Počas tohtoročnej Veľkej noci sa vybral spolu s česko-slovensko-nemeckou expedíciou na dobrodružný výlet po Juhoafrickej republike, Botswane a Namíbii.

Maroš žije v Prahe, kde niekoľko rokov študoval a teraz tam pracuje. Jeho cestovateľské začiatky siahajú do školských čias. Už v tom čase totiž absolvoval mnoho výmenných pobytov. Vďaka nim pochodil okrem severských štátov celú Európu. Cestovateľské základy mal teda dobré. Zaujímavosťou je, že na strednej škole využil aj možnosť pracovať ako au-pair a dostal sa tak na štyri mesiace do Ameriky. Zhodou okolností domáci boli vášniví cestovatelia a s nimi Maroš prešiel v karavane veľkú časť Ameriky. „Také boli teda začiatky môjho cestovania. To, že rodičia boli zvyknutí, že cestujem, ich veľmi dobre pripravilo na moju expedíciu do Afriky."

Africký svetadiel sa nachádza na východnej a západnej pologuli a po oboch stranách rovníka. So svojimi 30 370 000 kilometrami štvorcovými je druhým najväčším kontinentom, ktorému patrí viac ako pätina zemskej pevniny. Má 900 miliónov obyvateľov v 54 štátoch, z ktorých časť žije v pomeroch 3. tisícročia a časť Bohom a časom zabudnutá v pralesoch či v púšťach. Toto sú všeobecné informácie, ktoré sú bežne dostupné každému. Aby však človek niečo dokonale spoznal, nestačí len čítať, treba to vidieť, zažiť a cítiť.

Keď človek rád cestuje, centrom jeho záujmu sú skôr iné, bežnejšie a viac vyhľadávané časti sveta. Zaujímalo nás preto, prečo si Maroš vybral práve Afriku. „Moje cestovanie je vždy o spoznávaní nových ľudí. O kontaktoch. Vďaka tomu, že hovorím o svojich snoch, o tom, čo by som chcel vidieť, som spoznal aj moju kolegyňu Lídu. Tá mi ponúkla možnosť navštíviť Afriku spolu s jej bývalým kolegom Oldom a jeho manželkou Majkou. Ten dodnes žije v Juhoafrickej republike (JAR) v Johannesburgu, Majka žije striedavo v ČR a JAR, viac času v Prahe. Olda organizuje expedície do Afriky. My ho medzi nami voláme Biely náčelník. Do Afriky som sa teda vybral s Oldom, Lídou a Majkou." Kým iní by sa v Afrike zamerali na obývané oblasti, expedícia pod vedením Bieleho náčelníka, naopak, mala v pláne aj „nepoškvrnené" územia.

Samotnej ceste predchádzalo štúdium a papierovačky. O JAR sa čo-to vie, a aj Maroš niečo vedel, hlavne vďaka vtedy ešte začínajúcim Majstrovstvám sveta vo futbale. Avšak Botswana a Namíbia nie sú práve bežné turistické destinácie. „Prvá cesta teda viedla na internet, kde sme si zisťovali, aké sú to krajiny, aký je tam režim, či potrebujeme víza a podobne. S vízami som mal veľké opletačky. Niektoré agentúry tvrdili, že do Botswany víza potrebujem, iné že nie. Dokonca na stránkach ministerstva zahraničných vecí je uvedená Botswana ako krajina, kde je vízum potrebné. V nenápadnom dokumente v inej tabuľke je však uvedené, že nie. V konečnom dôsledku som si víza, ktoré nakoniec boli potrebné, vybavoval sám, ešte pred samotnou cestou. A až vo Viedni."

Zvláštnu fyzickú prípravu človek na takúto cestu nepotrebuje. Skôr psychickú. No ak je zvyknutý na umývanie v potoku, jedlo v obedári a spanie v stane, africké dobrodružstvo nemá problém zvládnuť. Po vybavení všetkých formalít a papierovačiek sa teda Maroš s partiou konečne 18. marca vybrali na dobrodružnú cestu, trvajúcu mesiac. Jediným výdobytkom techniky bolo iba terénne auto, ktorým sa presúvali a autochladnička, kde si chladili liek na všetky druhy chorôb a zároveň na prevenciu - pivo. Mobilné telefóny alebo notebook by im v tej oblasti boli absolútne nanič. Z Čiech odlietali do Istanbulu a odtiaľ do Johannesburgu. Cesta bola síce dobrodružná, ale Olda vypracoval podrobný plán a teda vždy vedeli, kde sa v ktorý deň budú nachádzať. Plán dostali aj Marošovi rodičia, aby sa nemuseli báť a vždy mali prehľad, kde majú syna. Aspoň približne...

Prvý týždeň strávili vo štvorici, neskôr sa k nim pripojila nemecká časť expedície. „Prílet do Johannesburgu prirovnávam k môjmu príletu do Ameriky. Pri precíznej prehliadke nám skenovali oči, tvár, termokamerami nás prehliadali, či nemáme náhodou niektorú z chrípok, ktoré boli v tom čase rozšírené. Johannesburg je obrovské veľkomesto, neskutočná infraštruktúra, všade okolo boli robotníci, ktorí pripravovali mesto na Majstrovstvá sveta vo futbale. Okolo nás boli lopty či maskoty. Stavali sa tam cesty, hotely pre fanúšikov, prípadne sa na nich robili posledné úpravy. Samozrejme, bolo tam veľmi teplo."

Po prehliadke mesta nasadli turisti do auta a pustili sa za dobrodružstvom do púšte Kalahari. Tam pod stanom strávili prvú noc. „Z Johannesburgu sme sa vybrali smerom na severozápad. Púšť Kalahari nie je taká typická, je skôr rovná, bez pieskových dún, miestami vidieť trsy trávy. Prvú noc sme strávili v Kalahari rest kempe. Zvláštne je, že pri kempe je nápis - vstup na vlastné nebezpečenstvo. Kemp vyzerá asi tak, že všade sú priestory oplotené kolmi a otvorom, ktorý vyplní práve auto. Vnútri sa postavia stany a ľudia sú tak chránení."

Žiaľ, hneď v prvú noc sa dvaja šoféri nevyspali... "Ja a Olda sme chytili takú zvláštnu chorobu, nazvali sme si ju choroba z volantu. Bolo to niečo ako choroba špinavých rúk. Vznikla tým, že sme sa dotýkali a podávali si ruky s miestnym obyvateľstvom a nedostatočne sme si potom dezinfikovali ruky. Následky boli také, že sme celú noc vybiehali zo stanu a lopatkou si hĺbili diery v zemi, do ktorých sme následne vykonávali potrebu. Boli sme, žiaľ, takí slabí, že sa to nezaobišlo bez pomoci. Zatiaľ čo jeden bol v podrepe, druhý stál oproti nemu a držal tomu prvému ruky, aby nespadol." Maroš dodáva, že takáto jamka sa pred zahrabaním musí poliať liehom a zapáliť. Stalo sa im totiž, že v noci jamku rozrylo divé prasa a pobehovalo dookola s toaletným papierom obtočeným okolo klov.

Tu teda vidieť, že hoci sa človek starostlivo pripraví na cestu, vyskytne sa mnoho nečakaných vecí. Pretože aj mnohé ďalšie príhody súvisia práve so zdravotnou stránkou. „Spomenul by som aj antimalariká, ktoré sú veľmi potrebné. Prechádzali sme totiž aj oblasťou, kde je priemerný vek obyvateľstva 25 rokov. Ľudia tam umierajú prevažne na maláriu, ktorú šíri komár anopheles. Tiež sa tam šíri AIDS. Dalo by sa polemizovať o tom, nakoľko za to môžu tradičné zvyky, ako sú ženské a mužské obriezky či tradičné vybíjanie predných zubov. Museli sme si teda dávať veľký pozor, spať pod moskytérou, nepodceniť toho komára."

S antimalarikami súvisí ďalšia nepríjemná príhoda. Sú totiž dva druhy liekov - lacnejšie a drahšie. Expedícia, nanešťastie, stavila na lacnejšiu verziu antimalarík, čo malo za následok ochladenie vzťahov. A nielen to. Nechuť, neochota komunikovať s ľuďmi, členovia sa uzatvárali do seba. Bolo to ťažké. „Jeden z tých vedľajších príznakov boli aj rôzne vidiny a divoké sny. Ja som mal napríklad sen, v ktorom som jedol divé mačky. Bolo to spôsobené pravdepodobne suchým prostredím. Mal som sucho v hrdle. Videl som sa, ako chodím po ulici a jem mačky. Vidiny boli veľmi silné. Vstal som a šiel do umyvárne, ktorá bola pri kempe pre turistov. Pozrel som sa do zrkadla a ešte som videl, ako mi z úst trčí chvost perzskej mačky. Netreba to teda podceňovať."

Lieky po tejto príhode vymenili za drahšie a Maroš hovorí, že dnes je to už len zábavná príhoda, na ktorej vidieť, aké veci si dokáže pospájať ľudský mozog a čo z toho vznikne. Zaujímavé však bolo, že Marošova mama je lekárka a vybavila syna vedomosťami o poskytovaní prvej pomoci či ošetrovaní rán a nabalila mu tašku liekov. Vďaka tomu získal v skupine prezývku miestny šaman. Maroš sa smeje, že len jeho taška s liekmi vážila okolo päť kg.

Problémom bolo aj to, že po príchode do Afriky vystihli práve obdobie dažďov. Niektoré cesty, po ktorých mali v pláne ísť, boli zaplavené. Často teda museli vystúpiť a zisťovať, či vôbec prejdú, alebo sa auto „utopí". Takisto bolo treba dávať pozor na živočíchy, ktoré v tých mlákach žijú. „Dosť nás to teda brzdilo, keď sme stále museli vyjsť von z auta. A keď sme zistili, že sa s ním nedá prejsť, museli sme hľadať inú cestu. Hovorí sa, že my v Európe máme hodinky, no Afričania majú čas."

Stretli sa aj s inými nepríjemnosťami, ako veľký chlpatý pavúk v Marošovom stane či škorpión v chate u Nemcov alebo niekoľko podivných ochorení. Takisto bojovali aj s termitmi, ktoré sa pustili do jedného zo stanov a zostalo z neho iba sito. Dnes už sú aj tieto príbehy zábavné, lebo všetko v zdraví prežili. "Pamätám si, ako v jednu noc, keď sme rozkladali stany, hrozne pršalo. Boli sme premočení do nitky a aj sme si ponadávali, ale dnes sa na tom už len smejeme."

Na svojej ceste Maroš s partiou navštívili ešte omnoho viac miest, hlavne takých, kde žijú domorodé kmene, na míle vzdialené akejkoľvek civilizácii. Žijú z toho, čo si sami ulovia, vstávajú so slnkom a chodia s ním aj spať. „Ľudia, ktorí tam žijú, majú akú-takú predstavu o vonkajšom svete, o tom, že Zem je guľatá.... Z týchto miest nemám ani fotky a je to také tajomstvo expedície. Na druhej strane je mnoho kmeňov a osád, kde sa dostať dá. Človek vidí, ako bežne žijú, bývajú, niekde je aj vplyv moderného života zvonku. Majú generátory a podobne..."

Nielen v púšti, ale aj v osadách toho zažila česko-slovensko-nemecká expedícia naozaj veľa. Ak sa chcete dozvedieť viac, nalistujte si túto stranu aj o týždeň.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári