o má talent. Henrich a Norbert Wilnrotterovci. Okrem talentu majú zmysel pre humor a na svoj vek rozprávajú o vážnych veciach ako z veľkej knihy. Po rozhovore s nimi človek odchádza akýsi bohatší. Súrodenci totiž prenášajú smiech a jednoduchú radosť zo života výnimočne nákazlivo.

Keď sme si telefonicky dohadovali stretnutie, na záver mi automaticky vykĺzla komunikačná fráza: „Tak vidíme sa vo štvrtok..."

Heňo ma hneď opravil: „Nie som si istý..."

Za moje faux pas som sa im ospravedlnila až neskôr, no chlapci sú na podobné situácie zvyknutí a berú ich s humorom.

„To je v pohode, my si robíme takú srandu z každého. Napríklad mi minule kamoš hovoril: 'Videl si ten film?' A ja mu na to: 'Jasné, videl. Sa zobuď.' Niektorí mi hovoria: 'Budeme sa počuť.' No ja im na to poviem: 'Ako počuť? Veď sa budeme vidieť...' To je strašný rehot, nepochopia, že si robíme srandu. Ľudia si totiž medzi sebou nevravia, že sa budeme počuť. Keď sa stretneme, tak sme sa videli, nie? Tak sa predsa hovorí. Je to taký náš humor," baví sa Heňo.

Súrodenci Wilnrotterovci sú nevidiaci. Teda, aby sme boli presní, majú dve percentá zraku, vidia teda svetlo a tiene. „Denné svetlo, noc, mraky a trochu obrysy rozpoznávame ako ostatní, vás už ale nevidíme." Sedím ani nie meter od nich. „Keď sa ale ráno zobudím, svetlo mi svieti do tváre, cítim, že už je deň a nie noc," vraví Heňo.

Jeho brácho, ako si medzi sebou hovoria, zdôrazňuje, že život bez zraku môže byť rovnako plnohodnotný. „My to vôbec neberieme tak, že máme hendikep. Koľkokrát ideme s kamarátom alebo sme v partii a ja poviem 'Máš na nose špinku' alebo keď zakopne, poviem mu: 'Čo si slepý? To sú srandy, to tak musí byť," zhodujú sa s úsmevom súrodenci.

Zdôrazňujú, že sú úplne bežní chlapci. „Tak sme boli vedení, k samostatnosti. A hendikep? To nič nie je, sú o koľko horšie, ja nemusím v podstate hovoriť, že som nevidiaci, vôbec mi to nechýba, dokážeme robiť skoro všetko čo vidiaci, okrem šoférovania. Raz som to skúšal a nedopadlo to najlepšie," prezradil Noro.

„Odmalička sme boli normálni pracovití chalani, ktorí bežne rúbali s dedkom drevo, brúsili sme mu pílky, hrabali lístie, nikdy sme nemali problémy s manuálnou prácou. Tu nejde o handikep, keď je niekto manuálne šikovný, môže vidieť alebo nevidieť, je to absolútne jedno, lebo zrak nie je taký vážny handikep ako povedzme ochrnutie chrbtice, keď človek nevie hýbať rukami a nohami," myslí si Heňo.

Aj keď doma v Košiciach sú Willrotterovci známe postavičky, majú za sebou koncerty a vystúpenia, k väčšej popularite im pomohla televízna šou Česko Slovensko má talent. No pokladajú sa oni za talenty? „To musia vedieť ľudia. My robíme hudbu zo srdca, a aj keby nás niektorí považovali v budúcnosti za talent, robíme len to, čo nás baví. Aj keby sa nám začalo dariť, ostaneme takí istí."

XXXXXXXXx

Za svoje prvé vystúpenie "v talente" pred hviezdnou porotou a plným divadlom si vyslúžili standing ovation, nadšená bola aj Lucie Bíla. Dvojičkám je trochu ľúto, že nemohli vidieť, keď stálo celé divadlo. „Ale počuli sme ten krik, bolo to neskutočné, niečo na spôsob zimomriavok a strašnej radosti. Publikum akoby nás hnalo dopredu a človek si potom aj hlasivky vykričí, je to strašný zážitok. Už dávno so si povedal, že keby sa ma raz novinári pýtali, či som zamilovaný, poviem, že do fanúšikov," hovorí Heňo.

Noro zas prežíval veľké očakávanie. „Na druhej strane sme si obaja verili, nakoľko máme. Povedali sme si, poďme sa sústrediť na to, že chceme postúpiť, na tú cestu. Lebo ku každému cieľu sa treba dopracovať, jedine ak sa človek sústredí. To má význam." V recepte na úspech sa zhodujú. „Dávať zo seba to najlepšie a vždy byť úprimný."

Po vystúpení sa video z ich účinkovania stalo populárne, začali sa množiť pozitívne reakcie na internete a priania, nech to bratia Wilnrotterovci vyhrajú. Taký úspech ich prekvapil. „Verili sme si, vedeli sme, že pokaziť to nemôžeme, pretože hudbu jednoducho milujeme. Neviem či pri nás stál Boh, či šťastie. Jednoducho sme si verili tak," hovorí Noro. Brácho ho dopĺňa: „Nemysleli sme si, že nás vypískajú. Vedeli sme, že za tie štyri roky by to mohla byť zaslúžená odmena, boli sme si vedomí, že zo seba nejdeme robiť 'trapkov'. Hanbil by som sa, keby som bol súci do hviezdnej roty. No aká bude reakcia a či postúpime, sme nevedeli. Reakcia publika je najpodstatnejšia a tá bola fantastická. Pokiaľ človek ide do toho so skromnosťou a pokorou, stále sa má na čo tešiť, keď dosiahne úspech, lebo to nečaká." Na účasť v súťaži ich nahovorila kamarátka Zuzka Stolárová, ktorej sú dnes za to veľmi vďační.

S vystúpením v populárnej šou prišli aj „noví kamaráti". Heňo s Norom sa z toho smejú. „Doteraz som bol pre nich vzduch a teraz zrazu sa chcú kamarátiť, chcú chodiť na pivo, ísť von. To nie sú kamaráti. Keď si na mňa nespomenuli za tie roky, čo sa poznáme, kým sme neboli v televízii. Kým nespravíte nič, ste pre nich nejakí slepí alebo postihnutí. Títo ľudia nás už absolútne netrápia." zhodujú sa bráchovia. „Je to paradox. Ideme po meste, alebo do galérie na kávičku s kamarátmi a počujeme, ako si niektorí šepkajú: Tam idú tí z jojkárskej šou. Predtým si šepkali: Tam idú slepí. Z jednej strany ma to teší, z druhej mi je ľúto. Musím vždy niekomu niečo veľké dokazovať, aby nás ľudia prijali medzi seba?" pýta sa Heňo.

„Bol som niečo kúpiť v obchode a predavačka mi povedala: „Pekní ste boli v televízii, strašne veľa ľudí nás teraz spoznáva. Dokonca nám kamoš hovoril, že nedávno na diskotéke v Čani hrali našu skladbu, volal mi: 'Heňo, ide vaša skladba.' Strašne ma to potešilo. „Už aj komáre v Čani nás budú poznať," hovorí s typickým humorom. No dodáva, že sú aj ľudia, ktorí to myslia úprimne.

V talentovej súťaži vystupovali s vlastnou skladbou Pochybovali o nás. Je to akoby hymna ich osudu. „Povedali sme čistú pravdu, trošku ukázali náš hendikep, náš život, predsudky, s ktorými sa stretávame, pochybnosti a zároveň ako sme začínali." Začiatok ich hudobnej dráhy sa píše štyri roky dozadu. To mali na prelome 13. a 14. roku, nedávno, koncom augusta mali čerstvých 18.

„Prvý koncert sme mali ešte v roku 2006 v Dome umenia a celá sála nám tlieskala. Ale až Česko Slovensko má talent bola skutočná šanca. Štyri roky sme na tom pracovali, učili sa robiť hudbu, písali sme texty, berieme to preto ako zaslúžené ovocie za to, čo sme pre hudbu za tie roky obetovali. Zháňali sme sponzora na synťák a všetko možné."

Veľa fanúšikov zaznamenali aj na sociálnych sieťach. „Strašne veľa je toho, snažím sa im aj odpisovať, ale minule som prišiel na Facebook a toľko žiadostí o priateľstvo, nedá sa na všetko odpisovať, ale snažíme sa odpísať na všetko seriózne," hovorí Heňo.

A trúfajú si vyhrať v talentovej súťaži? „Ak Boh dá, aby sme vyhrali, budeme za to vďační, ale sústreďujeme sa hlavne na to, aby sme to stále robili zo srdca. Či postúpime alebo nie, je to jedno, aj tak je to dobrá reklama, získali sme tak výhodu oproti iným raperom, ktorí chodili roky po akciách a my bum a 140 tisíc zhliadnutí na you tube. Ja to nechápem," smeje sa Heňo. „Treba do to ísť s pozitívnou energiou, myslieť na fanúšikov a lásku k hudbe, víťazstvo je druhoradé. Ale viete: bral by aj blbý, keby vyhral. Určite by to vyriešilo isté veci a posunulo by nás to. Budeme sa snažiť," odkazujú svojim fanúšikom.

Vystupujú ako kapela NH 6. NH ako Noro a Heňo a 6 znamená pre chalanov symboliku. „Bývame na 6. poschodí a bývame na čísle 96, okrem toho sa nám šestka viackrát opakovala v živote. A vravia nám chlapci zo šestky." Za svoj žáner si zvolili hip hop, počúvajú ho odmalička. „Od konca 90. rokov sme počúvali české aj slovenské kapely, ako Trosky, Chaozz, učili sme sa od priekopníkov ako sa má hudba robiť úprimne, čo už v dnešnej dobe mnoho raperov nerobí." Dvojičky tvrdia, že cez túto hudbu vedia najlepšie vyjadriť svoj názor, počúvajú však aj inú hudbu od rocku po jazz.

Hudbu robia spoločne na synťáku, samplovaním, bubny dodajú počítačovo, a každý píše texty sám. Do tvorby sa netlačia, stavili na spontánnosť. „Niekto donesie nápad a dotvoríme to spolu, poučíme sa texty a ideme nahrať. My sme takí leniví raperi, tvoríme, keď máme nápady, keby sme nemali školu," povzdychne si Heňo.

Wilnrotterovci sú v maturitnom ročníku na Trebišovskej 12. Ich pomocníkom je špeciálny počítač s hlasovým výstupom. Po maturite to majú namierené na právo. „No nie sme bifľoši, nepreháňame to, boli sme vyznamenaní, no my sa rýchlo učíme." Predstave serióznych právnikov, ktorí po večeroch rapujú v kluboch sa usmievajú. Len by v ideálnom prípade kluby vymenili za vypredané haly. „Všade vo svete je rap fenomén, aj u nás by sa už mal stať normálnou súčasťou, aby sa hrával v rádiách."

Okrem hudobnej a právnickej kariéry majú bratia dobre našliapnuté aj na športovú. Hrávajú totiž aplikovaný stolný tenis pre nevidiacich (Showdawn). „Nedá sa to opísať, je to ozvučená loptička, stôl s mantinelmi, dvaja hráči si pinkajú po stole rýchlosťou, ktorá sa v pingpongu ani nesníva. Hráme v lige za Košice, tento rok sme boli majstri Slovenska. Ja som bol druhý tento rok na Majstrovstvá Slovenska jednotlivcov," pochválil sa Heňo.

Heňo s Norom sú až na všetky spomínané veci úplne normálni chalani, ktorí riešia frajerky a všetko, čo sa bežne rieši v 18 rokoch. „Aj sme si vypili, chodíme s partiou vonku, sadnúť si na pivko, boli sme na diskotéke, máme veľmi radi pekné baby a zábavu. Tiež si radi užívame mladosť s kamarátmi, mám ich len pár, ale vážim si ich, žijeme si spokojným životom."

Heňo je len o pár minút starší. „Noro je väčší kľuďas, ja som živší. Keď sme boli mladší, hádali sme sa, bili sme sa, ale čím sme starší, tým viac si vážime spoločné chvíle, podporujeme sa, sme najväčší bráchovia. Máme ešte sestričku Katku, ktorá žije v Brne a dobrú rodinu: mamku, tatika, babku, dedka." Ponorková choroba medzi dvojičkami nefunguje. Na otázku ako spolu vychádzajú, keďže sú skoro stále spolu, Heňo s úsmevom poznamená: „Ja ho ani z videnie nepoznám, nikdy som ho nevidel."

Po hodinke so sympatickými dvojičkami človek nadobudne pocit, že napriek komplikovanému rozhodnutiu osudu, ktorý ich pripravil o zrak, sú pozitívnejšie naladení než bežní ľudia. Čo je za tým? „Človek môže mať všetko, len na to musí pozitívne myslieť, robiť všetko preto a nie čakať, čo príde. Na zlých ľudí sa netreba nesústrediť, staráme sa len o seba a svoju rodinu, ktorej dávame celú lásku," núkajú odpoveď. „Všetci ľudia vedeli kedysi preciťovať energie, ktoré vychádzajú z človeka. Keď niekde prídete, máte pocit, buď zlý alebo dobrý a práve inštinktom treba veriť. Už si to však v tejto premodernizovanej dobe neuvedomujeme, nesústredíme sa na vnútro, ľudia súdia najmä podľa zraku a to vnútorné vnímanie už stratili. V tejto dobe stačí, keď dobre vyzeráte," hovorí Heňo.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári