Tento rok to bolo o hodinku viac. Oba mimoriadne športové výkony urobil ako charitatívne akcie. Vlani pomohol detskej onkológii, tentoraz v rámci relácie jednej z komerčných televízií rodine v ťažkej situácii s vážne chorou dcérkou Terezkou.
D. Gaži sa narodil v Michaľanoch pri Trebišove. V roku 1985 sa stal majstrom východného Slovenska v silovom trojboji (tlak na lavičke, drep, mŕtvy ťah). Na lavičke vytlačil pri vlastnej váhe 67,5 kg skvelých 150 kg, len o pár kíl zaostal za československým rekordom. Má aj kvalifikáciu kulturistického trénera, no nevenuje sa tomu. Robil 23 rokov v košickom rušňovom depe železníc, teraz pracuje ako pomocný kuchár.
Rok 2009: Odštartoval to žart
Ako mu to minulý rok napadlo, vybrať sa pešo bez prestávky z Bratislavy do Košíc? "S kolegami z práce odchádzame domov tým istým smerom, oni využívajú MHD, ja chodím pešo. Čudovali sa, prečo nejdem električkou alebo autobusom. Raz som zo srandy povedal, že keby som chcel, tak aj do Bratislavy pôjdem pešo. Zostal mi chrobák v hlave, či by som to zvládol. Tréning som nemal nijaký, ale mám silné nohy z mladých čias, keď som sa asi 14 rokov venoval kulturistike. Bol som zvedavý, kde sú moje hranice. Keď so mnou známi kráčali po meste, pýtali sa ma, kam sa ponáhľam, že tak rýchlo chodím. Neviem, prečo tak chodím," smeje sa majster východného Slovenska v silovom trojboji z roku 1985.
Keďže predtým cestoval medzi Bratislavou a Košicami len vlakom, nemal predstavu o trase. Preto si vlani vybavil auto s vodičom, ktoré ho stále čakalo na najbližšom odpočívadle, benzínke či motoreste. Zablúdili a hľadali sa vraj len dvakrát. Vybrali sa tzv. južnou trasou. D. Gaži bežal a kráčal ako chodec v protismere, aj po rýchloceste i diaľnici. Vyštartoval popoludní v piatok 11. septembra z Bratislavy, do Košíc dorazil v nedeľu 13. septembra večer. "Keď prišla kríza a hrozne sa mi chcelo spať, jediné, čo ma držalo, bolo rádio, ktoré som počúval cez slúchadlá. V dopravnom servise hlásili aj moju polohu. Bol som taký vyčerpaný, že keď som sa len trochu zamyslel, šiel som do kolien, padal som, alebo ma ťahalo do stredu cesty..."
Počas vyše 400 km mal len drobné prestávky na kávu či polievku. "Ani len krátky spánok neprichádzal do úvahy, inak by mi stvrdli nohy a nedošiel by som. Ak by som celú trasu dokázal bežať a nespomaliť na chôdzu, bol by som superman. Keď som vládal, bežal som, keď som sa unavil, kráčal som. Viac som rýchlo kráčal než bežal. Tempo som sa snažil držať okolo 6,5 až 7 km/hod. Predtým som nemal odbehnutý ani meter tréningu, akurát mám zdravé srdce a silné nohy. Keby sa mi však niečo stalo, bola by to moja chyba..."
Pre D. Gažiho neboli najväčším nebezpečenstvom autá, ale divá zver. "Srnka či jeleň sú plaché, prebehnú. Ale diviak je nebezpečný tvor. Postaví sa na cestu a len tak neuhne. Akoby sa pýtal, čo tu robím. Keď sa mi postavil do cesty, bál som sa a zastal som, kým príde nejaké auto a odoženie ho. Jedného diviaka predo mnou niekto v noci zrazil a stiahol na kraj cesty. Potme som potom doňho zakopol a spadol som naň. Bol to šok, keď som sa ho dotkol. Srsť mal ako drôtenú kefu. Bŕŕŕ..." Zimomriavky má aj pri spomienke na pumpárku z čerpacej stanice neďaleko Nitry, s ktorou si dal kávu a má ju nakrútenú i na kamere. Pár mesiacov nato videl v televíznych správach, že ktosi tú benzínku lúpežne prepadol a pumpárku zabil.
Nebolo mu všetko jedno, ani keď šiel v protismere po krajnici diaľnice, v rozpore s dopravnými predpismi. "Raz som zazrel policajtov a nevedel som, čo robiť. Keďže som mal na sebe špeciálnu reflexnú vestu, reflexívne som si čupol k stĺpu a predstieral som, akože opravujem poistky. Vyšlo to, policajti len spomalili, pozdravili, asi mysleli, že som opravár, a odišli. Keby si lepšie všimli napríklad, čo mám obuté - maratónky, mohol som mať problém..."
Prezradil i fintu, ako sa vyhnúť poteniu nôh a otlakom. "Každý bežec sa bojí otlaku. Keď ho chytí, skončil. Ktosi mi poradil roztok formaldehyd, ktorý sa používa v márnici, dávajú doň ľudské orgány. S ním som si dva týždne pred štartom ošetroval nohy. Ani raz som si potom nemusel počas behu meniť ponožky. Nohy som mal také suché, akoby som sedel doma pred televízorom. A ani jeden otlak. Nie je to schválené ministerstvom zdravotníctva, ale funguje to..." Doma mu potom nohy chvíľu "nechodili". "Dva týždne so mnou 'nekomunikovali'. Hlavne ráno, akoby som nemal chodidlá, len kýpte. Kým som ich rozťahal, trvalo to každé ráno hodinku. Vtedy som si povedal, že nikdy viac..."
Reakcie známych na jeho beh boli rozpačité. "Každý čakal, že o mojom výkone vyjde niečo v novinách či televízii, ale nikde nič. Nadobudol som pocit, že nie je dôležité, čo robíte, ale kto to robí. Keby tú trasu prebehol nejaký herec alebo celebrita, médiá by sa o to pobili..."
Rok 2010: Vysnívaný dom
D. Gaži to tento rok predsa len skúsil zopakovať a opäť pomôcť. Peniaze vyzbierané od firiem či ľudí v rámci televíznej relácie vďaka športovému kúsku Košičana - Behu pre Terezku - pôjdu pre rodinu zo stredného Slovenska v ťažkej situácii. Terezka zo Štiavnika má len osem rokov a už 6-krát absolvovala liečbu leukémie chemoterapiou. Otec je na invalidnom dôchodku, babka je imobilná, sestra študuje druhým rokom na strednej škole. Mama je jediná zarábajúca v rodine. Terezka bojuje so zákernou chorobou a žije s rodinou v skromných podmienkach u starých rodičov v jednej izbe rodinného domu v dedinke pri Bytči.
Starostlivý otec pracoval ako murár a chcel rodine postaviť dom. Mal však vážny úraz a dom, ktorý bol snom celej rodiny, ostal nedostavaný. Opatrovateľka Terezkinej jej babky napísala príbeh tejto rodiny do televíznej relácie, aby pre nich poprosila o finančnú pomoc na každodenné výdavky a liečbu vnučky. Ťažký osud dievčatka dojal D. Gažiho a rozhodol sa splniť rodine sen. "Chcel som pomôcť, urobiť niečo, z čoho by som mal dobrý pocit. Rád by som im prostredníctvom môjho športového výkonu ´vysníval´ dostavbu ich rodinného domu."
Lenže nie všetkých, ktorým D. Gaži ponúkol spoluprácu na svojom projekte, zaujal. "Stretol som sa aj s prirovnaním môjho výkonu k tomu, že 80-ročná babka pokope záhradu a že v televízii taká správa ľudí neohúri. Také prirovnanie ma urazilo. Myslím, že na Slovensku sa treba najprv stať známou osobnosťou, potom stačí urobiť hocičo a bude to super. Obyčajný človek musí urobiť niečo mimoriadne výnimočné, aby zaujal." Tvrdí, že ani tento rok nijako netrénoval, ak neráta "behanie" za firmami, ktoré žiadal o podporu charitatívnej akcie. "V Košiciach mám zmapované firmy ako málokto, keď som navštívil 188-u, prestal som rátať."
Vlani schudol počas cesty 5 kíl, teraz 4. Minulý rok za 53 hodín vypil 17 litrov tekutín, tento rok to nepočítal. Teraz si so sprievodným vozidlom a televíznym tímom vybrali inú trasu, stredom, aby sa vyhli najnebezpečnejším cestám. Päťdesiate narodeniny oslávil D. Gaži 4. septembra na polceste z Bratislavy do Košíc aj s tortou i šampanským. Opäť štartoval v piatok, dorazil v nedeľu.
Tohtoročný výkon bol pokusom o zápis do Knihy slovenských rekordov. Sledovali ho cez GPS. "Po necelých 200 km začalo pršať. Len na chvíľu som sadol do auta, a nohy mi tak stvrdli, že som nebol schopný vystúpiť... Zavolal som, že pokus o slovenský rekord končím... Televízia promptne vybavila maséra, ktorý mi nohy do hodiny ´spojazdnil´. Vraj mal na stole už veľa klientov, ale také rozbité svalstvo na nohách ešte nevidel. Sval bol zdeformovaný, maximálne preťažený. Zabalil mi nohy do rašeliny, alobalu, pálilo to, trpel som ako pes a keby to nešlo to televíznej relácie, kašlem na to. Ale nechcel som si urobiť hanbu. Aj druhých 200 km bolo veľké trápenie, to už nebol beh, rýchlejšie som chodil ako bežal. No dokázal som to, hoci pokus o rekord nevyšiel."
D. Gaži priznáva chybu v taktike. "Keď má človek za chrbtom kameramanov, snaží sa, aby to vyzeralo. Prepískol som to od začiatku, za 12 hodín som urobil 100 km. Na päty mi šliapal kameraman, raz chcel, aby som sa vrátil za horizont, potom zas, aby bolo vidno hrad, nakoniec v Košiciach vymysleli obchádzku po Hlavnej ulici. Do cieľa v GES-ku som došiel úplne hotový, niektorí až plakali, keď ma videli. Moja vina, že som sa opäť nepripravoval. Podcenil som to."
Do tretice...
Do tretice - nie však na budúci rok, možno neskôr - ho láka trasa cez celé Slovensko až do Čiernej nad Tisou. "Už som sa poučil. Na takú trasu človek nemá ísť sám, ale s tímom, vrátane lekára. To, že som šiel sám, bol hazard, hlúposť, šialenstvo. Ak by sa niečo stalo, nemal mi kto pomôcť. Telo ma počas trasy nastrašilo, z ničoho nič mi opuchla ľavá ruka, vyzerala ako boxerská rukavica. Možno z preťaženia. Našťastie, odpuchla. Nabudúce by som sa pripravil, už by som nebol taký frajer, môžem na to doplatiť." Budúci rok namiesto tretieho pokusu plánuje poriadnu dovolenku. "Nebol som na nej 24 rokov."
Tento rok utrpel na trati aj úraz. "V tme o štvrtej ráno za Galantou do mňa spoza križovatky cyklista. Bicykel nemal osvetlený, neosvetlil moju reflexnú bundu, nevideli sme sa. Dostal som riadidlami pod rebro. Nepekná rana, ale nebolo to vážne. Namiesto ospravedlnenia po zrážke ako prvé povedal 'dobré ráno'... Spýtal som sa: čo tu robíte, preboha. On na to, že je dojič kráv a ide do roboty..."
D. Gaži tvrdí, že maratón ho neláka. "Klobúk dole pred maratóncami, ja sa na to necítim. Som perfekcionista, neuspokojilo by ma dobehnúť, keď už zbierajú poháre a pacientov..." Ako atrakciu ho však organizátori pozvali na tlačovku pred tohtoročným košickým maratónom.
Mimoriadny športový výkon D. Gažiho sa vykľul na prahu 50-ky z recesie. "Keď ma teraz 'hodíte' do googlu, už som tam. Sledujem relácie v televízii, ktoré ma dojmú, ale plakať nestačí, chcel som pomôcť. Nemám na to, aby som vypísal šek. Mojím jediným kapitálom je zdravie a nohy. A tak som práve nimi urobil niečo pre dobrú vec."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
