Nepreháňam. Ruky som mala studené, čelo spotené, v bruchu sa mi odohrávali zvláštne pochody, o hlave už ani nehovorím. Nosila som v nej tie najhoršie scenáre: že keď vyjdem na cestu, niekto do mňa zozadu narazí. Že si nevšimnem nejakého chodca, prípadne určite vrazím do nejakej lampy. Pamätám si na slová mojej kolegyne, ktorej som sa sťažovala, že ja šoférovanie nikdy nezvládnem. Hovorila mi, že začínala presne rovnako, že si to musím prežiť a že všetko chce prax. Mala pravdu, samozrejme. Dnes jazdím ako pirát. Keď vychádzam z domu, vždy zablikám smerovkami šoférom, ktorí ma pustia, keď je zápcha. Keď sa niekto vlečie, hundrem (no dobre, nadávam). Keď idem po diaľnici, vyspevujem si na plné hrdlo. Keď ma niekto predbehne, hoci ja idem na plný plyn, rozčúlim sa. Keď sa na mňa niekto tlačí a potom ma obieha, z mojich pier často vyčíta hrozivé slová. Som frajer, keď ide o trasy, ktoré poznám. No ešte stále mi mozog naplno vrie pri tých, ktoré nepoznám. Prípadne pri tom, keď nefungujú semafory. Nedávno som na diaľnici v noci natrafila na stoličku, a keď som to zdesená hovorila môjmu drahému, poznamenal, že keď nabudúce natrafím na stôl, mám priniesť domov :) Stále sa nájde na ceste niečo, čo ma prekvapí a pred čím mám rešpekt. Vnímam to ako signál, ktorý hovorí, že človek sa učí stále. A nielen na cestách.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
