lšej časti cesty v krajine Botswana.

Botswana je vnútrozemský štát na juhu Afriky, susediaci s Juhoafrickou republikou na juhu, Namíbiou na západe, Zambiou na severe a Zimbabwe na severovýchode. Územie Botswany je prevažne rovinaté s niekoľkými náhornými plošinami. Na juhovýchode sa rozprestiera púšť Kalahari. V severozápadnej časti je rozľahlá delta rieky Okavango, ktorá sa po období dažďov mení v rozsiahle močiare. Pôvodný názov tejto krajiny bol Bečuánsko.

Väčšinu obyvateľov tvoria príslušníci kmeňa Batswana (95 %). Ďalšími kmeňmi sú Kalanga, Basarwa a Kgalagadi (4 %), bieli osadníci predstavujú jedno percento populácie. Polovica obyvateľov vyznáva pôvodné kmeňové náboženstvo, zvyšok sú kresťania. Úradným jazykom je angličtina a setswančina, tiež sa veľmi používa kgalangčina a ďalšie miestne jazyky.

Dostal pokutu

Aká je Botswana „na vlastné oči"? „Je prevažne púštneho charakteru," popisuje Maroš. „Cestovanie touto krajinou je relatívne jednoduché. Z pohľadu našinca je jednou z najbezpečnejších pre turizmus. Človek tu určite nikde nemá pocit, že by mohol byť okradnutý, nanajvýš oklamaný pri naťahovaní o cenu pri nakupovaní. Návštevník by v Botswane mal však určite zabudnúť na kúpanie v stojatých vodách. Sú tam krokodíly, hrochy a nebezpečné baktérie."

S cestovaním po Botswane sa Marošovi spája jeden kuriózny zážitok. Ako spomínal, šoférmi expedície bol on a Oldo. Maroš vlastní vodičský preukaz osem rokov, no s policajtmi nemal žiadne problémy. Preto je paradox, že si naňho „počkali" až v Botswane. „Vychádzal som z jednej dedinky, kde ľudia chodia v tradičnom oblečení. Práve som zrýchľoval, keď sa zčista-jasna spoza stromu vynoril policajt v krásnej vyžehlenej uniforme. Zastavil ma a na kamere mi ukazoval, že som prekročil povolenú rýchlosť 65 km/h. Odmietal som zaplatiť pokutu, preto zisťovali, ktorým hraničným priechodom budeme opúšťat Botswanu, aby zavolali na colnicu. Bránil som sa, že tam nie sú žiadne značky, nemohol som teda vedieť, akou rýchlosťou mám ísť. Oni sa ohrádzali tým, že mám vedieť, akou rýchlosťou sa u nich jazdí. Na pokutu sme sa nakoniec zložili celá expedícia."

Mala hodnotu 350 PULA (pula v preklade znamená dážď) a je to cca 50 eur. Nanešťastie však pri sebe nemali hotovosť, a teda si urobili „nedobrovoľný" výlet na miestnu políciu vo väčšom meste Maun. Tam sa Maroš pokúšal slušnou formou policajtom vysvetliť, kto je, odkiaľ je, kde študuje, že prišiel na výlet a vôbec nemal v úmysle porušovať ich zákony. Keďže ho stále posielali „vyššie", dostal sa až k veliteľovi s čiernou ebenovou palicou, na ktorej mal zlatého orla. Na očiach mal zlaté slnečné okuliare. Ako sa Košičan naučil, slnečné okuliare a košeľa s golierom sú znakom určitého rešpektu. Na ľudí so slnečnými okuliarmi, prípadne aj v košeli s golierom, sa teda ináč dívajú. Iný kraj, iný mrav. Maroš teda veliteľovi znova vyrozprával celý príbeh a požiadal o odpustenie pokuty. Dôstojník sa však zaujímavou „filozofiou" dostal k tomu, že mu pokutu neodpustí. „Povedal, že on Českú republiku pozná a že je to blízko Nemecka, a keďže študujem v Prahe, nemôžem byť chudobný. Poslal ma teda k pokladni pokutu zaplatiť. Keď som tam prišiel, dlho ma tam zdržali. Bol som totiž jediný biely a každý chcel vedieť, kto som, odkiaľ som i čo sa mi stalo.

Prišiel o tričko

Vo svojej ceste turisti pokračovali pozdĺž delty rieky Okavango. Zaujímavosťou je, že množstvo jej vody sa stratí v púšti v tektonickom zlome Zeme. Touto oblasťou teda prechádzali pomaly a opatrne, často sa smer ich cesty menil. Stávalo sa totiž, že cesta, po ktorej mali v pláne ísť, bola úplne zaplavená. Museli teda hľadať ďalšiu. Práve z dôvodov častých zmien sa ocitli znova v meste Maun, kde využili možnosť pozrieť si deltu rieky zhora. „Objednali sme si malé lietadielko Cessna a z neho sme obdivovali slony, byvoly a iné zvieratá. Bol to krátky, asi hodinový let. Absolvovali sme aj plavbu loďou po rieke Okavango. Na dvoch kanoe spojených doskou sme sa pomaly plavili k úplnej blízkosti hrošej rodinky. Na brehu sme zahliadli aj krokodíla. Tradičné kanoe sa volá mokoro a je vydlabané z jedného kusa dreva. Turistom neodporúčam s miestnymi sprievodcami absolvovať plavbu v tomto tradičnom člne, keďže je veľmi náchylné na prevrátenie."

Počas cesty touto krajinou však neobdivovali iba zvieratá, ale hlavne pôvodné obyvateľstvo, ktorým sa nemôže pochváliť každá krajina. „Pôvodnými obyvateľmi Botswany boli Bušmeni, tzv. Krováci alebo Sanovia. Dnes je najrozšírenejším kmeňom Tswana, ktorý sa v krajine usadil okolo 18. storočia. Čo sa týka oblečenia, pre turistov je určite najzaujímavejšie tkanie látok. Práve príslušníci kmeňa Tswana tkajú rôzne látky z prírodných materiálov, ktoré sa vyrábajú už aj vo fabrikách. Tie im postavili Európania, aby mohli pokračovať vo svojom tradičnom remesle a predávať látky vo veľkom."

Zároveň sa expedícia snažila chodiť aj do lokálnych dediniek, aby videla tradičný spôsob opracovávania dreva či výroby látok, ktoré potom Tswančania vymieňajú s miestnymi za potraviny. „Stalo sa mi, že som mal na sebe tričko, ktoré sa veľmi páčilo jednému chlapcovi. Potom za mnou stále chodil a chcel ho vymeniť za výrobky z parožia antilopy, či náramky z chvosta slona. Ja som si však myslel, že mi to chce predať, a o to som nemal záujem. Napokon mi vysvetlil, že on to chce so mnou vymeniť. Tak sme sa dohodli. Ľudia v niektorých kmeňoch sú vďační za toto oblečenie. Preto je niekde ťažké hovoriť o ich tradičnom oblečení." Po takomto „výmennom obchode" boli obyvatelia dediny veľmi vďační, čo preukazovali prekrížením rúk na prsiach, či udieraním sa do hrude v oblasti srdca.

Ako sú ktorí dedinčania oblečení, závisí od toho, v akej vzdialenosti od turistických kempov žijú. Tí, ktorí žijú bližšie, nosia bežnejšie oblečenie z čínskeho tovaru s nápismi Adidas, Reebok či Nike. Ako hovorí Maroš, máloktoré kmene v Botswane nosia to „pravé" tradičné oblečenie. Jedna časť, dalo by sa povedať tradičného oblečenia, súvisí s jedným v poslednom čase veľmi používaným nástrojom v celej Európe. „Asi najpoužívanejším tradičným nástrojom, ktorý sa dal všade vidieť, je na majstrovstvách sveta preslávená vuvuzela. Pôvodne vznikla z časti oblečenia obyvateľov južnej časti Afriky, ktoré používajú muži. Tí používajú malý 'kalištek' alebo lievik ako suspenzor, aby boli pri prechádzaní pralesom chránení pred pichľavými kríkmi, keď chodia na lov."

Dôležité je, ktorými cestami sa človek po Botswane presúva. Ak hlavnými, dostane sa väčšinou do tých komerčnejších dedín, kde biely človek už nie je taká rarita. Ak sa pustí „bočnými", skôr sa dostane do menej navštevovaných oblastí, kde bieli ľudia nie sú takou samozrejmosťou, podobne tak európsky vplyv. Maroš hovorí, že miestne kmene navštevovali hlavne kvôli výmene napríklad plyšákov či múky, ktorú viezli, za palivové drevo. Pri spoznávaní Botswany sa expedícia zamerala hlavne na poznávanie flóry a fauny, no v niektorých kmeňoch sa zoznámili aj so zvykmi, ktoré tam panujú. Tradičná je napríklad ženská a mužská obriezka.

Tradíciou je aj to, že dievčatá sú od útleho veku vedené k tomu, že sa budú starať o domácnosť, zabezpečovať potravu. „Videli sme napríklad trojročné dievčatko, ktoré umývalo v rieke spolu s mamou riad. Ženy tam jednoducho majú iné starosti ako naše európske. K nám, bielym mužom, sa správali pekne, no čudovali sa, že máme každý iba jednu manželku, Ponúkali nám teda ďalšie. Muži nadobudli dojem, že sme veľmi chudobní, keďže sa nedokážeme postarať o viacero žien."

Piesok a vlhko

Proti návšteve cudzej krajiny sa turista okrem pamiatok či obyvateľov často zameria aj na miestnu kuchyňu. „Najväčším problémom v expedícii môže byť to, že človek ochutná nejaké exotické jedlo či korenia a z toho dostane žalúdočné problémy. My sme si doviezli prevažne suchú stravu, müsli, corn flakes, müsli tyčinky, rôzne džemy. No ak bola možnosť ochutnať niečo domáce, ochutnali. Miestni nám ponúkali aj mäso. Bolo to zviera zvlečené z kože, zavesené na háku, samozrejme obsypané muchami, možno aj tse-tse, či komármi z rodu Anopheles. Toho sme sa obávali najviac."

Čo sa týka stravy miestnych obyvateľov, zaujímalo nás, či Maroš ochutnal niečo ozaj špeciálne. „Každá krajina má typické jedlá, ktoré sa ostatným zdajú možno až nechutné. U nás je napríklad normálne piť kyslé mlieko - kefír, pričom taký Francúz nedokáže pochopiť, ako to môžeme piť. Na druhej strane oni jedia plesnivé syry a slimáky. Aj v Afrike je to tak. Čo sa im zdá normálne, môže byť pre nás nechutné. Niekde sa napríklad jedia saranče, čo je druh lúčneho koníka. My sme však žiadne larvy, chrobáky či koníky neskúšali. Ochutnali sme napríklad upravené zebrie mäso, kozie i ovčie. Mnohí ľudia nás však nemali čím ponúknuť, sami nemajú čo jesť."

Ochutnali aj rôzne druhy ovocia - mango, liči, alebo aj iné, ktoré majú pichľavý obal, ale vo vnútri sú chutné. Zaujímavosťou bol napríklad citrón, ktorý podľa Maroša nechutí ako naše citróny. „Jedli sme skôr plody, ktoré sa dali odtrhnúť zo stromu, ošúpať a tak jesť. Vyhýbali sme sa plodom, ktoré bolo treba iba umyť." Vďaka tomu, že si tak dávali pozor, im miestna strava žiadne „vedľajšie účinky" nepriniesla.

Pobyt v Botswane mal podľa Maroša dve príchute. „Tá prvá bol všadeprítomný piesok, ktorý sme mali v každej ryhe, v každom kožnom záhybe na tele. Hlavne vtedy, keď sme pozorovali silu prírody a boj zvierat o prežitie v nehostinných podmienkach púšte Kalahari pri ceste do Namíbie. Druhá príchuť, pri ceste späť zo severu Botswany, bola vlhkosť, mokro, bujná vegetácia a fauna v delte rieky Okavango."

Okrem Botswany navštívila expedícia aj Namíbiu, odkiaľ si odniesla viac kontaktov s miestnymi obyvateľmi. Ale o tom už nabudúce...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári