovania diaľkovými autobusmi a podobne. "Mne sa o nehode takmer vôbec nesnívalo. Jediný sen som mala s Vierkou Medveďovou. Bol to krásny živý sen a už počas neho som bola prekvapená, prečo je Vierka so mnou. V tom sne mi ukázala svoj obchod, ktorý v skutočnosti nikdy nemala, a stalo sa aj kadečo iné. Nechcela som jej vo sne povedať - Vierka, prečo si tu, prečo si sa mi ukázala, keď si mŕtva? Ráno som sa prebudila a uvažovala nad tým, čo to bolo za sen. Vysvetlila som si to tak, že sa so mnou Vierka prišla rozlúčiť. Bolo to asi dva mesiace po nehode..." Psychické následky pociťovala pani Marta niekoľko mesiacov. "Často som sa pre nič za nič rozplakala. Brala som na to lieky." Každý prežíva traumu inak. Pani Marta tvrdí, že pocity nedávala najavo von, skôr ich prežívala vnútorne...
Ak je niekto účastníkom vážnej dopravnej nehody a zvlášť takej targickej, ako sa stala košickým dovolenkárom, môže si klásť otázku, prečo on prežil a iní také šťastie nemali. "Ja vravím, že tak to asi malo byť. To, že som tu, asi 'niekto' zariadil," myslí si pani Marta. "Dávno pred zájazdom som si veľmi priala vnúčatá. Ako som už spomenula, dcéra bola v čase mojej cesty tehotná, takže som tu musela zostať, aby som jej po pôrode pomohla. Narodil sa mi krásny vnuk, z ktorého máme všetci veľkú radosť. Mám tu teda ešte nejaké poslanie a povinnosti. To je také moje vysvetlenie..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
