Keď mala točiť milostné scény, bola strašne hanblivá a úzkoprsá

Kedysi ju nazývali prvá dáma Národného divadla. Na konte má tiež množstvo filmov, televíznych inscenácií, dabing. Hoci je česká herečka Jana Hlaváčová oficiálne dôchodkyňa, vo svojich 72 rokoch jej energia a chuť hrať rozhodne vôbec nechýba.

A ako na seba prezradila v rozhovore, od typickej dôchodkyne štrikujúcej v kresle má poriadne ďaleko. Veď napríklad namiesto kadejakých telenoviel si radšej s manželom pozrie futbal, najlepšie anglickú ligu.

Niektorí si ju pamätáme ako zdravotnú sestričku Toničku zamilovanú do Karla Gotta z trilógie o básnikoch alebo ako čerticu Mefistotelu z komédie "Kam čert nemůže". Ale kým jej kolegovia využili aktuálny seriálový boom a presedlali na tento žáner, J. Hlaváčová sa k nim nepridala. Dokonca vraj väčšinu seriálov posledných rokov nazvala slaboduchými blbosťami. To však platilo len donedávna, kým jej neponúkli rolu v seriáli "Dokonalý svet", kde hrá manželku Juraja Kukuru a ktorý vysiela aj Televízia Markíza na stanici Doma. Táto ponuka ju oslovila viac ako predchádzajúce, a tak súhlasila. „Mala som šťastie na hotový projekt uzavretý do šestnástich dielov. Páčili sa mi vtipné dialógy, nadchli ma mladučký režisér Vítek Karas a režisérka Tereza Kopáčová. Už z obsadenia som vycítila, že ide o niečo zaujímavé. Predovšetkým však bolo dôležité, že som dostala scenár niekoľkých dielov a mala som predstavu, aká tá pani je," vysvetlila herečka.

Ako zdôraznila, bohaté herecké skúsenosti ju viackrát presvedčili, že herečka by mala čítať scenár čo najpodrobnejšie. „Stalo sa to hneď v mojom prvom filme Kam čert nemůže. Bolo v ňom: Mefistotela ide na röntgen. Ale mne nedošlo, že keď niekto ide na röntgen, musí sa vyzliecť. Potom som počula: No tak daj si dole šaty! Skolabovala som. Zachránili ma garderobiérky, ktoré mi ušili taký úžasný vrch z tylu, ktorý vpredu ešte zdvojili. Bola som strašne hanblivá a úzkoprsá, keď išlo o obnažovanie a 'cvičenie' na posteli. Vždy som to odmietala..."

S úsmevom spomína na jednu takúto nepríjemnú situáciu, ktorú „prežila" najmä vďaka slovenskému obľúbenému komikovi. „Nakrúcala som film 'Vážení přátelé, ano'. Natáčala sa scéna, keď sa manželia chystajú spať a ja som sa mala znova vyzliecť. Opäť ma zachránili garderobiérky, ktoré mi ušili zvláštne kombiné a režisér mi dovolil aj veľkú perinu. Zrazu prišiel Milan Lasica, s ktorým som sa predtým nikdy nevidela. Zaujal polohu nado mnou a povedal: Dobrý deň, ja som Lasica. Odpovedala som: Teší ma, Hlaváčová. On na to: Pozdravte pána Munzara. A ja: A ako sa má pani Magda? Potom robil tie smiešne pohyby bez toho, aby sa ma dotkol. Skrátka, naozajstný džentlmen..."

V Dokonalom svete hrá J. Hlaváčová Alžbetu, dámu, ktorej manžel je vydavateľom módneho časopisu, ktorá sa oblieka do značkových kostýmov, nosí najdrahšie kabelky a robí všetko pre to, aby si uchovala mladosť. A to je vlastne herečkin veľký protipól. Priznáva totiž, že na oblečenie veľa neutráca a rada nakupuje v "sekáčoch" a u Vietnamcov. Rozmar v podobe drahého kúsku si dopraje len raz za čas. Ani starobe sa
zubami-nechtami nebráni. „Časopisy s článkami, ktoré radia ako byť večne mladá a dokonalá ma veľmi nezaujímajú. Myslím, že človek by mal zostať svoj. Robiť zo seba bárbinu mi príde trápne, v mojom veku zvlášť. Doba ma škrtí, ale keď mám prácu, nemám pocit nejakej veľkej únavy. Zatiaľ mi energia neubúda. A s rozkošou hrávam staré odporné baby. Nedávno som v Bratislave hrala starú pani, ktorá obťažuje syna spomienkami na príšerného manžela a len sa tak motá po byte. Nabádala som všetkých, aby ma čo najmenej líčili, aby som mohla ukázať všetko, čo k starobe patrí. Nie som taká hlúpa, aby som si myslela, že budem navždy krásna a mladá. Vítam roly, v ktorých môžem vek prehrávať. Síce sa ešte tak katastrofálne necítim, ale už si to dokážem predstaviť."

Herečka prezradila, že dobrú kondíciu má aj vďaka tomu, že cvičenie jej nikdy nebolo cudzie. Až donedávna. „Pätnásť rokov som denne cvičila Tibeťanov. Keď sme pristavili vrch domu, aby raz vnučka Anička mala kde bývať, ja som celú domácnosť sťahovala v taškách po drevenom rebríku. Mala som dosť. Hovorila som si, že keď k tomu ešte budem cvičiť, umriem. Takže som prestala a odvtedy nie som schopná donútiť sa. Ale zatiaľ ešte preskočím, keď potrebujem. Vstanem zo zeme a tak."

Zásluhu na jej dobrom zdraví má aj jej manžel, známy herec Luděk Munzar, ktorý ju priviedol k otužovaniu. „Celý život som mala nízky tlak. Lekári žasli, že žijem. Luděk ma naučil ráno po normálnej sprche dať si ešte ľadovú. Tiež chodím až do decembra vonku plávať. Luděk si presekáva aj v bazéne krompáčom desať centimetrov hrubý ľad, lezie tam v zime denne a ešte mu vadí, že je voda teplá. Suseda ho takto videla, vonku bolo mínus 15 stupňov a zrazu kričala: Volajte sanitku! Luděk na to: Ja ju nepotrebujem! Mne je dobre! A susedka mu odpovedala: Ale tá je pre mňa. Mne je zle, keď sa na vás pozerám!"

L. Munzar je druhý manžel J. Hlaváčovej a ich vzťah je naozaj závideniahodný. Oboch postihli veľké životné rany a možno práve to ich stmelilo. Janin prvý manžel zomrel, Luďkova žena aj s dcérkou emigrovali do Nemecka. Chvíľu obom trvalo, kým sa z toho spamätali. Aj ich láska sa rodila postupne. „Pre mladé dievča nebolo ľahké prísť z Plzne do Národného divadla a pritom mať malú dcéru. Možno, že starosti, aby som v divadle obstála, pomaly zmazávali tú moju smutnú skúsenosť. Luděk mi spočiatku v Národnom divadle veľa pomáhal radami. A možno preto nám to vydržalo. Nebola to láska na prvý pohľad, ale stretnutie dvoch ľudí, ktorí už mali niečo za sebou. Hovorila som mu 'mistře'. Naozaj som ho veľmi obdivovala," zaspomínala si herečka na 60. roky, keď sa ich vzťah začal rodiť.

A aké mužské vlastnosti sú podľa nej dôležité na to, aby vzťah vydržal toľké roky? „Ja si človeka, s ktorým žijem, musím pre niečo vážiť. V jeho prípade to je zásadovosť, charakter. Čo povedal, to platilo. Žiadne uhýbanie či klamstvo. Vždy sa správa tak, ako považuje za správne, aj keď tým mnohokrát riskoval. Sedem rokov ho takmer nepustili na javisko. Bolo mi ľúto, že prichádza o krásne úlohy, ale on o ne nechcel prosiť. Vravel: Ako by som mohol vychovávať deti a niečo ich učiť?"

Herecký pár spolu vychoval dve dcéry. Tereza, z Janinho prvého manželstva, žije s priateľom v malej dedinke blízko Kutnej Hory. Zahodila inžiniersky titul, za ktorý sa vraj priam hanbí a stará sa tam o kone, ovce, pštrosy a psy. Mladšia Barbora ide v rodičovských šľapajach. Tiež sa dala na hereckú dráhu a s dcérou Aničkou býva v nadstavbe rodičovského domu. Pani Jana však priznáva, že zatiaľ pre vnučku nie je plnohodnotnou babičkou. „Keď pracujem, nie som k dispozícii. U nás je najlepšou babičkou deduško Luděk. Tým, že je doma častejšie, má na Aničku kopu času."

Kým L. Munzar pracuje skôr sporadicky, pani Jana priznáva, že stále má chuť niečo robiť. Po tom, čo v deväťdesiatych rokoch odišla z Národného divadla, to chvíľu vyzeralo zle, ale vynašla sa. „Cítila som, že v novom súbore prekážam. Nedostávala som prácu. A keď už, tak po tom, čo štyri kolegyne odmietli jednu malú rolu, ponúkli ju mne. No a keď ma vtedajší riaditeľ v jednom rozhovore označil za hysterickú herečku, bola to posledná kvapka. Keď niekde s niečím nesúhlasím a nemám šancu to zmeniť, je slušnejšie odísť, než kaliť vody v zákulisí. Tak som napísala výpoveď a hotovo. Dodnes neľutujem. Keď som odišla, nemala som nič iné dohovorené. Luděk odišiel z divadla rok predtým a tiež nemal prácu. Bola som pripravená robiť čokoľvek, hovorila som si, že budem napríklad upratovať. Luděk počítal s tým, že sa stane hoci aj závozníkom. Má rád autá, tak prečo nie. Každá práca, ktorá sa robí dobre, je bohumilá."

Ani v týchto chvíľach však legendárny herecký pár nemienil porušiť svoje zásady, zmeniť názory. „Viete, my nemáme v povahe robiť si kamarátov. Nevieme obdarovávať ľudí fľašami, schádzať sa s nimi na večierkoch a podkladať sa. Mňa neponižuje, keď mi niekto ponúkne malú rolu. Mám za sebou veľké úlohy. Nie som ctižiadostivá, ani chamtivá."

K najhoršiemu však našťastie nedošlo a prestížna herečka, ktorá sa nebála vyjadriť nesúhlas s totalitným režimom, odmietla podpísať Antichartu, nemusela behať s metlou a handrou. Začala hrať v zájazdových predstaveniach, ktoré ju bavia dodnes. Veľmi rada pracuje aj v dabingu. „Je to moja obľúbená disciplína. Aj zájazdové predstavenia nie sú len pre hercov, ktorým sa nedarí. Najskôr sa mi predstava, že budem jazdiť na zájazdy, veľmi nezdala. Potom som bola vďačná, že mám aspoň nejaký zárobok. Teraz máme s predstavením Smíšené pocity už vyše dvestoosemdesiat repríz a aj ďalšie predstavenie, kde hrám s Hanou Maciuchovou, má tiež veľkú odozvu."

J. Hlaváčovú však v Česku nepoznajú len pamätníci, ale aj malé deti. V Českej televízii totiž uvádza program Kouzelná školka. „V čase, keď som nemala prácu, mi tento program ponúkali niekoľkokrát. Hovorila som: To mám predvádzať nejakú trasľavú babičku, keď mám ešte plno energie a cítim sa dobre? Vysvetlili mi, že hľadajú normálnu súčasnú babičku. Veď dnešné babičky sú aktívne a zvládajú kopu vecí. Tak som si povedala, že práca pre deti je rozhodne užitočnejšia než natáčanie nejakého divného seriálu. Teraz ma teší, keď mám od detských divákov pekné reakcie. Stáva sa, že ma rodičia s deťmi zastavia na ulici a povedia mi niečo pekné. Aká práca môže byť milšia?"

Popritom stíha aj ďalšiu prácu - učí na Divadelnej fakulte akadémie múzických umení (DAMU). „S mladými ľuďmi mi je dobre. Sú pracovití, slušní, vrúcni a vedia, že herectvo je drina."