Zaujímalo nás, či rozumie aj reči zvierat. Prezradí, či neprezradí, o čom sa s nimi zhovára? Napríklad s tuleňmi Čukom a Hukom o huncútstvach a ukradnutých okuliaroch návštevníkom alebo s opicami, ktoré môžu uchmatnúť peňaženku alebo aspoň banán, keď ich pred klietkou provokujete. Na pokec je tu stále dosť adeptov.

"Myslím si, že im rozumiem a určite im treba rozumieť. Chodieval som do práce na týždňovky a trávil som s nimi čas aj vtedy, keď už bol v záhrade pokoj. Dá sa s nimi komunikovať. Už z očného kontaktu viete vyčítať veľa. Najhoršie je to vždy pri lúčení. Keď naložíte odchádzajúceho jedinca ľudoopa do inej zoo do auta a máte dať pokyn vodičovi, že môže štartovať, vidíte ako vám to zviera pohľadom vyčíta, prečo mi to robíš. A vy z toho nemáte dobrý pocit," prezradil nám o dorozumievaní s nemými tvárami nový šéf zoo.

Keď máte doma svojho štvornohého miláčika, najlepšie viete, ako dobre sa s ním dá podebatovať. Stačí pohľad alebo gesto a viete, čo potrebuje aj bez dlhých rečí. A hlavne neodvráva. Pes vycíti, keď vám niečo je, má o vás strach a chráni vás za cenu života. A platí to aj naopak. Dokáže naozaj neuveriteľné veci. Rozumiete si. A keď o tom náhodou rozprávate s ľuďmi, ktorí tieto tvory poznajú len z obrázka, tí to nechápu a v duchu si určite myslia: Len si kecaj, pravdaže ti verím, tvoj pes je zázračný a dokonca aj vysáva... Ale my, psičkári, o tom vieme svoje.

Kto je človek, ktorý spomedzi 34 uchádzačov o funkciu zasadol na riaditeľskú stoličku? Predovšetkým je to milovník zvierat, ktorý sa medzi nimi pohybuje už pekných pár rokov. Presnejšie od roku 1993. Odvtedy vystriedal rôzne pracovné pozície, ale všetky súviseli so zoologickými záhradami. Pracoval v Bojniciach, Ústí nad Labem, Dvůr Králové a teraz v Košiciach.

Z filmára zoológ

Dá sa povedať, že E. Kočner sa minul povolaniu, lebo vyštudoval filmovú a televíznu fakultu. Priznáva, že odjakživa túžil pracovať so zvieratami a preto sa už počas štúdia zamestnal v bojnickej zoo. Vysokú školu napokon dokončil, ale profesne zvolil si inú cestu. Tú svoju a neľutuje to. Vnikol do tajov živočíšnej ríše, ktorým sa postupne priúčal. Absolvoval strednú školu v odbore chovateľstvo a ďalšie špecializačné kurzy. Okrem iných aj pre chovateľov slonov vo Viedni či na špecializovanú prepravu exotických živých zvierat. V Ústí nad Labem bol hlavný zoológ, vedúci chovu a zahraničného obchodu. Od roku 2005 pracoval v zoo Dvůr Králové ako zoológ a vedúci evidencie zvierat a medzinárodnej spolupráce, vedúci oddelenia šeliem a primátov, neskôr vedúci oddelenia vtákov. Okrem toho pracuje ako člen skupiny špecialistov pre psovité šelmy pri Európskej asociácii zoologických záhrad a akvárií, je členom odborných komisií Únie českých a slovenských zoologických záhrad. V rámci odborných pobytov navštívil 89 zoologických záhrad a zooparkov Európy, Afriky a Ameriky.

Kde sa však zrodila láska k zvieratám a životná méta stráviť v ich blízkosti veľkú časť života? S tým sa asi človek narodí, ale vždy sú okamihy, ktoré rozhodnú o tom, že nijako inak, ale práve tak sa všetko deje. "Už v detstve som bol posadnutý zvieratkami," spomína. "V druhej triede základnej školy som si doslova vytrucoval akvarijné rybičky, neskôr andulky, potom bažanty a okrasné kačičky. Divé husi som choval až ako študent vysokej školy. Pedagógovia nechápali, keď sa mi počas skúškového obdobia nehodili termíny skúšok. Ale keď mne sa práve vtedy liahli mláďatá... No, užili si so mnou."

S vypätím síl aj v súčasnosti udržuje dve akváriá a dva papagáje. "A osem rokov žijem so svojím psom Berrym. Hovorím, že žijem, lebo so mnou celé tie roky cestuje aj pracuje. Čo pre mňa znamená? Všetko. Aj vďaka nemu som dokázal vnútorne prekonať niektoré ťažké situácie, ktoré život občas prinesie, a odlúčenie od svojich blízkych."

Berry je kokeršpaniel anglický a ako sme sa dozvedeli, nie je to hocijaký pes. Je veľmi pracovitý. Už keď mal 6 týždňov a nový pán si ho doniesol domov, prvá cesta viedla do práce. Keď ho nezobral, tak sa hneval a bol urazený. Ale prácu a zábavu si stále nájde. V podstate má stále zamestnanie. A keď sa náhodou na poľovačke nudil, tak aspoň hraboše vyhrabal a priniesol korisť svojmu pánovi. Kde sa pohne on, tam nechýba Berry. "Teraz ho irituje, že so mnou do práce nemôže, vstup do areálu je zakázaný, ale na mňa rád čaká. Cestovanie mu neprekáža. On cestovať chce a výborne to znáša."

Cestovateľská vášeň riaditeľa sa v posledných rokoch obmedzila iba na pracovné pobyty. Svoje úspory míňa inak, ako by si mnohí z nás predstavovali. "Na typické dovolenky už prakticky nechodím. Tým, že za pôsobenia v zoo som každý rok služobne niekde na cestách a konferenciách, spoznal som takmer celú Európu. Stále viac som vďačný za každú hodinu alebo deň, ktorý môžem stráviť doma so svojimi blízkymi - mojimi rodičmi. Či už na chalupe alebo v rodnom Liptove. Na cesty za nimi míňam svoje 'dovolenkovné', a musím povedať, že sú to pre mňa najzmysluplnejšie vynaložené prostriedky."

Historky

Roky strávené medzi zvieratami sú plné zážitkov. Veselých i smutných. Tí, čo im stoja denne zoči-voči, vedia z ich života rozprávať nekonečné príbehy, ktoré sa počúvajú so zatajeným dychom. Mnohokrát ide o život a skončiť v papuli nejakej šelmy nie želaním nikoho. V zoo sa toho udeje slutočne veľa. E. Kočner nezabudne na príhodu spred 10 rokov, keď pracoval v Bojniciach. Bol to jeden z dní, ktorý sa navždy vryl do jeho pamäti. Dnes na to síce spomína s úsmevom, ale vtedy išlo naozaj do tuhého. V okolí Demänovskej doliny sa vtedy potulovala medvedica, ktorej sa zapáčila výborná reštaurácia a dobroty v jej kontajneroch. Bolo treba macka umravniť, a tak sa rozhodlo, že ho odchytia a umiestnia do zoo.

"Kolegom sa ju podarilo odchytiť až na niekoľko pokusov. Keď ju vypustili do výbehu, celý čas sa pozerala na jedno miesto a nespúšťala z neho oči. Špekulovala, kadiaľ by sa dalo uniknúť," spomína E. Kočner. "Práve sme s veterinárom a ošetrovateľkami krúžkovali čierne labute pri rybníku. Bolo to únavné a už sme toho mali dosť. Povedal som, že som už taký prepracovaný, že vidím medvediu hlavu. Doktor sa pridal, že veru aj on. Vtedy sme si uvedomili, že sa na nás naozaj pozerá a začali sme rýchlo riešiť situáciu. Vedľa bol rozostavaný pavilón pre opice. Vyštartovali sme rýchlosťou blesku a cez vonkajšiu expozíciu sme si to namierili do boxu pre gibony, odkiaľ nebolo úniku. Tak múdro sme to v panike vymysleli. Keby nás medvedica nasledovala, asi by nám nepomohlo nič."

Ako to všetko dopadlo? Medvedica mala iné plány. Prekráčala okolo rybníka s labuťami a nasmerovala si to rovno na riaditeľstvo. Skontrolovala "štikačky" (starší vedia, že zamestnanci sa museli odprezentovať pri príchode a odchode z práce), opäť našla dieru v oplotení a pobrala sa z areálu zoo von. Lokalizovali ju v Strážovských vrchoch v blízkosti inej chaty. Vrátila sa ku "kontajnerovému" spôsobu života. Jej ďalší osud nie je známy.

No nie každý príbeh má šťastný koniec, niektoré udalosti nás poznačia na celý život. Traumu zažil E. Kočner, keď z Bojníc odviezli prvé orangutany do zoo Gdaňsk v Poľsku. Postavili pre ne úplne nový pavilón, ktorý si bol pred transportom pozrieť, aby sa presvedčil, že im tam bude dobre. Podmienky boli vynikajúce, ale hneď v prvú jar jeden zo samcov uhynul. "Tieto tvory si organizujú svoj režim podľa vlastných predstáv. Zo škatúľ a handier si u nás samec postavil hniezdo na strome a odmietal chodievať večer spať dovnútra. Veľa námahy to vždy stálo ošetrovateľku prilákať ho do vnútornej expozície. V novom domove zostával radšej vonku. Zarmútilo ma, keď som sa dozvedel, že dostal zápal pľúc. Vtedy som si uvedomil, že ani najmodernejšie a technicky dobre vybavené bývanie nie je všetko, čo zvieratá potrebujú a akú dôležitú funkciu má ošetrovateľ, ktorý je alfou a omegou úspešného chovu. Všetko je o vzťahu človeka k zvieraťu, medzi ktorými sa vytvorí veľmi silné puto. Robil som s ľudoopmi a veľmi ťažko sa mi s nimi pred odchodom do Košíc lúčilo."

Borisa zachránila fľaša

Krásny tiger, to musí skonštatovať každý, kto sa pozrie na fotografiu nádhernej šelmy, ktorú nosí riaditeľ zoo v peňaženke. "Pri pohľade na ňu vždy uvažujem, že som vtedy profesionálne zlyhal," tvrdí, pozerajúc na fotku. "Je to mláďa po tigrici Nine, ktorá bola určitý čas aj v Košiciach. Jej problém bol v tom, že nevedela odchovať mláďatá. Nezabíjala ich, ale nechala ich len tak ležať bez kŕmenia. Keď pri druhom vrhu urobila to isté, rozhodli sme sa pre fľašu, čo sa už dnes nerobí a zviera sa nechá humánne utratiť. Nám však bolo mláďat ľúto."

Samica bola po odchytových rodičoch z tajgy, geneticky neskutočne dôležitá pre svetový chov. Preto dostali tigríčatá cumlíky. O dva roky im oznámili, že ich otec je hybrid a preto boli vyradené z chovu. Matka Nina bola istý čas aj v Košiciach. Potom ju priviezli späť do zoo Dvůr Králové. Umiestnili ju mimo návštevníckej plochy na karanténu a za ňou odviedli samca z expozície. Po odpárení tam zostala sama. Až v pokročilom štádiu gravidity zistili, že má dva polámané zuby - špičáky. Jeden prečnieval. Už sa nedalo nič robiť. Odrodila v podstate v primitívnych podmienkach, ale pokojne v debne so slamou a tri mladé krásne kŕmila.

"Keď mali tigríčatá tri týždne a začali sa jej rozliezať po brlohu a neskôr po celom výbehu, starostlivo ich prenášala a zdravým zubom nechtiac zraňovala. Jednému prepichla pľúcny vak, tak sme jej odoberali mladé na ošetrenie a liečbu zo zranení. Boli čoraz ťažšie a o to väčšie boli aj zranenia. Samička uhynula v stredu a na ďalší deň sme našli mŕtveho samčeka. Borisa sme zobrali preč na fľašu. Pol roka chodil sám a nariekal, pretože už mal do pamäte vpečatenú matku. Odchovávali sme ho za pomoci psov - sučiek. Ošetrovateľky mi potom pravidelne pílili uši, prečo sme to neurobili so všetkými troma, že zostala iba jedna sirota," vyčíta si súčasný riaditeľ.

Ako dodal, uvedomil si, že bojovali nielen s rozhodnutím európskeho koordinátora neodchovávať za každú cenu na fľašku, ale aj s osudom. Keď vidí fotky, ktoré mu neskôr z Borisa poslali, tak si hovorí, že niekedy sa mu treba postaviť. Aj keď človek spočiatku pochybuje o svojich rozhodnutiach, čas mu dá sám odpoveď. E. Kočner je rád, že tigríča nenechal uhynúť. Vyrástol z neho nádherný tiger. Nine zas zubár upravil dĺžku zubov. Od koordinátora európskeho chovu však prišiel zákaz na ďalšie pripustenie. A tak zostala tigrica bez ďalších potomkov a dnes dožíva sama v zoo Dvůr Králové, pretože jej partner medzičasom uhynul prirodzenou smrťou.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári