Korzár logo Korzár Košice
Pondelok, 25. január, 2021 | Meniny má GejzaKrížovkyKrížovky
KEĎ NA ŽENU Z KMEŇA HIMBA PRÍDE ČAS, ODOBERIE SA DO LESA A TAM SAMA ODRODÍ

Pokračujeme v spomienkach Maroša Osifa na jeho mesačné putovanie po Afrike. Dnes je na rade Namíbia

Na tejto strane ste si minulý týždeň mohli prečítať o ďalších zážitkoch Košičana Maroša Osifa z jeho dobrodružnej cesty po africkej Botswane, ktorú absolvoval počas tohtoročnej Veľkej noci.

Maroš v rušni parnej lokomotívy v regióne Otjiwarongo.Maroš v rušni parnej lokomotívy v regióne Otjiwarongo. (Zdroj: archív M.O.)

Spolu s priateľmi Oldom, Lídou a Majkou toho za mesiac zažili viac než dosť. Dnes prinášame poslednú časť Marošových spomienok, tentoraz na Namíbiu.

Namíbia je rozlohou 824-tisíc km2 vyše dvakrát väčšia než celé Nemecko, no obyvateľov má iba 1,8 milióna. Hlavnou príčinou riedkeho osídlenia krajiny sú púštne, polopúštne podmienky a nedostatok povrchových vôd. S výnimkou hraničných riek Kunene a Oranje, na severe a juhu krajiny, sa v Namíbii nachádzajú len suché korytá riek, nazývané riviere, v ktorých sa voda objavuje iba na pár dní v roku.

„Po prenocovaní v Botswane sme sa vybrali do Namíbie," pokračuje v rozprávaní Maroš. „Ďalší nocľah bol plánovaný o 300 km ďalej na farme Weaver's Rock, ktorá je pri hlavnom meste Windhoek. Naša expedícia sa tam rozrástla o nemeckých cestovateľov. Na ceste sme boli opakovane odstavovaní, lebo z Windhoeku vychádzali predstavitelia nielen afrických, ale aj iných štátov ako napríklad z Číny a Ruska. Tí sa tam zúčastnili osláv pri príležitosti 20. výročia nezávislosti Namíbie, ktorú získala 20. marca 1990. Autá s tmavými sklami nás pri ceste na letisko míňali veľkou rýchlosťou. Takto preukazovali moc a to, ako veľmi sa líšia od iných ľudí z odstavených áut na okraji cesty."

Maroš hovorí, že to bolo akoby zažili Európu v Afrike. Keď autá prešli, turisti pokračovali v ceste na farmu Weaver's Rock, následne mali v pláne pokračovať na sever až k hraniciam s Angolou do mestečka Opuvo. Tam plánovali ostať tri dni, aby mohli navštíviť tradičnú osadu. Obzrieť si život ľudí z kmeňa Himba a získať nejaké suveníry ako časti oblečenia či iné trofeje. Plán je jedna vec, samotná cesta už druhá. „Na farme Weaver's Rock sme museli ostať dlhšie, keďže sme ja a Oldo dostali tzv. chorobu z volantu. Teda chorobu, ktorá sa rozšírila pravdepodobne tým, že sme si podávali s ľuďmi ruky a následne si ich dostatočne nedezinfikovali. Na farme však vládla príjemná rodinná atmosféra. Večery sme trávili s majiteľmi Alexom a Sabinou."

V jeden takýto príjemný večer, po posedení s majiteľmi pri víne, ich po návrate do stanu čakalo prekvapenie. „Stany sme mali rozrezané a zistili sme, že nás vykradli. Našťastie, zlodeji nám nevzali kreditné karty a dokumenty, potrebné na rezervácie v ďalších kempoch. Ukradli nám peniaze a veci, ktoré dokázali rýchlo vziať a speňažiť. Napriek týmto nepríjemnostiam bola Weaver's Rock naozaj krásna farma s typickým priestorom. Africké pahorky a široko-ďaleko žiadna civilizácia. Farma bola veľká 10 krát 10 km, čiže 10-tisíc hektárov."

Jeden z jej majiteľov Alex pochádza zo Švajčiarska a odišiel odtiaľ preto, lebo mu chýbal priestor a prekážala mu civilizácia spojená s hektickým pojatím času a honbou za peniazmi. Sabína je pôvodom Nemka narodená v Namíbii so zaujímavým osudom. Jej otec bol nemecký vojak a počas 2. svetovej vojny sa dostal do zajatia v bývalom Sovietskom zväze. Tam spoznal vojaka zo Severozápadnej Afriky, ktorý ako nemecký občan narukoval do vojny. V zajatí zomrel.

„Po skončení vojny napísal Sabínin otec list rodičom mŕtveho vojaka do Namíbie. Nepoznal však adresu, a tak uviedol iba ich mená a krajinu. Zvláštne je, že list sa aj tak dostal tam, kam mal. Nasledovala odpoveď s pozvaním do Namíbie. Otec Sabíny tam odišiel, usadil sa a založil si rodinu. Vedľa farmy je aj malý cintorín, kde sú pochovaní predstavitelia niekoľkých generácií tejto rodiny, ktorí sa na tomto mieste usadili ešte na prelome 19. a 20. storočia. Zvláštne bolo, že pred nemeckými menami mali titul gróf a grófka, čo uprostred nehostinnej Namíbie, tak vzdialenej Nemecku, vyzeralo veľmi zvláštne."

Nad farmou sa nachádzal typický africký pahorok. Maroš, Oldo a Lída si naň urobili výlet, keďže Majka mala horúčky a musela ostať ležať v stane. „Bolo veľmi horúco a my sme sa so zásobou vody v čase obeda vybrali na 500 až 600 metrov vysoký 'kopček'. Mali sme so sebou železné tyče, ktorými sme pri chôdzi udierali o kamene a vytvárali tak hluk, aby sme vyplašili hady. Tie sú síce hluché, ale reagujú na vibrácie. Keď sme vyšli hore, všetci sme si užívali ten nekonečný priestor. Človek môže mať pocit, že ľudia majú k sebe veľmi ďaleko, no opak je pravdou. Udržiavajú sa tu veľmi blízke vzťahy s ľuďmi aj na iných farmách."

Zážitky si expedícia doniesla aj z neďalekého centra CCF (Chitah Conservation Fund) na záchranu gepardov. Funguje tak, že sa im v africkej prírode darí uchovávať gepardy pred farmármi, ktorí ich považujú za škodnú zver a po celé generácie ich strieľajú. CCF založila pred 20 rokmi doktorka Laurie Marker práve z dôvodu zbytočného strieľania týchto mačkovitých šeliem. Práca CCF spočíva v presviedčaní farmárov, že gepardy nenapádajú dobytok, keďže sa živia prevažne malými antilopami. Ak však farmári chovajú kozy alebo ovce, tie gepard môže napadnúť, a preto musia farmári hľadať efektívne riešenie, aby ich ustrážili. To je druhá časť práce CCF. V centre poskytujú náhradný domov mláďatám gepardov, ktorým farmári zastrelili matky. „Súčasťou je aj výskum týchto šeliem. Dozvedeli sme sa, že dobu ľadovú prežilo len dvanásť gepardov, čo znamená, že dnešné žijúce gepardy sú vlastne bratia a sestry. Z toho dôvodu majú veľký počet genetických problémov, medzi ktoré patria napríklad zle zrastené zuby, ktoré sú následne príčinou ich smrti, keďže nemôžu loviť."

Zvláštnosťou v centre sú aj výbehy pre gepardy. Jeden je pre samce a druhý pre samice. Nemôžu byť spolu, pretože podľa namíbijských zákonov sa nesmú gepardy v zajatí rozmnožovať. Rodili by sa totiž jedince neschopné žiť vo voľnej prírode. Maroš s kamarátmi si vďaka sprievodkyni Veronice prezreli nielen budovy CCF, ale terénnym autom si prešli aj výbeh pre samice, ktoré kŕmili oslím mäsom. „Na záver sme si pozreli hromadné kŕmenie, čo bol aspoň pre mňa smutný pohľad. Vo voľnej prírode si gepardy nájdu potravu a tam boli odkázaní na to, čo im hodia pracovníci do antikorovej misy..."

Keďže na farme strávili viac času ako plánovali, navštívili aj mesto Okahanja a v ňom trhy s rôznym tovarom. Našli tam aj oblečenie či šperky žien kmeňa Himba. „Kúpili sme si minisukienku z kozej kože, náhrdelník so železnými korálkami či malými mušličkami. Tiež ťažký bederný pás so železnými korálikmi epando, ktorý nosia ženy pod sukienkou, klobúčik erembe, ktorý nosia vydaté ženy a tiež mužský náhrdelník z kože, ktorého ozdobou sú kozie uši. Všetky tieto veci boli natreté himba mejkapom. To je tuk zmiešaný s tehlovo hnedým okrom. Mejkap slúži na ochranu pred komármi."

Neskôr sa Maroš s kamarátmi vybrali do hlavného mesta Windhoek, kde sa stretli so skupinou nemeckých turistov. „Je to veľké mesto, v ktorom sa dajú nájsť rôzne obchodné centrá, ktoré mňa osobne znepokojujú. Dokazuje to, že Namíbia je krajina, ktorá sa rozvíja rovnakým spôsobom ako iné moderné krajiny. Hovorím o globalizácii. My sme sa však sústredili na tradičné africké umenie, ktoré sme mohli vidieť v predajnej galérii. Boli tam vystavené sochy a masky tradičného afrického umenia aj úžitkové predmety kmeňov, ktoré žijú na území Namíbie. Predovšetkým kmeňov Himba, Nama a Bušmenov. Bušmenom sa tiež hovorí San." Z výkladu si turisti odniesli mnohé poznatky o živote kmeňov. Medzi zaujímavosti patrila napríklad tradícia rodenia detí v kmeni Himba. Ak žena cíti, že prišiel jej čas, odoberie sa do lesa za dedinu a tam dieťa sama odrodí.

V ceste neskôr pokračovali ďalej na sever k hraniciam s Angolou do oblasti Caprivy k rieke Okavango. „Tu sme sa ocitli v naozajstnej Afrike. Nemcov dosť zaskočilo, keď videli, ako miestni ľudia žijú a k ich údivu sú s týmito podmienkami pre život spokojní. Domčeky majú postavené z prírodných materiálov, kmeňov, vetiev, kameňov, trávy, hliny. Dedinčania si tu musia všetko sami vypestovať a obstarať, vrátane donášky vody. Obyvatelia oblasti pri rieke Okavango sú príslušníci kmeňov Kwangali, Mbunza, Nyemba, Shambyu, Duriku a Mbukushu, ktorým sa hromadne hovorí Kavango tribes."

Turisti tu prespali vo dvoch kempoch. Najprv u Valerie v kempe Kvazi, čo v preklade znamená orol jasnohlasý, kam sa však nemohli dostať vlastnými autami, lebo rieka Okavango bola rozliata mimo brehov a kemp sa nachádzal v blízkosti rieky. Valeria musela zabezpečiť člny a stráženie áut v prívoze. V kempe udržiavala veľmi príjemnú atmosféru a priateľské vzťahy. „Dôkazom bolo, že hneď prvý večer nám prišli miestni muži a ženy zatancovať. Druhý deň sme navštívili kostol a boli sme na omši na Veľkonočný pondelok. Pred kostolom je disk z pneumatiky a veľká kovová tyč, ktoré im slúžia ako zvon na zvolávanie ľudí do kostola. Dostali sme sa do kostola, kde nás už všetci očakávali a privítali hlasným spevom a tancom. Usadili sme sa na plastové stoličky a začala sa kázeň, ktorá bola kvôli nám prekladaná do angličtiny."

Keď miestni s niečím súhlasili, kostolom sa ozývalo hlasné aleluja. „Prejavom súhlasu bol aj tanec a spev sprevádzaný bubnovaním všetkých prítomných. Na konci omše vystúpil Olda a predstavil našu skupinu. Olda ich najprv pozdravil v miestnom jazyku Kwangali: morokeni wa mazana (dobrý deň, ako sa máte). Potom porozprával kto sme a odkiaľ pochádzame. Kňaz nás požiadal, aby sme aj my niečo predviedli. Zaspievali sme dve piesne. Jedna z nich bola známa 'Kumbaja my lord' a dočkali sme sa veľkého potlesku. Potom sme miestnym dali dary - oblečenie a školské potreby. Zážitok v kostole bol pre mňa veľmi hlboký."

V druhom kempe na rieke Okavango v Rainbow campe už takéto príjemné pocity nemali. Od poslednej návštevy Oldy a Majky sa zmenil k horšiemu. Dve Nemky našli vo svojom bungalove škorpióna, Maroša „navštívil" veľký chlpatý pavúk, ktorý mu po sebe zanechal veľkú dieru a Lída zistila, že termity si „pochutnali" na dlážke v jej stane a dostali sa aj do karimatky. „V tomto kempe kvôli týmto nepríjemnostiam takmer stroskotala celá naša expedícia. Našťastie sme to zvládli. Naopak, príjemná bola naša prehliadka okolia na člne po rieke Okavango, kde sme sa dostali bližšie k prírode. Tam sme mali v pláne navštíviť tradičnú dedinku. Nebolo to však také, ako som očakával. Kým pred niekoľkými rokmi obyvatelia poukazovali na to, ako žijú, tentoraz sa sprievodca, otec mnohých detí a muž mnohých žien, snažil poukazovať na nedostatky v ich živote a psími očami sa z nás snažil dostať peniaze."

Z afrického dobrodružstva si Maroš doniesol mnoho zážitkov a suvenírov. Keďže žije a pracuje v Prahe, africké artefakty expedície sa nachádzajú práve v tomto meste v galérii Nora.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  3. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  4. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  5. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  6. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  7. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  8. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  9. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  10. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  1. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  2. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  3. Operatívny lízing zmierni dopady krízy na váš biznis
  4. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  5. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  6. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  7. Hygge ako životný štýl
  8. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  9. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  10. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 40 701
  2. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 39 070
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 14 287
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 9 329
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 882
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 8 824
  7. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 287
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 195
  9. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 052
  10. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 928
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Zľava: Jozef Brhel, Milan Fiľo, Jaroslav Haščák a Juraj Široký.

Skupina najbohatších Slovákov má vyššie ambície ako kaviareň či reštauráciu.

19 h

Prvá vlna ich minula, druhá udrela horšie.

9 h

Nemocnica nikdy nezažila toľko úmrtí.

22. jan

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop